V zajatí komplexu menejcennosti: 7 rád pre rodičov

V zajatí komplexu menejcennosti: 7 rád pre rodičov
18.10.2016 v kategórii Dieťa, autor PaedDr. Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Deti, ktorým sa priraďuje nelichotivé pomenovanie, že sú zakomplexované, žijú vo svete ideálov a predstáv. Osobitne, ak ide o komplex menejcennosti. Psychologické štatistiky deklarujú, že tento problém nemajú len deti zo sociálne slabých rodín, ale aj chlapci a dievčatá z finančne dobre situovaných rodín.

Na tému komplexu menejcennosti nám svoje skúsenosti s detskými klientami ozrejmila psychologička PhDr. Eva Smiková, PhD., z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. 

„Samotný komplex je charakteristický pre isté vývinové obdobie, súvisí s vlastným budovaním „ja“, ale aj s vytváraním vzťahov so súrodencami, rodičmi, kamarátmi. Veľmi dôležitý je v škole, kedy dieťa začína vnímať vzťahy medzi spolužiakmi, najmä v strednom detskom veku. Začína sa súťaživosť, dieťa si buduje postavenie medzi kamarátmi. Navonok sa prejavuje jeho šikovnosť, inteligencia a tiež sociálne charakteristiky, či je dobrý kamarát, či bol na dovolenke, kde boli aj ostatní. Komplex menejcennosti vzniká, ak sa dieťa porovnáva a vyjde mu, že je horšie ako kamarát, kamaráti. Tento pocit je veľmi nepríjemný, sprevádza ho zahanbenie, ľútosť...“

Detská psychika je krehká

Detská psychika je veľmi krehká a zraniteľná. Pomoc pre rodičov, ktorých dieťa sa môže cítiť menejcenné, ponúkajú aj manželia Patricia Berneová a Louis Savary, autori knihy Ako nevychovať dieťa s pocitom menejcennosti (vydalo vydavateľstvo Portál).

Psychologička a špecialista na rodinnú komunikáciu vidia základné ťažisko v riešení tejto otázky v samotnej sebaúcte a sebadôvere každého dieťaťa. „Sebaúcta a sebadôvera sú základným pozitívnym ľudským postojom voči sebe samému a zároveň i nezastupiteľným zdrojom životnej energie. Ak človek rozvinie tento postoj, vníma seba samého ako niekoho, kto je schopný, jedinečný, hodný lásky, ako aj schopný milovať,“ hovoria  Berneová a Savary.

Dokážem – nedokážem

Pre ľudí s komplexom menejcennosti pritom môže platiť, že sú vnútorne silnejší, než sa navonok prejavujú. Vnútorný tlak medzi „dokážem-nedokážem“ (alebo „som – nie som“, „mám-nemám“) vytvára napätie, nepokoj a ničivý postoj k sebe samému. 

Niektoré deti sa chcú vymaniť z tohto začarovaného kruhu, čo sa môže navonok prejaviť ich nevhodným správaním, alebo naopak utiahnutosťou. Iné sú zasa precitlivelé, potrebujú byť ľutované a neustále presviedčané o tom, že sú milované. Aj takáto potreba (v prehnanej forme) by mala byť pre rodičov signálom toho, že sa s ich dieťaťom niečo deje.

Prečítajte si: Robiť chyby: povolené!

Skutočná príčina môže byť banálna, ale na druhej strane môže ukrývať vážny problém, ako sú rozvod či rozchod rodičov, šikanovanie, neúspechy v škole, športe ap. Ničivý pocit, ktorý u dieťaťa pretrváva, sa môže navonok prejaviť komplikovaným vzťahom k ostatným, cielenou uzavretosťou, alebo naopak agresivitou. 

Ako vznikajú pocity menejcennosti

Pocity menejcennosti vznikajú z vlastného hodnotenia, teda podľa akého meradla sa dieťa samo posudzuje. Samotné vedomie, že som v niečom horší než druhí ľudia, ešte nie je príčinou komplexu menejcennosti. Príčinou je prijatie, osvojenie si, utvrdenie sa a prispôsobenie svojho prežívania tejto hodnote. 

Osobitne pre dieťa je pocit, že sa „musí“ vyrovnať niekomu (a nebyť sám sebou), skľučujúci a znepokojujúci – niečo nie je v poriadku, som „iný“ ako ostatní. Zmätenosť z toho vedie k uzatváraniu sa do seba, dokonca až do stavu hanblivosti a neustáleho ospravedlňovania – dieťa si prestáva veriť aj v ďalších oblastiach, v ktorých mohlo byť donedávna veľmi dobré, dokonca suverénne. 

Puberta a pocity menejcennosti

Dievčatá vstupujú do puberty v priemere o 1,5 až 2 roky skôr než chlapci. Už dlhšiu dobu sa však sleduje fenomén zrýchľovania vývoja a zrenia – obe pohlavia vstupujú do puberty stále skôr a taktiež ňou rýchlejšie prechádzajú.

Môže sa teda zdať, že aj problémy, ktoré sa v pubertálnom období vyskytujú, sú výraznejšie. Často je toho dôkazom to, že niektorí rodičia rezignujú, ak im správanie pubertálnych synov a dcér „prerastá cez hlavu“. Pritom však platí, že faktor dôvery sa presadzuje najviac práve počas puberty. Toto špeciálne obdobie je „ideálne“ aj na vznik rôznych komplexov. Často sú to práve komplexy súvisiace so vzhľadom, ktoré v krajných prípadoch môžu viesť až k poruchám ako je anorexia, či bulímia. Ruka v ruke sa objavuje aj komplex menejcennosti.

