Lásku treba deťom najprv darovať

Lásku treba deťom najprv darovať
14.2.2017 v kategórii Mama, autor Mgr. Eva Polláková, foto: istockphoto.com

Pre začiatok života potrebuje každé dieťa dotyk, ktorý ho zbavuje strachu z osamelosti. Tento strach vymizne až v školskom veku dieťaťa.

Vieš, nechcem aby z Lucky bolo rozmaznané decko, vyžadujúce si neustálu pozornosť,“ odpovedala na môj nechápavý pohľad Andrea a pokojne sa ďalej venovala príprave mojej kávy, akoby to plačúce dieťa, ktoré za ňou zo zeme naťahovalo ruky, ani neexistovalo.

„Ale veď,...“ pokúsila som sa ešte namietať. „Nie! Nech si narieka koľko len chce, ja ju na ruky nezoberiem. Ešte by si na to zvykla... Chcem ju viesť k maximálnej samostatnosti už odmalička.“

Nikdy by som si nedovolila starať sa do výchovy iných rodičov, no toto mi pripadalo skôr ako „studený odchov“, ktorý určite nezostane bez následkov v Luciinej povahe a v jej neskoršom správaní. A tak som sa aj napriek svojim predsavzatiam nezdržala a spýtala som sa Andrei, prečo vlastne Lucku chcela mať, keď jej teraz nedopraje ani to najprirodzenejšie? Trochu tvrdé, ale tak som to v tom momente cítila.

Prečítajte si: Očami vedcov: Máme právo vychovávať cudzie deti?

Dieťa potrebuje cítiť lásku a objatie

S Lucinkou a Andreou som sa opäť stretla až po troch rokoch, na oslave narodenín našej spoločnej známej, kam sme boli obidve aj s deťmi pozvané. „Vieš, ťažko sa mi to priznáva, ale asi sme niekde urobili chybu,“ začala Andrea nesmelo. „Máme s Luciou dosť veľké problémy. Ani do škôlky mi ju psychologička ešte neodporučila dať. Je na mňa strašne upnutá. Bezo mňa pomaly neurobí ani krok...“

Chvíľu som Lucku pozorovala. Bola oveľa vážnejšia ako iné deti. Vôbec sa nezapájala do hier, len v jednom kuse sledovala, kde je jej mama, či jej nebodaj neušla. Andrea naozaj urobila chybu.

Svojím odmietaním, priskorou separáciou takpovediac vo dne v noci (Lucia nielenže od šiestich mesiacov navštevovala jasle, ale aj v noci zostávala sama v detskej izbe s heslom „keď chce plakať,  nech sa vyplače“) a nedostatočným dotykovým kontaktom, ktorý deťom dodáva ten prepotrebný pocit lásky, istoty a bezpečia, urobila z Lucky presný opak toho, čo chcela...

Samostatné dojča? Nezmysel! Dieťa potrebuje neustály kontakt

Nastavajúci rodičia by si mali predovšetkým uvedomiť, že s výchovou a starostlivosťou o dieťa je spojený celý rad povinností, odriekania a zmien v zabehnutom životnom štýle. Chcieť, aby bolo dieťa už od útleho veku samostatné, hralo sa čo najviac samo, trávilo čas v ohrádke či v postieľke, iba v spoločnosti svojich hračiek, je určite nereálna predstava o rodičovstve, a hlavne o správnom vývine dieťaťa.

S tým predsa úzko súvisí práve blízky a častý (v dojčenskom období takmer neustály) kontakt s rodičmi.

Pre začiatok života potrebuje každé dieťa dotyk, ktorý ho zbavuje strachu z osamelosti. Tento strach vymizne až v školskom veku dieťaťa. Od tretieho mesiaca života dieťa potrebuje väzbu na matku. Ak táto milovaná osoba nie je nablízku, dieťa trpí úzkosťou. Pocit istoty, ktorý dieťaťu dáva láskavá náruč matky, zostáva po celý život.

