Psychologička Klaudia Tabačková: Nesnažte sa o dokonalosť. Stačí byť dosť dobrý rodič
Keď niekde pridáme, na druhej strane kúsok chýba.
Balansujeme. Často hľadáme cesty a možnosti, ako udržať v rovnováhe potreby rodiny a prácu. Chceme byť pre deti presne tými rodičmi, ktorých potrebujú, a rovnako chceme pestovať vzťah s partnerom, ktorý je nemenej dôležitý pre našu vlastnú spokojnosť. Keď niekde pridáme, na druhej strane kúsok chýba.
Dieťa sa, podľa psychologičky Klaudie Tabačkovej, vždy musí prispôsobiť životu v rodine, do ktorej sa narodí. V rodinnom systéme majú miesto najskôr rodičia a potom je dieťa. Za týmto tvrdením však stojí aj jeden dôležitý fakt. Bezpodmienečná láska, ktorú potrebuje cítiť od rodičov. Len vtedy môže fungovať samostatne a akceptovať, že ho mama nemôže držať vždy za ruku.
Bábätká nie sú zo skla. Prispôsobia sa vášmu životu
Prvá v rodine má byť mama – čo si máme pod touto frázou, ktorá sa stala akoby mantrou mladých rodín, predstaviť?
Ja tomu rozumiem tak, že prvá má byť pre otca svojich detí. Ale zároveň má byť on prvý pre ňu. Postavila by som to skôr do partnerskej roviny. Od vzťahu rodičov sa totiž odvíja atmosféra v rodine. Keď žena cíti lásku, podporu, pochopenie a úctu od svojho muža, má oveľa lepšie predpoklady byť spokojnou a spoľahlivou mamou. Platí to, samozrejme, aj naopak.
Muž potrebuje takisto cítiť, že je milovaný, oceňovaný, potrebný a dôležitý. V takejto konštelácii kvitne láska a harmónia. Stretávame sa často s názorom, že mama má byť kráľovná a keď je spokojná všetko klape. A otec? Akoby sme týmto otcov úplne vytesnili. Aj oni by mali byť kráľmi, ktorí múdro a spravodlivo kraľujú. Pretože v rodine hranice nastavuje otec. Z môjho pohľadu sa teda treba snažiť o obojstrannú spokojnosť.
V súčasnosti sa trochu mení pohľad na rodinu a deti sa vysúvajú z centra absolútnej pozornosti. Rodičia viac pracujú na svojom vzťahu a je to dieťa, ktoré sa „musí“ prispôsobiť životu v rodine. Je to tak v poriadku? Alebo sú veci, na ktoré si pri tomto modeli rodinného života a výchovy treba dávať pozor?
Na to, aby sa dieťa cítilo v bezpečí, potrebuje okrem pocitu bezpodmienečnej lásky a prijatia vedieť a cítiť, kde je jeho miesto. Dieťa sa, z môjho pohľadu, vždy musí prispôsobiť životu v rodine, do ktorej sa narodí. Často sa stáva, že dieťa je vedome či nevedome postavené do role maminho partnera alebo otcovej partnerky. Alebo v rodine viac-menej vládne a všetko sa prispôsobuje jeho požiadavkám. Dostáva sa tak na miesto, ktoré mu nepatrí.
V rodinnom systéme majú miesto najskôr rodičia a potom je dieťa. Rodičia sú tí, ktorí mu dali život. Od nich berie, prijíma, učí sa. Zákonite sú oni „väčší“ a ono „menšie“. Neznamená to, že sa s deťmi nesnažíme o partnerskú komunikáciu, ale ak nevedia, necítia, kde je ich miesto, môže to v rodine spôsobovať komplikácie rôzneho druhu. Napr. sa u detí objaví nadmerná vzdorovitosť, drzé správanie, zvýšená plačlivosť, nervozita, somatické prejavy, pretrvávajúci smútok, až suicidálne tendencie.
Čoraz viac matiek popri dieťati pracuje, či už na skrátený úväzok alebo home office, a ich rolu „suplujú“ technológie, opatrovateľky, jasle, babičky a pod. Má aj toto vplyv na dieťa a jeho potrebu byť blízko pri mame v útlom veku?
