Pani učiteľka spomína: Ukradnutá školská taška

školská taška, aktovka, krádež v škole, rodičia, prvák
23.3.2018 v kategórii Mama, autor Miroslava Kotačková, foto: istockphoto.com

Hovorí sa, že deti sú obrazom svojich rodičov. Ja som sa o tom presvedčila nedávno.

Učím prváčikov. Po vyučovaní mi otec jedného žiaka telefonoval, že im zo vstupnej chodby zmizla aktovka, zatiaľ čo boli  v školskej jedálni po obed. Keďže som práve učila na 2. stupni, nemohla som  to hneď riešiť. Už vtedy mi mysľou prebehlo: ako? prečo? kedy? Celý inkriminovaný čas totiž školník pred hlavným vchodom zametal zasnežené schody. Ten nikoho podozrivého nevidel.

O hodinu som sa s rodičom stretla, v ruke držal aktovku a v nej skoro nič. Len prezuvky a vyrabovaný peračník. Školskú tašku našla neďaleko školy jedna mamina idúca žiačke po obed.

Táto ojedinelá udalosť sa rýchlo rozšírila po škole. Učiteľky, upratovačky, deti uvažovali o vinníkovi. V tom čase  prebiehal v telocvični basketbalový turnaj a starší žiaci chodili povzbudzovať. Žeby niektorý z nich? Pri množstve detí si kolegyne nevšimnú, ak sa ktosi na chvíľu vytratí.

 Som HYPERAKTÍVNE dieťa. Netrestajte ma

V nepríjemnej situácii ma upokojovali nájdená aktovka a pokojný prístup rodiča. Asi to "predýchal" počas hodiny, keď som učila. Rozvážne opísal celú situáciu a bez emócií sa spýtal, či škola niečo nahradí. Temperamentnejší by obviňoval všetkých okolo a najviac hubovej polievky by sa ušlo mne ako triednej učiteľke. Keď som poznamenala, že ten darebák si zaslúži primeraný trest, otec ma prekvapil: "Zaslúžia si ho jeho rodičia." V podstate mal pravdu.

prváčik, škola, aktovka, žiacka knižka

Ako som spomínala na začiatku príbehu, deti sú obrazom rodičov. Tým, ktorým rodičia dávajú lásku, čas, istotu,  pochopenie, také čosi nenapadne. Kde je absencia týchto hodnôt, dieťa podľahne pokušeniu a pochybné uznanie hľadá inde.

Stále nám vŕtalo v hlave: čo z toho mal? Veď šlabikár alebo žiacka knižka takého loptoša určite nelákali. Pomsta? Iste nie - rodičia sú slušní, ich syn je ako anjelik. Najviac ich trápila strata žiackej knižky, čo úplne chápem. Pre šikovného prváčika prvé slovné hodnotenie, pečiatky, oficiálne potvrdenie jeho úspechov.

Uznali sme, že hlásenie do školského rozhlasu je zbytočné. Skúsili by sme to cez poisťovňu. Matka spísala zoznam stratených pomôcok. Ale od vedenia som sa dozvedela, že sotva niečo preplatí, keďže aktovka nezmizla z uzamknutej miestnosti. Typické - plať, ale my rozhodneme, či sa nám to oplatí.

V triede sme sa rozprávali o tejto udalosti. Deti samy dávali námety, aby sa také čosi už nestalo: policajt v škole, všetko brať všade so sebou, kamery. Kamerový systém sa mi pozdával. Keď môže byť v obchodných centrách, vo firmách, prečo nie v školách, kde už disciplína nie je ako kedysi? Nápad stroskotal hneď na začiatku pri peniazoch.

Niekoľko dní bol môj žiačik hrdinom triedy. Odvtedy chodí po obed s tatom, aktovkou aj bundou.

O dva týždne zošitový príbeh skončil. Moja žiačka cestou zo školy našla všetky pomôcky pohodené v snehu, dosť ďaleko od miesta nálezu aktovky. Viete si predstaviť, ako písanky vyzerali. Rozmočené, pokrčené, pečiatky rozmazané, žiacka knižka popísaná vulgárnymi výrazmi! Nedúfala som, že sa nájdu. Rodina bola aj tak rada. Doteraz však hlúpemu a drzému činu školopovinného nespratníka nerozumiem.

Vzal si perá, obaly, dosky na zošity a zároveň vzornému prváčikovi čisté, nerozmazané spomienky na školské začiatky.