Manželia Berneová a Savary radia rodičom v podobných situáciách: „Dôvera k deťom je významným faktorom v budovaní sebadôvery. Deti poznajú, kedy ich skúšate. Ak si svoju dôveru overujete, potom to dokazuje, že je malá alebo žiadna. Prirodzene rastie, ak ste vy a dieťa k sebe úprimní, keď sa neuzatvárate do seba a keď dávate najavo svoje skutočné city. Povedzte svojim deťom, ako veľmi sú pre vás dôležité. Dôvera vám pomôže otvorene s nimi komunikovať, takže sa nebudú ostýchať hovoriť s vami o svojich problémoch a starostiach.“ 

Rodina a jej vplyv na pocit menejcennosti

Najväčšou mierou pôsobí na to, aké predstavy si vytvára dieťa o sebe samom. Aj preto je kvalita rodinnej starostlivosti rozhodujúcim činiteľom vo vývoji dieťaťa. Obraz, ktorý si dieťa tvorí o sebe, dotvára v ďalšom prostredí – v škole, medzi kamarátmi a pod. Prijímanie či odmietanie dieťaťa v jeho vlastnej rodine, chválenie, karhanie... akýkoľvek vplyv, ktorý na dieťa pôsobí, ho formuje, alebo aj deformuje. Toto pôsobenie nie je iba momentálne, má dlhodobé následky.

Prečítajte si: TEST: Koľko ctižiadostivosti má vaše dieťa?

Psychologička Smiková odporúča rodičom, ktorí badajú u svojho dieťaťa nízke sebavedomie, prejavujúce sa tým, že sa dieťa cíti menejcenné: „Komplex menejcennosti sa dá spätnými väzbami okolia „poraziť“. Rodič by mal vedieť, že jeho dieťa sa trápi. Je dôležité rozprávať s dieťaťom o tom, ako dosiahnuť jeho spokojnosť, ako odstrániť nedokonalosť.

Na problém dieťaťa sa pozerať vážne, nezľahčovať situáciu, nevysmievať sa. Z pohľadu dospelých pritom môže ísť často o malicherné veci – vzhľad, oblečenie – no pre dieťa môžu tieto problémy predstavovať vážny problém, ktorý sa môže odzrkadliť aj navonok – poruchami spánku, bolesťami brucha – v takýchto prípadoch by mali rodičia spozornieť.“

Učitelia a ich vplyv na pocit menejcennosti

Svoju nezastupiteľnú úlohu má aj škola. Práve učitelia sú tí, ktorí si môžu všimnúť, či niektoré dieťa nevykazuje príznaky toho, že sa cíti odstrčené, menejcenné. E. Smiková: „Učitelia, predovšetkým na 1. stupni, môžu dieťa otvorene povzbudzovať, rozprávať s ním na túto tému. Na druhom stupni je to už ťažšie, väčšie deti sa hanbia o svojich pocitoch hovoriť, mnohé si ťažkosti či problémy nepripúšťajú. Pre rodičov i učiteľov platí, aby dieťa podporovali, aby vyniklo v niečom, na čo má. Nemusí byť napríklad výborné v matematike, ale treba si všimnúť, v čom vyniká a za to ho chváliť a podporovať ho.“

Chváliť, chváliť, (nepre)chváliť

Tak ako pri mnohých iných výchovných dilemách, aj pri otázke komplexov má na deti „zázračnú“ moc pochvala. Avšak, dnešné deti nie sú hlúpe a akýkoľvek náznak falše ľahko odhalia. Ako pripomína Dr. Smiková: „Každé pochválenie dieťaťa musí byť opodstatnené, deti vytušia, ak je neúprimné. Má byť motivačné, posúvať dieťa o krok vpred.“ 

Deti zamotané v sieti komplexov si často nedokážu poradiť samé. Je pravdou, že z niektorých komplexov sa „dá vyrásť“. Avšak tie, ktoré zasahujú samotnú osobnosť dieťaťa, ju môžu natrvalo poznačiť. Nejeden dospelý si do svojho partnerského či rodičovského vzťahu prináša práve takýto nevyriešený, nespracovaný „suvenír z detstva“.  

Antoine Saint de Exupéry raz napísal:

„...iba deti vedia, čo hľadajú.“

Nie všetky. Niektoré stratili samé seba a potrebujú nás dospelých, aby sa opäť stali šťastnými, sebavedomými, nezakríknutými...

Rodičia,
  • hovorte so svojimi deťmi, aj keď ste unavení, vystresovaní, nemáte čas.
  • snažte sa pochopiť ich problémy, zmeny nálad, aj keď sa vám zdajú malicherné.
  • dôverujte svojim deťom, aj keď je to niekedy ťažké.
  • citlivo reagujte na ich výzor, obliekanie sa, účesy, aj keď vy by ste im ochotne poradili, ako sa majú obliecť, učesať.
  • rešpektujte, že aj deti majú svoje tajomstvá, aj keď najradšej by ste všetko mali pod kontrolou.
  • dávajte najavo, že ste tu vždy pre nich, aj keď to vedia, občas to potrebujú „pre istotu“ počuť.
  • nezabúdajte, že aj vy ste boli kedysi deťmi a na mnohé veci ste reagovali obzvlášť citlivo, aj keď to možno nepriznáte.