Vždy som počúvala - to je tvoja chyba! Snažím sa svoje dieťa vychovávať inak
"Pozri sa, čo si urobila. Toto si chcela dosiahnuť? Za toto môžeš ty. O čo ti išlo? Je to tvoja vina. Si so sebou spokojná?“
Je to úplne prirodzené, väčšina z nás to robí. Hľadáme vinníka za všetko, čo nejde podľa našich predstáv. Za to, za čo sa hanbíme, alebo za to, čo nám jednoducho nevyšlo.
Omnoho oslobodzujúcejšie však je prijať zodpovednosť za svoje správanie, pretože tým, že nájdeme vinníka, nič nevyriešime. Okrem toho, ak toho vinníka nájdeme v dieťati, zasejeme v ňom zárodky úzkostí, strachu, toxickej hanby a depresií, ktoré sa môžu prejaviť v neskoršom veku.
Naučme deti, že všetci robíme chyby, že je to normálne a treba sa k tomu postaviť čelom. Nie brániť sa a hádzať vinu všade okolo seba.
7 spôsobov, ako dať deťom najavo, že sú milované a akceptované
Zo života - za všetko som bola vinná ja
„Mám trojročného syna a odkedy je väčší, vie chodiť, rozprávať a je už takým skutočným človekom, vybavujú sa mi v hlave spomienky z detstva na to, ako vychovávali mňa a aké techniky, ak sa to tak dá nazvať, moji rodičia používali,” začala svoje rozprávanie 38-ročná Soňa. „Je mi z toho ťažko na srdci, a pritom asi nejde o nič, čo by sa nepoužívalo bežne ešte aj dnes. Dávali mi pocítiť vinu. Keď som niečo urobila, hoci aj nechtiac, doslova ma v tom vymáčali, aby som videla, čo som spôsobila.”
„Pozri sa, čo si urobil. Toto si chcela dosiahnuť? Za toto môžeš ty. O čo ti išlo? Je to tvoja vina. Si so sebou spokojný?“
Nie je. Žiadne dieťa so sebou nie je spokojné, ak v ňom rodičia vyvolávajú pocity viny za jeho správanie, ktoré sú často nasledované pocitmi hanby. Netreba si to hneď predstavovať ako niečo silné alebo ako skutočne hrubé emocionálne vydieranie. Vyvolávať v dieťati pocity viny dokážeme aj správaním, ktoré my dospelí možno považujeme za neškodné. Len by sme nemali zabúdať na to, že deti sú malé, neskúsené a omnoho zraniteľnejšie, ako sme my.
„Boli to také obyčajné situácie. Napríklad si spomínam, že som rozbila mamin hrnček, z ktorého každé ráno pila kávu. Tvárila sa veľmi nešťastne, ako keby sa zrútil celý jej svet a skríkla na mňa, aby som sa pozrela, čo som urobila, a nemám jej veci chytať do rúk, ak som taká nešikovná,” spomína Soňa. Vraj vie, že mama jej nemala v pláne ublížiť, ale ublížila jej. „Ja som predsa ten hrnček nehodila o zem naschvál. Vypadol mi, ale ona mi povedala, že som nešikovná. Potom som sa bála hocičo chytiť do rúk.”
Nikto nás to nenaučil
Psychológia sa intenzívne zaoberá tým, prečo a v ktorých situáciách zvykneme hľadať vinníka. Treba pritom rozlišovať medzi tým, ak sa nám niečo podarí a výsledok je pozitívny, a ak sa nám niečo nepodarí. Hovorí sa tomu samooblužná zaujatosť.
Predstavte si, že spravíte skúšku v autoškole. Poviete si, že to preto, lebo ste sa pripravovali, a preto, lebo ste prirodzený talent. Ak skúšku nespravíte, tak je to určite kvôli tomu, lebo pršalo či snežilo, alebo ste dostali auto, na ktoré nie ste zvyknutí. Jednoducho, vy za to nemôžete.
