Ako sa deti vyrovnávajú s kritikou? Existuje „zlá“ a „dobrá“ kritika dieťaťa?

Ako sa deti vyrovnávajú s kritikou? Existuje „zlá“ a „dobrá“ kritika dieťaťa?
19.11.2016 v kategórii Batoľa, autor redakcia MAMA a ja, Jana Bašnáková , Eva Vavráková , Jana Zemandl, foto: istockphoto.com

Deti sú už odmalička vnímavými poslucháčmi a citlivo reagujú na informácie, ktoré sa dozvedia o sebe. Ich sebavedomie a pocit sebahodnoty sa nezakladá len na tom, ako sa im v živote „objektívne“ darí, ale aj ako sa vidia v očiach nás, dospelých.

Spôsob, akým kritizujete dieťa je veľmi dôležitý

Niektoré deti sa už v ranom veku vnímajú ako bezmocné – majú pocit, že nemôžu ovplyvniť, či sa im niečo podarí alebo nie, a ak zlyhajú, nedá sa s tým už nič robiť. Sú jednoducho babráci.

Na druhej strane, sú deti, ktoré sú skôr zamerané na zvládnutie problémov a aj v prípade neúspechu sa často rýchlo pozbierajú a usilujú sa nájsť lepšie riešenie. 


Štúdia Melissy Kamins a Carol Dweckovej z roku 1999 ukázala, že výrazný vplyv na to, či sa deti vnímajú a správajú bezmocne, alebo naopak konštruktívne, môže mať aj spôsob, akým ich rodičia alebo učitelia kritizujú. 

67 detí - 5 až 6 -ročných predškolákov rozdelili do 3 skupín. V každej z nich dostal predškolák a výskumník bábky, s ktorými sa mali spolu hrať podľa príbehu, ktorý rozprával výskumník. V každej zo štyroch skupín sa bábke – dieťaťu niečo nepodarilo, napriek tomu, že sa veľmi snažilo a chcelo, aby dobre splnilo zverenú úlohu. Napríklad ak výskumníkova bábka poprosila dieťa, aby odložilo stavebnicu, dieťaťu sa ju napriek veľkej snahe nepodarilo uložiť do úhľadnej kôpky. 
Potom nasledovala druhá časť príbehu, v ktorej výskumníkova bábka kriticky ohodnotila výkon dieťaťa. V každej skupinke to spravila trochu inak.

Osobná kritika sa sústredila na dieťa:

Veľmi si ma sklamal. 

Kritika výsledku bola zameraná na výsledok práce:

Takto sa to nerobí, respektíve Takto sa to nerobí, lebo kocky nie sú naukladané rovno

Kritika procesu sa zamerala na rôzne stratégie, akými by sa úloha dala splniť:

Výskumník najprv identifikoval chybu: Kocky sú nakrivo. Potom navrhol: Možno by si vedel vymyslieť iný spôsob, ako ich upratať. 

Na otestovanie dopadu rôznych typov kritiky na správane a sebavnímanie dieťaťa použili výskumníčky ďalší príbeh, v ktorom sa dieťaťu – bábke opäť niečo nepodarilo (napríklad postavila domček z Lega, ktorý nemal okná). Tentoraz však príbeh neobsahoval žiadnu kritiku, ale výskumník sa dieťaťa pýtal rôzne otázky zamerané na to, ako sa dieťa cíti a ako by postupovalo ďalej.

Otázky boli zamerané na to, či sa dieťa (bábka) vníma ako zlé alebo dobré (Mala si pocit, že si dobré/múdre/šikovné dievčatko, alebo nie?), aké malo pocity (Ako si sa pri tom príbehu cítila?), a či je ochotné pokračovať a napraviť chyby, ktoré bábka spravila, alebo sa radšej vzdá (tu sa výskumníci spýtali len – Čo spraví tvoja bábka teraz?).

Ukázalo sa, že spôsob kritiky ovplyvnil sebavnímanie detí 

Tie, ktoré si vypočuli osobnú kritiku (Veľmi si ma sklamala) sa cítili menej dobré, múdre a šikovné než tie, ktoré si vypočuli kritiku zameranú na proces, s povzbudením, aby porozmýšľali o efektívnejšej stratégii.

Podobne dopadlo aj porovnanie pocitov detí – osobná kritika im pokazila náladu viac, než kritika zameraná na proces alebo výsledok úlohy.

Čo je zaujímavé z hľadiska výkonu, rôzny druh kritiky ovplyvnil aj ďalšie snaženie detí. Tie, ktoré boli kritizované na osobnej rovine, sa omnoho častejšie vzdali než tie, u ktorých sa negatívna spätná väzba zamerala skôr na proces činnosti a prípadnú zmenu stratégií či samotný výsledok. Zdá sa, že nekonštruktívna kritika zameraná na osobu detí u nich umocnila pocit bezmocnosti, kým konštruktívnejšie typy kritiky podporili chuť skúšať ďalej a prísť na to, ako prípadný neúspech napraviť. 

Pri kritike dieťaťa na slovíčkach záleží

K výchove nevyhnutne patrí aj spätná väzba v prípadoch, keď sa deťom niečo nepodarí. My dospelí sme na kritiku zvyknutí a možno až tak veľmi nevnímame to, akými výrazmi sa snažíme „naprávať“ naše deti. Ale u malých detí na slovíčkach záleží, a často sa môže stať, že v dobrej viere upozorniť ich na chyby, ktorých sa dopúšťajú, ich nechtiac odradíme a zneistíme. 

Skúste sa preto najbližšie, keď nastane príležitosť dať vášmu dieťaťu spätnú väzbu, zamyslieť nad tým, čo ňou chcete dosiahnuť:

aby ste dieťa odradili a naučili ho, že nie je dosť dobré, alebo aby ste ho povzbudili, že má na viac?

Prečítajte si aj:  Humor vo výchove

Zdroj: Kamins, Melissa L.; Dweck, Carol S. (1999) Person versus process praise and criticism: Implications for contingent self-worth and coping. Developmental Psychology, Vol 35(3), May 1999, 835-847. doi: 10.1037/0012-1649.35.3.835

Tento článok pre vás napísali mamy-psychologičky, ktoré pripravujú knihu Psychológia pre milujúcich rodičov.
Jana Bašnáková pracuje v Ústave experimentálnej psychológie SAV a Inštitúte Maxa Plancka v Holandsku a je mamou štvorročnej Hanky.
Eva Vavráková z Ústavu aplikovanej psychológie FSEV Univerzity Komenského je mamou trojročného Damiána a polročného Floriána.
Jana Zemandl pôsobila v Ústave experimentálnej psychológie SAV a momentálne je na materskej dovolenke s dvojročným Davidom.