Každá mama chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Často je voľba skorého zamestnania sa nevyhnutnosťou alebo aj silnou potrebou mamy realizovať svoje pracovné projekty. Deti na mamino odlúčenie reagujú rôzne. Niekedy však ich prejavy nevieme správne identifikovať a tu sa dostávame na veľmi tenký ľad. To, že dieťa pri odchode mamy neplače, ešte nemusí znamenať, že nesmúti.
Výskumy dokonca ukázali, že deti, ktoré pri odlúčení od matky neplakali, mali oveľa vyššiu hladinu stresových hormónov ako plačúce deti v tej istej situácii. Niekedy sa stane, že mama núti dieťa osamostatniť sa skôr, ako je na to pripravené.
Deti, ktoré sú počas prvého roka často odmietané, sa naučia nevysielať signály, pretože sú zvyknuté, že pomoc nepríde, alebo je odozva na ich plač negatívna. Rodičom a okoliu sa potom môžu javiť ako bezproblémové a ľahko môžu byť zverené do starostlivosti opatrovateľky alebo jaslí, lebo si zdanlivo bez problémov privyknú na nové prostredie. Lenže ony sa len naučili, že ak nebudú plakať, bude sa k nim mama správať lepšie.
Psychologička Klaudia Tabačková: Ženy svoje utrpenie často taja
Dieťa je však na mamu naviazané prirodzene od narodenia. Skôr či neskôr k odlúčeniu príde. Dá sa na to dieťa pripraviť?
Z vekového hľadiska je prvý rok (najmä prvých deväť mesiacov) dieťaťa kľúčový pre vytvorenie si vzťahovej väzby s mamou (alebo najbližšou osobou, ktorá sa oň stará). Do jedného roka nie je dieťa schopné pochopiť, že keď mama odíde na dlhší čas (napr. aj dve hodiny), že sa znovu vráti. Prežíva silné pocity zúfalstva a smútku. Tieto pocity deti prežívajú na fyzickej úrovni, to znamená, že doslova cítia fyzickú bolesť. Čím je dieťa staršie, tým je väčšia pravdepodobnosť, že jeho adaptácia na mamino odlúčenie bude menej bolestná. Väčšie šance na zdravé zvládnutie separácie má dieťa, ktoré má s mamou vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu. To znamená, že vníma mamu ako spoľahlivý zdroj upokojenia pri prežívaní akejkoľvek nepohody a zároveň je v maminom správaní určitá stálosť (napr. upokojuje ho vždy kolísaním). Bezpečná vzťahová väzba sa vytvára citlivým reagovaním na potreby dieťaťa a fyzickou blízkosťou.
Niektorí vedci pripisujú bezpečnej vzťahovej väzbe schopnosť vytvárať niečo ako „psychologickú imunitu“ pre rozvoj dieťatka a neskôr aj pre dospelého, ktorým sa stane. Po úspešnom zvládnutí fázy utvárania vzťahovej väzby v prvom roku života nasleduje fáza separácie, keď dieťatko nadobúda samostatnosť. Úlohou mamy v tomto období je poskytovať mu priestor a povzbudzovať ho k objavovaniu okolitého sveta.
10 tipov pre rodičov: Keď sa dieťa „drží maminej sukne“
Často sa stretávam s názorom: „Ja deťom nerobím program, zahrajú sa samy.“ Rodina neplánuje prechádzky, spoločné hry, nechajú deti, nech sa hrajú tak, ako vedia. Ak sa takéto dieťa dostane niekde, kde je riadená zábava či činnosť – kolektív, škôlka, škola, tábory – má problém...
Žiaden extrém nie je dobrý. Pri hre sa významným spôsobom formuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom. S rodičmi prežívajú deti pri hre príjemné spoločné chvíle, posilňujú si medzi sebou puto, učia sa napr. sociálnym zručnostiam, cítia záujem a prežívajú pocit vlastnej hodnoty (mame a ockovi stojím za to, aby mi venovali čas).
Na druhej strane je takisto nesmierne dôležité, aby sa dieťa vedelo hrať aj samo. Pri samostatnej hre má príležitosť byť vo svojich fantáziách a „prehrávať“ si napríklad aj to, čo nevie vyjadriť slovami. Zároveň sa učí spoliehať aj samo na seba a sme krôčik k samostatnosti. Pri samostatnej hre zohráva rozhodujúcu úlohu vek aj osobnosť dieťaťa. Trojročné dieťa sa väčšinou už vie hrať aj samo, vedia to dokonca aj niektoré dvojročné deti (hoci dĺžka času je výrazne kratšia). Nie je však výnimkou, že sa trojročné dieťa hrať samo nevie. Príčin môže byť viacero a môžu sa týkať napr. povahy dieťaťa, vzťahov či atmosféry v rodine.
