Som HYPERAKTÍVNE dieťa. Netrestajte ma

Som HYPERAKTÍVNE dieťa. Netrestajte ma
15.3.2018 v kategórii Mama, autor prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc., foto: istockphoto.com

„Stále iba kritika, napomínanie, tresty... prečo mi naši vôbec nerozumejú?! Čo ma vôbec neľúbia?“

Všetci ho majú radi, pomáhajú mu a podporujú len preto, že kríva a vraj za to nemôže. Ba aj to dievčatko, ktoré akosi pomalšie myslí, zahŕňajú láskou a pozornosťou. Dobre, ja im nezávidím, ale neviem prečo práve mňa stále karhajú, napomínajú, zneisťujú a ohovárajú.

Ešte tým mojim dospelým nedošlo, že ani ja celkom nemôžem za živosť, ktorá ma núti stále niečo robiť, najradšej vždy niečo iné? Pokúsil som sa to rátať, denne ma až dvestokrát napomenuli a kritizovali. A potom nemám byť nepokojný!? Ešte vám nik nepovedal, že raz pochváliť je účinnejšie než stokrát pokarhať?

Hyperaktivita je nebezpečná porucha?

Vraj mám nebezpečnú poruchu, spôsobujúcu ťažkosti v škole, odmietanie kamarátmi (akosi ma všetci odmietajú, doma, v škole aj pri športe, kde, priznávam, som dosť nešikovný), často aj delikvenciu či zneužívanie partneriek.

To sú pesimistické výhľady, ale predsa ani v chorobe nie sme všetci rovnakí a z tých udávaných  3 – 9 percent hyperaktívnych detí je koľko mierne postihnutých a koľko výrazne? Nemyslím si, že je to otázka iba neurologickej diagnózy, ale aj atmosféry, v ktorej žijeme, pochopenia rodičmi, súrodencami, učiteľmi, či trénermi.

Kamaráta Mira odmietol lekár liečiť, že nezaberajú ani najsilnejšie lieky, ale do rodiny prišla babička a on sa zázračne premenil. Asi  je ťažko nájsť ten najvhodnejší liek.

Hyperaktívne deti túžia byť tiež ocenené

Veľa sa hovorí o hyperaktívnych deťoch alebo priveľmi náročných hypoaktívnych dospelých. Ja sa predsa často správam podľa toho, ako sa dospelý správa ku mne. Neustále napomínanie, kritika alebo tresty ma iba presviedčajú o tom, že dotyčný vôbec nechápe moju situáciu.

hyperaktívne dieťa

Vraj neviem spolupracovať, ale ja by som rád vyhovel požiadavkám dospelých, len mi to ide ťažšie. Stále ma porovnávajú s druhými deťmi, ktoré sú poslušné a tiché, no možno ich čaká menej úspešný život ako mňa...

Mama, ocko, skúste to mňa inak...

Uznávam, že lekári veľa vedia aj o mojej údajnej poruche, ale moja mama a oco aj staršia sestra ma v niečom poznajú oveľa lepšie a mali by sami vyskúšať iné výchovné prístupy, pomáhať mi k samostatnosti, zistiť na čo by som sa najlepšie hodil a v tom ma cvičiť, aby som získal viac sebavedomia.

Nemajú to so mnou ľahké, ale či ja to mám v živote ľahšie?