Robíme to z viacerých dôvodov. Chránime svoje ego. Nechceme prijať zodpovednosť za zlé výsledky, pretože nájsť príčinu, prečo sa nám niečo nepodarilo, je jednoduchšie ako povedať, že sme zlyhali. Nevieme to. Respektíve to nevedia tí z nás, ktorých to v detstve nikto nenaučil.
„Dodnes sa prichytím pri tom, že keď sa niečo stane, tak hľadám dôvod. Napríklad prihorí mi obed. V duchu začnem nadávať na svojho muža, že keby mi viac pomáhal, nemusela by som variť popri tom, ako pracujem, a nezhorelo by mi to,” hovorí Soňa. Nikdy nepočula svojich rodičov povedať, že urobili chybu. „Pamätám si, že môj otec piekol nejaký koláč a prihorel mu, a začal šomrať popod nos, že to je mamina chyba, lebo sedí pri tej rúre a nevšimla si, že to horí. Vždy, keď v duchu začnem hádzať za niečo vinu na môjho muža, tak si na túto historku spomeniem a snažím sa zastaviť svoj myšlienkový pochod,” dodala.
7 tajomstiev výchovy šťastného dieťaťa
Keď viníme deti
Soňa so slzami v očiach priznáva, že keď je v strese, tak sa prichytí, že to robí aj svojmu synovi. „Minule som vešala bielizeň, hrozne som sa ponáhľala, lebo sme mali termín u lekárky. Malý ma stále chytal okolo stehna, niečo sa vypytoval a mne sa prevrátil celý sušiak. V momente som povedala, že on za to môže a ja teraz musím začať odznovu a nemám na to už čas ani nervy. On sa postavil kúsok ďalej odo mňa a s takým smutným pohľadom sa ma opýtal: „Mami, hneváš sa na mňa? Ja som to nechcel.“ Ako keby ma niekto bodol nožom do srdca,” hovorí Soňa.
Občas dokonca hráme akési hry o vine a myslíme si, že dieťa tak dostane lekciu o správnom správaní. Napríklad dieťa rodiča chtiac či nechtiac udrie a rodič sa začne tváriť, že plače a dožaduje sa, aby sa dieťa ospravedlnilo, objalo rodiča a dalo mu pusu, lebo inak sa nebude cítiť lepšie. Problém je, že kvôli tomuto sa nebude cítiť lepšie ani dieťa.
Vyvolať v ňom vinu a dožadovať sa rýchlej nápravy ho do budúcnosti nenaučí prevziať skutočnú zodpovednosť za svoje správanie, ale zakorení to v ňom pocity neistoty, úzkosti a strachu zo zlyhania, rovnako ako informáciu, že bez ohľadu na to, ako sa cíti, musí vyhovieť ostatným.
To sa týka aj situácií, keď sa dieťa správa nevhodne. Ani ak urobí niečo skutočne zlé, nezaslúži si prechádzku po chodníku hanby.
TOXICKÁ hanba
Profesorka psychológie Judith Smetanová, ktorá študuje vývoj adolescentov už takmer 40 rokov, skúmala 156 detí vo veku od osem do 17 rokov a dala im hodnotiť hypotetické situácie, v ktorých ich mamy mali istým spôsobom zaujať stanovisko k ich nevhodnému správaniu. Zistila, že deti dokážu prijať vinu za svoje nevhodné správanie, ak niekomu ublížia, a ak sa pri ich disciplinovaní zameriavame na pocity toho, komu bolo ublížené.
Ak ale kritizujeme dieťa ako niekoho, kto robí stále zle, tak mu nedávame lekciu slušného správania, ale sadíme v ňom zárodky strachu, úzkostí, toxickej hanby a depresií, ktoré sa prejavia až v tínedžerskom alebo mladom dospelom veku, pretože im trvá dlhšie, kým sa prederú na povrch, tvrdí vo svojej knihe Návrat domov John Bradshaw, ktorý sa vo svojej praxi venuje závislostiam, traumám z detstva a zotavovaniu sa z nich.
To preto, lebo vina je často nasledovaná pocitom hanby. Poviete si, však nech sa hanbí za svoje správanie, keď sa nevie správať? Lenže dieťa sa často hanbí za seba ako človeka. Preto aj Smetanová a jej kolegyňa Wendy Rotová odporúčajú, že sa máme v rétorike zameriavať na správanie, nie na dieťa samotné. „Pozri sa, aká si neschopná,” v dieťati vyvolá pocity hanby za seba samú. „To, čo si urobila, nebolo správne,” znie omnoho lepšie. „Niežeby to deti považovali za menej akceptovateľné, ale cítia sa omnoho horšie a majú horší pocit zo seba, ak rodičia kritizujú ich ako osoby,” napísala Rotová.
15 tipov ako upokojiť náročné situácie s dieťaťom
Prostredie BEZ VINNÍKA
Laura Markhamová ( ext. zdroj Laura Markhamová) vo svojej knihe Pokojní rodičia, šťastné deti: Ako prestať kričať a spojiť sa píše, že „všetci cítime potrebu viniť niekoho, keď veci idú zle, ako keby nájdenie vinníka malo zabrániť tomu, že sa to nezopakuje.” V skutočnosti však podľa nej tým, že na dieťa hodíme vinu, v ňom len vyvoláme snahu brániť sa. Začne si kryť chrbát a možno aj zaútočí naspäť, lebo útok je najlepšia obrana.
„Keď sa deti cítia vinné, nájdu všetky možné dôvody, prečo to nebola ich vina – aspoň v duchu – takže je menej pravdepodobné, že prijmú zodpovednosť a problém sa už nezopakuje. Čo je ešte horšie, naučí ich to klamať nám. Hľadanie vinníka je jednoducho len nahnevané strieľanie do terča a nikdy nám to nepomôže nájsť riešenie. Mohli by sme aj povedať, že hádzanie viny je protikladom bezpodmienečnej lásky,” napísala Markhamová, podľa ktorej vinu hádžeme preto, lebo vtedy máme pocit kontroly nad vecami.
Čo Laura Markhamová radí, aby sme namiesto hľadania vinníka urobili?
- Zastavte sa, ak sa prichytíte pri hádzaní viny. Nadýchnite sa a prestaňte s tou situáciou bojovať. Akceptujte ju. Čo sa stalo, už sa stalo.
- Prijmite akúkoľvek zodpovednosť môžete. „Pravda je, že vždy máme viac zodpovednosti, ako sme schopní si priznať. Čím viac zodpovednosti prijmeme, tým menej defenzívne dieťa bude, a tým viac zodpovednosti pravdepodobne prijme aj ono,” napísala. Okrem toho, ak pred dieťaťom dokážeme prijať náš podiel viny, modelujeme mu, ako sa má správať. Ak budeme hádzať vinu my na druhých, aj dieťa sa naučí zakaždým len nájsť vinníka a neprijať zodpovednosť.
- Nájdite riešenie. Namiesto viny hľadajte riešenie. Naučíte tým dieťa, že problémy treba riešiť a nie nad nimi zalamovať rukami.
Prijať zodpovednosť za svoje správanie by malo byť niečo oslobodzujúce, nie niečo, za čo sa musíme hanbiť. Aj Jane Nelsenová vo svojej knihy Pozitívna disciplína píše, že „priveľa dospelých viní deti za ich nevhodné správanie. Namiesto toho, aby prevzali zodpovednosť (nie vinu) za svoju časť v celej tejto rovnici nevhodného správania sa.”
Takže riešenie celého tohto kolotoča hádzania viny? Naučme sa brať zodpovednosť za svoje správanie namiesto toho, aby sme hľadali vinníka, a keď to budeme vedieť my, naučia sa to prirodzene aj naše deti. Pretože my sme ich vzormi správania. Kopírujú nás. Okrem toho, ak ich nebudeme viniť za všetko zlé, tak z nich vyrastú vyrovnanejší, emocionálne stabilnejší a spokojnejší dospelí ľudia.
„Priveľa dospelých viní deti za ich nevhodné správanie. Namiesto toho, aby prevzali zodpovednosť (nie vinu) za svoju časť v celej tejto rovnici nevhodného správania sa.“