Všetci by sme chceli vychovať samostatné deti, ale čo to presne znamená? Ako ich nezaťažiť prílišnou zodpovednosťou napr. v domácnosti, škole skôr, ako sú na to vôbec pripravené?
Samostatnosť u dieťaťa vypovedá o tom, že je schopné vykonávať samostatne činnosti, na ktoré je fyzicky i emočne vyzreté. Je rozhodne dôležité, aby sme podporovali svoje deti v samostatnosti, pretože to má v ich vývine nesmierny význam. Samostatnosťou sa totiž posúvajú vo svojom raste o vývinový stupienok vyššie. Preto by sme ich nemali brzdiť a citlivo reagovať na ich potreby. V niektorých situáciách potrebujú naše vedenie a stanovenie hraníc, aby boli samostatnejšie.
Napríklad okolo 8. roku by rozhodne mali deti spávať samy, nie v rodičovskej posteli. Mám pocit, že v dnešnej dobe sa práveže bojíme deti zaťažovať a zámerne im vytvárame situácie, len aby nezašili stres. Ale stres je pre ich vývin veľmi dôležitý, pretože sa učia prekonávať frustráciu. Ak ju zvládnu, môžu byť na seba pyšné a nadobudnú skúsenosť, že niečo samy dokázali.
Ak má dieťa zúbky, je schopné pohrýzť mäsko. Ak vie koordinovane používať končatiny, vie sa samo najesť, umyť, obliecť. Ak chodí do školy, je schopné pomáhať s viacerými domácimi prácami. A kedy je toho naň príliš? Som presvedčená, že každý citlivý rodič zachytí u svojho dieťaťa signály, že niečo nie je v poriadku a treba niekde urobiť korekciu.
7 tajomstiev výchovy šťastného dieťaťa
V akom veku je dieťa schopné prevziať zodpovednosť za niektoré činnosti či povinnosti?
Už v predškolskom veku 5 rokov je dieťa schopné plniť si zodpovedne svoje povinnosti. Rodičov a pani učiteľky zväčša počúva a zodpovedne plní zverené úlohy. Závisí to od toho, nakoľko je schopné sa ovládať a neprežívať výrazne emočné výkyvy.
S nástupom do školy sú deti už sebestačnejšie – vedia sa umyť, obliecť, najesť, vypraviť sa do školy, dodržiavajú samoobslužné návyky na toalete. Rozumejú pravidlám v rodine, ktoré sa týkajú stravovania, používania technológií či potreby súkromia. Je na ne väčšie spoľahnutie a zodpovedne zvládajú jednoduché úlohy a primerané povinnosti, pretože majú viac pod kontrolou seba aj svet, ktorý ich bezprostredne obklopuje.
Sedemročné dieťa si začína viac uvedomovať svoju individualitu. Snaží sa byť „dobré“ a robiť všetko „správne“. Keď sa im nedarí napĺňať vysoké očakávania, hnevajú sa alebo sa uzatvárajú do seba. Nálady, ktoré dieťa má, sú väčšinou odrazom obrovského úsilia, ktoré vynakladá na to, aby sa dokázalo vyrovnať s rozpormi vnútorného a vonkajšieho sveta. Medzi ôsmym a dvanástym rokom hlbšie chápu vzťah medzi príčinou a následkom, a sú teda schopné prevziať za svoje správanie zodpovednosť.
Čo prežíva dieťa, ktoré má viac zodpovednosti, ako zvládne?
Stráca vieru vo svoje schopnosti. Môže byť prílišnými požiadavkami preťažené, neschopné sa koncentrovať, ľahšie stráca pozornosť, chuť do učenia, do plnenia domácich prác, ale aj do svojich obľúbených činností. Následkom toho môžu byť aj pocity viny, že neposlúcham, nerobím mamičku alebo ocka šťastným, výkyvy nálad, prudké výbuchy hnevu alebo plačlivosť. Môže mať problémy so spánkom alebo i psychosomatické prejavy. Pri dlhodobom zaťažovaní sa môže u detí prejaviť úzkostné správanie či depresia.
Vždy som počúvala - to je tvoja chyba! Snažím sa svoje dieťa vychovávať inak
Ako zladiť vlastné, resp. partnerské potreby s potrebami dieťaťa tak, aby bol každý spokojný?
Záleží to vo veľkej miere od veku dieťatka. Ak mám niekoľkomesačné bábätko, snažím sa uspokojovať najmä jeho potreby, pretože je na mňa v plnej miere odkázané. Je to veľmi citlivé obdobie, v ktorom mu pomáhame zvládať stres, pretože sa samo upokojiť ešte nevie. Zároveň platí, že len pokojný rodič vie upokojiť bábätko. Preto sa treba starať aj o svoju duševnú pohodu.
Čím je dieťa staršie a samostatnejšie, učí sa, že niekedy treba aj počkať, kým niečo dostane. Rozvíja svoju trpezlivosť. Z pohľadu rodinnej dynamiky sú rodičia tí väčší, múdrejší, skúsenejší, a preto by mali oni regulovať a zladiť uspokojovanie svojich potrieb s potrebami dieťaťa. Citlivou a otvorenou komunikáciou.
Ak sa snažím ako rodič premýšľať nad svojím dieťaťom, nad jeho prežívaním i správaním, snažím sa mu porozumieť, poznám jeho sny, venujem mu čas a ak zároveň venujem čas aj sebe, kultivujem svoje blízke vzťahy, záľuby a premýšľam aj nad svojimi reakciami k dieťaťu, pravdepodobne robím to najlepšie, čo môžem. Tu sa však zoznam nekončí. Dá sa robiť viac i menej. Stačí však byť dosť dobrý rodič. Netreba sa snažiť o dokonalosť, to neprispieva k zdravému vývinu.
Zdravý vývin našich detí je závislý od našich chýb a od poskytovania primeranej nápravy. Okrem toho máme všetko, čo potrebujeme na to, aby sme boli dosť dobrými rodičmi – pozitívne úmysly vytvoriť si s našimi deťmi dôverný a láskyplný vzťah.
Keď prídem domov k svojej mame, cítim sa ako dieťa a obe akoby sme opäť prijali svoje roly. Ja nachádzam bezpečie, mamka je rada, že je „dieťa“ doma a zahŕňa ma všetkou pozornosťou a starostlivosťou, ako za čias, keď som ju naozaj potrebovala. My, rodičia, si často robíme z detí partnerov a zabúdame na to, že chcú byť pri nás deťmi. Chcú sa nechať hladkať a možno aj – obrazne povedané – pomôcť zaviazať šnúrky.
Ak sa v tom obe cítite dobre, tak prečo to meniť? Navždy budete jej dcérou a ona vašou mamou. Navždy budete jej dieťaťom. Obom vám je jasné, že ste dospelá. To však neznamená, že nepotrebujete mamino objatie, pohladenie a naloženie teplej polievky. Od nikoho nebude chutiť tak dobre ako od mamy. Od nikoho nebudú tie šnúrky tak dobre zaviazané.
Ako by sme sa teda mali správať, aby dieťa vedelo, že je absolútne ľúbené, že jeho miesto je pevne určené a nemusí o ňom pochybovať...?
Absolútne ľúbené si prekladám ako bezpodmienečne milované. Kedy sa cítime my sami bezpodmienečne milovaní? Keď sme milovaní bez akýchkoľvek podmienok. Takže nezáleží na tom, či som napr. netrpezlivá alebo utiahnutá, mama s ockom ma aj tak ľúbia.
Nech je dieťa akékoľvek vo svojich prejavoch správania alebo fyzického vzhľadu, či inej odlišnosti, rodičia ho milujú také, aké je, snažia sa ho počúvať a porozumieť mu. Je jednoduchšie milovať poslušné dieťa, ťažšie to, ktoré sa nespráva podľa našich predstáv a očakávaní. Signály, ktoré dieťa vníma ako lásku zo strany rodičov, môžu byť napríklad tie, že po hádke príde uzmierenie, hnev vystrieda pohladenie, po kriku a slzách sa ocitne v objatí. Aj po najväčšej nepleche dostane pusu na dobrú noc.
Dá sa robiť viac i menej. Stačí však byť dosť dobrý rodič. Netreba sa snažiť o dokonalosť.