Rodič nie je kamoš. Nevzdávajte sa zdravej autority, dieťa ju potrebuje

Gabriela Bachárová | 28. máj 2021
Rodičia nie sú kamaráti

Naštvaní a vyčerpaní rodičia. Potomok, ktorý s chuťou tyranizuje svoje okolie. Práve tak často končí pokus vychovať dieťa v kamarátskom štýle.

To, čo na začiatku vyzeralo ako pozitívne odmietnutie autoritatívnej výchovy, je v skutočnosti len druhým, rovnako škodlivým extrémom. Podobne ako pokus urobiť si z potomka partnera v situáciách, kedy ten skutočný zlyháva. Jasná hierarchia musí byť, pre dobro všetkých. Inak nastáva naťahovanie o moc a výchovné zásady sa ocitajú v troskách. Našťastie sa to dá napraviť.

Si moja mama a nie kamarátka

„My sme s Natálkou ako kamarátky. Nič jej nezakazujem, ani neprikazujem. Keď niečo chce, snažím sa jej vyhovieť. Mne rodičia zakazovali všetko a musela som počúvať na slovo. Pristupovali ku mne z pozície sily a som presvedčená, že práve preto si dnes príliš neverím.

Nikto ma totiž v samostatnosti a presadeniu sa nepodporoval, skôr naopak. S rodičmi sa síce vídame, ale nie je to ono, cítim medzi nami odstup. So svojou dcérou tak dopadnúť nechcem. Neviem, čo je zlé na tom, keď sa k nej správam ako k rovnocennej?“ hovorí Júlia, mama deväťročného dievčatka. 

Natálka práve dostala od mamy otázku, či chce ísť na prázdniny k babičke, alebo radšej zostať v meste a dochádzať každý deň do prímestského tábora. Natálka si vybrala tábor, aj keď mame by sa viac hodila babička. Mohla by si tak konečne chvíľu oddýchnuť. Lenže názor Natálky je svätý.

Mama jej takmer nikdy neodporuje. Bojí sa, aby nepoškodila jej vývoj, predovšetkým nenabúrala Natálkino sebavedomie. Ak niekedy na niečom trvá, zásadovosť jej dlho nevydrží a po chvíli predsa len zmäkne. Natálka sa totiž začne veľmi hnevať. Mama si s tým nevie poradiť a ustúpi. Že je to ojedinelý prípad? Ale vôbec nie.

Zámena rolí deťom nesvedčí

Generácia našich rodičov nemala vo výchovných postupoch žiadne pochybnosti. Dieťa musí počúvať, inak dostane pár na zadok. Súčasní rodičia tento spôsob výchovy logicky odmietli ako nefunkčný. Namiesto neho si ale niektorí vybrali spôsob, ktorý je rovnako neúčinný a škodlivý, aj keď na prvý pohľad vyzerá veľmi sympaticky.

Veď je predsa fajn, keď môžem s dieťaťom hovoriť ako so seberovným, rešpektovať jeho názory, radiť sa s ním, dať mu slobodu a na výber. Alebo nie? Pasovať potomka do roly kamaráta, tak si mnoho rodičov predstavuje rešpekt a dôveru voči dieťaťu. Je to ale presne naopak. Ak sa k nemu takto správame, nerešpektujeme jeho detskú úlohu a nemáme dôveru v jeho prirodzenosť. Tú sa snažíme meniť a formovať podľa svojich predstáv.

„Všetci sa počas svojho života ocitáme v rôznych rolách. Začíname s rolou dieťaťa, neskôr sa staneme partnerom, rodičom, v zamestnaní zažívame, čo je byť niekomu podriadeným alebo nadriadeným, máme priateľov, rodičov, susedov.

Každá rola vyžaduje a umožňuje určité spôsoby správania, blízkosť či vzdialenosť, otvorenosť či odstup. K nadriadenému sa nemôžeme správať ako ku kamarátke a ku kamarátke ako k starým rodičom. Ak prekročíme hranice danej roly, zvyčajne to prinesie komplikácie, nespokojnosť či napätie. Rovnaké alebo aj väčšie napätie, nespokojnosť a komplikácie dieťaťu prinesie zámena rolí v rodine, a to hlavne v jeho budúcnosti,“  hovorí Petra Škrdlíková, ktorá pracuje v Centre pre rodinu a sociálnu starostlivosť, kde sa zaoberá predovšetkým podporou rodín s hyperaktívnymi a nepokojnými deťmi.

