Porovnávate aj vy svoje deti navzájom?

porovnávanie detí, mama, syn, dcéra, spánok, kočík
1.4.2018 v kategórii Mama, autor Miroslava Kotačková, foto: istockphoto.com

Tí istí rodičia, tá istá výchova, a predsa...

Mám dve ratolesti, 2-ročného chlapčeka a 8-ročnú slečnu. Plynutím času a "nevedomým" pozorovaním som dospela k záveru, že sú skoro úplne odlišní. Tí istí rodičia, tá istá výchova, a predsa... Viem, žiadny prevratný objav. Viem, nie som prvá, ani posledná.

Ako učiteľka si uvedomujem, že nie je správne porovnávať deti s inými, ale len so sebou samým a jeho vlastné pokroky v čase. Ale ja sa tomu niekedy neviem ubrániť, zvlášť keď okolie tie rozdiely mojich pokladov tiež vníma a nahlas prezentuje.

Mám doma dve rovnaké knihy s rôznym obsahom. Nie, žiadna hádanka. Ide o albumy "Máme dieťatko", jeden je dcérin, ten menej zapísaný synov. Musím sa priznať, som veľmi dôsledná v ich zápisoch. Až sa mi okolie čuduje, smeje aj obdivuje. Viem, že mnoho mám si vedie takéto knižky.

Ja v nich mám uložených (doslova) sedem vypadnutých zúbkov,  pár prameňov vlasov, odpadnutý necht po stretnutí s kovovým autíčkom.

Nie, kýpeť pupočnej šnúry nevlastním, odpadol ešte v nemocnici. Keby nie, tak neviem, neviem... Samozrejmosťou sú fotografie a podrobné zápisky. Veď kto by to všetko držal v hlave? Už dávnejšie som sa rozhodla, že knihy budú svadobným darom. Okrem iného, originálne, nie?

Nechcela som toľko riadkov venovať týmto knižkám, ale aj vďaka nim môžem porovnávať. Chtiac-nechtiac. Keď do nich píšem, či s nostalgiou listujem. Len z albumu viem, že dcérka pekne rozprávala ako 18-mesačná, synovi sa jazyk rozviazal pred druhým rokom. V tom veku moja malá sama papala, s pomocou sa obliekla.

deti, nostalgia, spomienky, rast, porovnávanie detí

Plienky? Samostatná kapitola. Staršie dieťa ich v 18-ich mesiacoch strhávalo zo seba, potrebné boli len v noci. Mladší pri pokuse o popoludňajší spánok tiež  odhadzuje pampersky, ale aby sa vycikal na plachtu. V "lepšom" prípade stojí mimo mokrého územia, častejšie však sedí vo "fľakatom epicentre" s maximálnou spokojnosťou a je podozrivo ticho. Nočník aj WC ignoruje.

Moju slečnu som bez väčších obáv dala do jaslí (doteraz ľutujem, kebyže je ako syn,váhala by som), pri malom ma to ani nenapadlo. Popoludňajší spánok? Dievča spávalo do štyroch rokov a 10-ich mesiacov DENNE, častokrát sa  sama pýtala do postieľky. Syn spával denne do dvoch rokov. Potom ako mávnutím čarovného prútika nastal zlom. V čase denného spánku ho ledva udržím v postieľke, bľaboce, rozhadzuje, čo dočiahne.  Čudujem sa, že ešte neprišiel na to, ako z postieľky von. Našťastie sú dni, kedy sa mu absencia spánku nahromadí. Vtedy sa vyspinká do ružova.

Moja princezná sa s obľubou vozila v kočíku ešte v štyroch rokoch do škôlky, malý princ berie tento dopravný prostriedok ako nutné zlo, odkedy samostatne chodí. Dcéra bola v predškolskom veku nesmelá, nezdravila, neodpovedala. Dvojročný drobec nemá problém pozdraviť, oznámiť dôležité aj neznámemu, nedávno hodil snehovú guľu do staršieho pána. Ešteže ten útok obrátil na humor.

V albumoch som čítala, aká bola dcéra čistotná, obchádzala kaluže, vonku zbierala nanajvýš kvietky. Malý- úplný opak. Aby som môjmu mladšiemu nekrivdila, od narodenia nemáme ťažkosti s večerným zaspávaním, rád si spieva, z kociek stavia úžasné výtvory...  

Áno, mám rozdielne deti, a predsa majú dosť spoločného. To najhlavnejšie - sú moje a ľúbim ich rovnako.