Prečítajte si: Láska je viac ako slovo: 5 spôsobov vyjadrenia lásky podľa Garyho Chapmana

Hladkanie a maznanie

Deti, s ktorými sa rodičia v prvom roku života často maznali, vynikajú v ďalšom živote nápadnou smelosťou a podnikavosťou v porovnaní s tými, ktorým takáto citová podpora nebola dopriata. V období medzi 6. až 24. mesiacom života prekonáva dieťa tzv. kritickú fázu, keď je zvlášť citlivé na odlúčenie od matky a ostatných členov rodiny.

Aj v neskoršom období detstva má prítomnosť matky a jej láskavé správanie rozhodujúci význam pre citovú rovnováhu. Ak sa matka príliš často a na dlhé obdobie od dieťaťa vzďaľuje a ani v spoločných chvíľach mu nedožičí to, čo potrebuje, reaguje na to dieťa nepokojom, zvýšenou plačlivosťou, poruchami prijímania potravy a spánku.

Môžu sa objaviť aj stereotypné pohyby, cmúľanie prsta, či sklon k onanii. Tieto príznaky vymiznú, až keď je dieťa dostatočne zamestnané matkinou pozornosťou a láskavosťou. S týmito prejavmi sa častejšie stretávame u detí, navštevujúcich ešte pred dovŕšením prvého roku života jasle, kde práve toto dostatočné citové zaujatie chýba.

Ak teda z akéhokoľvek dôvodu musíte zveriť starostlivosť o dieťa niekomu inému pred tretím rokom života, je určite vhodnejším riešením opatrovateľka ako kolektívne zariadenie. Samozrejme, za predpokladu, že dieťa sa v jej prítomnosti bude cítiť dobre a šťastne.

Prečítajte si: Babička? Jasle? Opatrovateľka? Alebo kam s ním?

U najmenších detí ide dotyková komunikácia a slovný kontakt takpovediac ruka v ruke. Prostredníctvom láskavého hladkania, dotykov, objatí a bozkov vnímajú deti našu náklonnosť, lásku, istotu. Nielenže tieto prejavy potom opakovane vyžadujú, ale učia sa ich aj dávať a vyjadrovať nimi svoju náklonnosť a sympatie.

Ťažko môžeme očakávať od dieťaťa, ktorému sa lásky a jej prejavov dostávalo počas útleho detstva len minimálne, veľké citové prejavy v dospelosti.

Detský plač a „rozmaznávanie“

„Neber ho príliš často na ruky, rozmaznáš ho.“ To je jedna z „dobrých“ rád, ktorú by ste mali úplne ignorovať, nech už pochádza od kohokoľvek. Neznamená vlastne to „rozmaznávanie“ uspokojovanie základných potrieb dieťaťa?

Prečo by malo byť práve vaše dieťa ochudobnené o tieto krásne citové prejavy zo strany rodičov a ostaných dospelých? Prečo by malo byť vaše dieťa bez vás práve vtedy, keď to potrebuje? A kto iný ako ono samo, vie lepšie, kedy je tá správna chvíľa na maznanie, či kedy potrebuje vašu podporu?

Detský plač či nespokojnosť v dojčenskom veku vždy niečo signalizujú. Ak je dieťa dlhší čas opustené napr. v postieľke, je viac ako normálne, že sa bude dožadovať vašej spoločnosti a dotykov. Neupierajte mu to. Práve naopak.

Pokojne ho podľa slov iných „rozmaznávajte“. Je to vaše dieťa a vy sami najlepšie intuitívne viete vycítiť, čo potrebuje, čo ho uspokojí. Ak cítite, že mu je vo vašej náruči dobre, tak mu to doprajte. Láska a porozumenie je v tomto prípade investícia, ktorá sa vám určite vráti...

Prečítajte si: Rozumiete plaču svojho bábätka?