Je spoluautorkou knihy Dosť dobrí rodičia alebo Drobné chyby vo výchove detí dovolené. Má troch synov.

rodič nie je kamarát

Voľnosť nie je výhra

Dieťa sa môže nedobrovoľne ocitnúť nielen v úlohe kamaráta, ale aj partnera, alebo napríklad rodiča chorej matky, o ktorú sa stará. „V úlohe kamaráta zdieľa matkine, alebo otcove problémy, radí a rovnako ako správny priateľ podporuje a nesie bremeno s dotknutým dospelým. Stáva sa priateľom, hoci daným témam nerozumie a ich riešenie mu nepatrí,“ opisuje Petra Škrdlíková.

Táto záťaž mu bráni venovať sa vývojovým úlohám, ktoré patria k jeho veku. Tie sú v každej vývojovej etape trochu iné, ale Petra Škrdlíková sa ich pokúsila zhrnúť: „Dieťa má za úlohu skúšať, čo si môže dovoliť, má sa učiť, ako sa riešia konflikty, má sa vzdelávať a trénovať svoje zručnosti a schopnosti pre budúcnosť.

Má prekonávať prekážky, poznávať samo seba a hľadať svoje miesto v spoločnosti. Má mať seberovných kamarátov a rodičov, ktorí sú mu oporou, zdrojom istoty a ktorí mu tiež ukazujú, kam až vo svojej ceste za poznaním ísť a kam už nie, čiže kde sú hranice slušnosti, zodpovednosti, poctivosti.“

Rodič nastavuje hranice

Kamarát sa však nevychováva, a tak dieťa dostáva od rodičov viac kompetencií a voľnosti, než je adekvátne jeho veku. Nie je však pravda, že benevolencia vo výchove je prejavom férového vzťahu k potomkovi a podporou jeho samostatnosti. Dieťa potrebuje cítiť autoritu rodičov, o ktorú sa môže oprieť v každej situácii. Dá sa povedať, že práve táto autorita tvorí bezpečné hranice jeho sveta.

Sú pre neho sprievodcom vo svete, ktorý musí ešte len spoznať. Ani do cudzej krajiny sa nevydáte bez prečítania najlepšie niekoľkých sprievodcov, podľa ktorých sa potom orientujete. Dieťa viac než čokoľvek iné potrebuje cítiť bezpečnú a smerodajnú autoritu rodičov. To samozrejme neznamená, že mu nedáte priestor pre rozvíjanie jeho potrieb. Tie ale podporujete práve tým, že mu umožníte byť dieťaťom a nebudete od neho žiadať viac. Aké môžu byť následky takéhoto psychického preťažovania?

Petra Škrdlíková dáva dobrý príklad: „Môže sa stať, že malý chlapec miesto skúšania, čo si môže dovoliť k druhým, musí podporovať svojho rodiča. A v čase, keď dospeje a mal by podporovať svoju partnerku, ešte len skúša, čo si môže v živote dovoliť – a tak lezie po skalách bez istenia. Chová sa ako malý chlapec.“

Všetko s mierou

Ani pre rodičov nie je kamarátsky spôsob výchovy výhrou. V niektorých prípadoch môže dôjsť k tomu, že mama alebo otec sa vzdá priateľských väzieb s inými dospelými ľuďmi, pretože mu začnú pripadať zbytočné, vystačí si s dieťaťom.

Idylka sa končí, keď sa potomok začne postupne osamostatňovať, vzďaľovať sa z pôvodnej rodiny, hľadať si kamarátov a lásku medzi rovesníkmi. Rodič to ťažko nesie. Chápe to ako zradu od kamaráta. Petra Škrdlíková upozorňuje ešte na ďalšiu vzťahovú komplikáciu, ktorá sa už netýka len pôvodnej rodiny, ale aj iných ľudí, ktorí do nej časom vstupujú – partnera alebo dieťa partnerky: „Byť nevestou alebo zaťom takého rodiča potom môže byť naozaj veľkým bremenom. „Dôvod je jasný, rodič nového člena rodiny vníma ako votrelca, ktorý narúša jedinečnosť vzťahu s jeho dieťaťom.“

Hovorí sa tu o rizikách kamarátskeho vzťahu, to ale samozrejme neznamená, že medzi rodinnými príslušníkmi má v záujme zachovania hierarchie panovať odstup. Je úplne v poriadku, ak si mama s dcérou zájdu ako „kamošky“ do cukrárne na zmrzlinový pohár a tam preberú chlapcov a módu. Otecko si so synom zahrá počítačovú hru, pozrú sa spolu na film, uzavrú stávku, kto prvý prepláva bazén a pod. Je to ako vo všetkom. Nájsť správnu mieru.

Dieťa nie je partner

Stáva sa to hlavne po rozvode. Osamelý rodič sa upne na dieťa a urobí si z neho náhradného partnera. Spojenca v kríze.

Niekedy skutočne počujeme vety ako: „Zostali sme sami, ale to vôbec nevadilo. Syn po rozvode rýchlo dospel, vo všetkom mi pomohol, bol mi veľkou oporou. Zomkli sme sa proti celému svetu. Bez neho by som to neľahké obdobie nikdy neprekonala.“

Petra Škrdlíková prikyvuje, že partnerstvo s dieťaťom je v prípade rozpadu rodiny častou  stratégiou, ako sa k novej a zložitej situácii postaviť. Rozvodov je stále viac. Dá sa preto (samozrejme, s nadsádzkou) povedať, že potichu rastie celá generácia detí –partnerov.

„Tendenciu uchýliť sa k tejto stratégii majú hlavne matky, ale aj samotné deti. Tie zvyčajne cítia, že na ich mamu je všetkého priveľa a chcú pomôcť. Nedovolia si nahnevať ju, aby jej neublížili, ponúkajú pomoc, alebo pomáhajú automaticky. Správajú sa dospelejšie. Ženy majú tendenciu urobiť si z dieťaťa spovedníka alebo spojenca.

Zverujú sa mu so svojimi problémami a niekedy vytvoria s dieťaťom koalíciu proti jeho otcovi. Naoko to môže nejaký čas fungovať, ale takáto koalícia neprinesie nič dobrého. Matke možno krátkodobú úľavu, ale dieťa zaťaží niečím, čo mu nepatrí,“ vysvetľuje Petra Škrdlíková.

Aby sa dieťa dobre vyvíjalo, potrebuje si prežiť plnohodnotné detstvo: „Potrebuje odvrávať, potrebuje skúšať, čo je zakázané, objavovať, ako funguje svet okolo, zažívať dôsledky svojich rozhodnutí, potrebuje budovať vzťahy s vrstovníkmi. Ak sa v detstve musí správať dospelo, veľmi zjednodušene možno povedať, že sa v dospelosti bude správať nezrelo. Ak chceme naše deti dobre vybaviť pre budúcnosť, doprajme im, aby mohli byť v úlohe dieťaťa. Na ponosy máme priateľov, psychoterapeuta alebo spovedníka...“ 

Rodičia na prvom, dieťa až na druhom mieste

K partnerstvu s dieťaťom nedochádza len v rozvedených rodinách, ale aj v úplných. Väčšinou tam, kde je nesúlad medzi rodičmi a niektorý z nich si potrebuje nahradiť to, čo mu nedáva partner. Najčastejšie je to láska alebo porozumenie. Vo vyhrotených konfliktoch sa rodič snaží pritiahnuť si dieťa na svoju stranu a proti druhému potom uzavrieť spojenectvo.

„Pozri sa na svojho otca, ani pozdraviť poriadne nevie, ale ty taký nebudeš, však?“ alebo: „No áno, mama sa chce zase hádať. Presne ako stará mama. To má po nej, vieš?“ Podobné vety naozaj v rodinách zaznievajú. Niektorí rodičia si totiž neuvedomujú, že dieťa má bytostnú potrebu milovať mamu aj otca rovnakou mierou. Je tak biologicky nastavené. Ak o niektorom z rodičov dostáva negatívne informácie, je rozpoltený.

Otecka má rád, ale je to predsa gauner, hovorila mama. Ako sa s niečím takým môže vyrovnať? Veľmi často sa potom dieťa cíti vinné, že jeho otcom je niekto taký zlý, a obáva sa, že po ňom určite negatívne vlastnosti zdedilo.

rodič nie je kamarát

Existuje veľa výchovných teórií, čo s dieťaťom robiť alebo nerobiť

Niekedy sa ale zabúda na to najdôležitejšie. Oveľa podstatnejšie než samotná výchova je to, ako sa k sebe navzájom správajú rodičia. Dieťa silno vníma, či sa mama a otec rešpektujú a majú radi. Ak áno, pre dobrý vývoj dieťaťa urobili viac než dosť.

Platí ešte jedna zásada, ktorú je dôležité ctiť a dieťa by o nej malo vedieť. Vzťah rodičov je v systéme rodiny na prvom mieste. Až od neho sa odvodzuje postavenie dieťaťa. To nesmie preniknúť na prvú priečku.

„Spomínam si na svoje detstvo. Otec v istom období dosť pil a mňa to veľmi trápilo. Raz som prišla za mamou a povedala jej, že by sa mala s otcom rozviesť, aby ju ďalej neničil. A čo mi odpovedala? Že to vôbec nie je moja vec a nech sa nemiešam do záležitostí dospelých. Vtedy ma táto pomerne tvrdá reakcia zarazila, vedela som, že mama pitím otca tiež trpí. Ale s odstupom času všetko vidím trochu inak. Zachovala sa veľmi múdro.

Nepustila ma do miest, kde som nemala čo robiť. Spolužitie s otcom nebolo ľahké, ale mama sa k nemu ako jeho partnerka vždy správala lojálne. Mimochodom, sú spolu dodnes a ich vzťah je lepší ako kedykoľvek predtým,“ opísala svoje skúsenosti Lenka, mamička dvojročnej dcéry.

Ako z toho von?

Zámeny rolí v rodine majú typické dôsledky. Prílišná zhovievavosť rodičov vedie k bezbrehému správaniu dieťaťa. To, že neexistujú žiadne hranice, vedie k poškodzovaniu  a destabilizácii dieťaťa. Dieťa sa stáva nezvládnuteľným. Náprava nie je jednoduchá, ale rodičia sa o ňu musia pokúsiť a hlavne vo svojej snahe vytrvať.

Kľúčovým slovom je dôslednosť. Bez nej to naozaj nejde. Len pozor, aby dôslednosť nebola nahradená prehnanou prísnosťou. Teda tým, čomu sa vo výchove rodičia chceli pôvodne vyhnúť. Bol by to celkom slušný paradox. Pri dôslednosti je dôležité aj sebaovládania rodičov. Nenechať sa vytočiť. Dieťa musí vedieť, že rodič to tentoraz myslí vážne.

Má tiež zmysel prehodnotiť svoj zásadne negatívny postoj k výchovným postupom vlastných rodičov a uvedomiť si, že snaha o kamarátsky prístup k deťom nie je ani tak slobodnou voľbou, ale len odmietnutím vlastnej minulosti. Rozhodnutím pod tlakom toho, čo sa dialo kedysi. A to nie je príliš slobodné, skôr naopak.

„Zvyčajne pomôže, keď sa človek zamyslí nad výchovnými prístupmi vlastných rodičov. Tí určite nerobili všetko zle. Ak ale ich výchovné snahy úplne znegujeme, potom znegujeme aj to, čo robili dobre. Je užitočné prevziať to funkčné a to, čo sa nepodarilo robiť lepšie,“ odporúča Petra Škrdlíková.

Výchova nemusí byť zložitá

Uplatňovaním kamarátskej výchovy môžu rodičia dospieť k silnému rozčarovaniu zo spolužitia s vlastnými deťmi. Nastupujú pocity nezvládnutia rodičovskej roly (Nedokážem dobre vychovať dieťa, nemám na to dosť schopností, kde som urobila chybu?). V opačnom prípade sa vina pripisuje dieťaťu (Je nezvládnuteľné, drzé, nevychovateľné, nech robím, čo robím, nič nepomáha...).

Mamy a otcovia sa dnes často sťažujú, že výchova je v porovnaní s minulosťou extrémne náročná a pohlcuje veľa síl, času, energie. Otázkou ale je, do akej miery k tejto zložitosti prispievame my sami, svojím pôsobením na deti. Stanovením a hlavne dodržiavaním jasných hraníc a rešpektovaním hierarchických vzťahov v rodine si môžeme ušetriť veľa nervov a mať z rodinného života viac radosti.

Doprajte dieťaťu byť dieťaťom

„Domov je miesto, kde sa dieťa pripravuje na svoj budúci život. Ak je v ňom chaos, nikto nevie, čo sa od neho očakáva, každý robí všetko a nikto nič, všetci sú vyčerpaní a frustrovaní. Ak ale v rodine vládne zdravý poriadok, každý pozná svoje miesto, zodpovednosť a kompetencie, je rodina zdravým miestom pre vývoj detí.

Zodpovednosť aj kompetencie s vekom detí pribúdajú a je na rodičoch, aby zvládli svoje deti zaťažovať adekvátne a postupne, tak, aby táto záťaž ich vývoj posilňovala, a nie oslabovala. Rodičovská rola je teda jasná: Dopriať dieťaťu, aby si zažilo byť dieťaťom, vychovávať ho pre budúcnosť a tešiť sa, ako bude jedného dňa ich syn alebo dcéra skvelým dospelým a zodpovedným človekom.

Všeobecne platí, že láska voči dieťaťu a hranice, ktoré sú mu stanovené, by mali byť v pomyselnej rovnováhe. Ak dieťa zažije pevné hranice bez vedomia, že je milované, potom vychovávame autoritatívne.

Naopak ak dieťa zahŕňame láskou, ale správame sa k nemu partnersky a nestanovuje mu pravidlá a hranice, do života mu tiež pripravujeme ťažké chvíle. S konfrontáciou s hranicami príde do styku dieťa v dospelosti, a ak človek nie je trénovaný ich rešpektovať, môže byť stretnutie s nimi naozaj tvrdým nárazom.“

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: