Fenomén zvaný svokra

17.7.2009 v kategórii Mama, autor Zdenka Nemcová, foto: istockphoto.com

Vždy som si predstavovala, že bývať budeme vo vlastnom byte, nikto nám nebude „dýchať na krk“, budeme si všetko robiť tak, ako chceme.

O svokrách kolujú snáď milióny vtipov. Niektoré naozaj vtipné, iné možno skôr trápne. Ale možno to záleží len od toho, kto ich číta...


Príbeh č. 1:  Ja a moja svokra

Príbeh ako mnohé iné. Vzťahy – momentálne dobré (klopem na drevo), dúfam že nám to vydrží. Nebolo to vždy tak. Ale ako každý vzťah, aj vzťah nevesta - svokra zrejme potrebuje nejaký čas na to, aby vyzrel. Ten náš je poznačený spoločným priestorom. S manželom a synčekom obývame horné poschodie v rodinnom dome manželových rodičov. Ešte ako bezdetný, nezosobášený pár sme spolu začali žiť v jednej izbe a kuchyni. Bez samostatnej kuchyne si to ani v dnešných dobrých časoch neviem predstaviť.

Vždy som si predstavovala, že bývať budeme vo vlastnom byte, nikto nám nebude „dýchať na krk“, budeme si všetko robiť tak, ako chceme. Veci sa vyvinuli inak a po dlhom uvažovaní sme sa rozhodli (samozrejme po dohode s nastávajúcimi svokrovcami), že si prerobíme už spomínané horné poschodie. Rozhodovanie nebolo ľahké, ale ešte ťažšie bolo naučiť sa vychádzať a žiť pod jednou strechou s ľuďmi, s ktorými som doteraz strávila maximálne víkend. Tu niekde som začala chápať aj už spomínané vtipy o svokrách. Lebo práve svokra sa stala fenoménom, s ktorým som začala bojovať.

Manželova mama mala svojské predstavy o tom, ako by mohli fungovať dve domácnosti od jednou strechou. Ona videla možnú úsporu financií pri spoločnom praní a varení, ja som v tom videla obrovský problém a nebola som ochotná na takéto vzájomné „prepojenie“  pristúpiť. Tak sa svokra snažila aspoň ma usmerniť svojimi radami a dlhoročnými skúsenosťami. Začala som nenávidieť vetu: „Ja som si vždy zvykla.....“ vyžehliť veci rovno po zvesení zo šnúry, halušky po uvarení zakryť dekou, aby nevychladli, vlnené svetre prať ručne, pretože práčka nie je dosť jemná... Každá takáto poznámka mi neskutočne liezla na nervy a neraz sa ma aj dotkla. Čo na tom, že som nemala hneď vyžehlené všetko prádlo? Každý kus prádla sa svojho vyžehlenia aj tak raz dočkal, aj keď to dlho trvalo. Načo ťahať zo skrine deku na zakrytie halušiek?  Máme predsa mikrovlnku. A moja práčka má program aj na pranie vlny.

Všetko to boli banality a časom aj moju svokru zrejme prestalo baviť opakovať stále to isté, keď videla, že si aj tak robím všetko po svojom. K ustáleniu vzťahov prispelo aj to, že sme pri prestavbe domu dospeli do fázy, kedy bolo možné predeliť medzi sebou jednotlivé poschodia. Predelenie neprebehlo až tak hladko, aj tu  sme mali rozličné predstavy. Svokra chcela „nejaké zhrňovacie dvere“, ja som chcela čo najhrubší múr :o). Spor okolo spôsobu predelenia nakoniec vyriešil svokor. Zaujal jednoznačné stanovisko, skupina zastávajúca vybudovanie priečky sa rozrástla a prehlasovala zhrňovacie dvere v pomere 3:1. Svokra týždeň urazene mlčala, my sme však trvali na svojom a o nejaký čas už obe poschodia predeľovala priečka, do ktorej sme vkladali veľké nádeje. Odvtedy bola akákoľvek návšteva nútená použiť zvonček pri dverách a to prinieslo dlho očakávaný pokoj do nášho spolužitia.

Skutočný problém nastal, keď sa nám narodil Matúško. Ja, vyzbrojená informáciami z detských časopisov a z internetu, svokra vyzbrojená obrovským množstvom rád a skúseností starých 30 rokov. Konflikty na seba nenechali dlho čakať. Nekonečné rady o tom, že dieťa už trojmesačné možno držať nad nočníkom, že kedysi prebaľovali každých 45 minút a kojili každé 3 hodiny, že dieťa potrebuje piť čajík, že jej deti už ročné chodili bez plienok. Na moje argumenty o nových poznatkoch mala vždy pripravený svoj jediný argument. Vraj ani ona nikdy nechcela počúvať rady starších žien a dnes sú práve tie „v móde“. Dospelo to tak ďaleko, že som jej nechcela zveriť syna, kočíkovať ho bola možno len dvakrát. Jednoducho som neverila, že sa nebude snažiť dokázať mi správnosť svojich názorov.

Manžel chodil neskoro z práce, naša domácnosť vyzerala biedne, po nociach som varila na nasledujúce dni. Bola som vyčerpaná, nervózna a nechcela som si priznať, že by sa mi zišla pomoc. Svokra pomoc ponúkala, stále znova a znova, ale ja som nevedela prekonať vlastnú averziu voči nej.

Jedného dňa, Matúško už mal viac ako rok, podarilo sa mi prekonať samu seba a prijala som jej ponuku, že zoberie Matúška von. S jasným vyjadrením, že jej ho zverujem, ale prosím ju, aby rešpektovala moje pokyny a názory. Žiadne čokoládky, džúsiky, cukríky ani nič podobné. Dohodli sme sa a zvyšok išiel sám od seba. Dnes som tak ďaleko, že keď potrebujem súrne niečo urobiť, neváham a sama poprosím o pomoc. Na začiatku ma to síce stálo veľa premáhania, dnes mi to už ale nerobí žiadny problém.

Príbeh č. 2: kamarátka a jej svokra

Mám dobrú kamarátku. Naši manželia sa poznajú od detstva, dodnes sa kamarátia a my sme sa začali kamarátiť tiež. Mali sme spoločnú závažnú tému a vždy sme si mali čo povedať. O svokrách sa môžete rozprávať pri každom stretnutí a nikdy nedospejete k tomu, že by už nebolo o čom hovoriť. Navyše, tak ako našich manželov, aj naše svokry spája dlhoročné kamarátstvo.

Aby som sa neopakovala, len stručne načrtnem kamarátkinu situáciu. Rovnako ako ja, aj ona si bola istá, že so svokrou nikdy bývať nechce. Ale aj u nej sa situácia vyvinula trošku inak. S manželom začali stavať dom, ona bývala v služobnom byte, on u rodičov, víkendy trávili spolu v dome jeho rodičov. Keď otehotnela a odišla na materskú, rozhodli sa dočasne bývať v dome jeho rodičov, napriek tomu, že kamarátka mala so svokrou rovnako náročný vzťah ako ja s tou mojou. Neraz sa mi v telefóne zverovala s obavami, ako to bude, keď sa narodí ich dcérka. Poučená sama sebou, porozprávala som jej o tom, ako sa to podarilo prekonať mne. Kamarátsky som jej poradila, aby neváhala a využila, keď sa jej svokra ponúkne na kočíkovanie.

U nich však nastal iný problém. Kým moja svokra sa ponúkala skoro stále a liezla mi tým na nervy, tá jej sa ponúkla len raz, tesne potom, ako sa maličká narodila, ale viac sa už neponúkla. Hrdosť a snaha o maximálnu sebestačnosť nedovolí kamarátke o pomoc požiadať, a pritom sa možno jej svokra len nechce vnucovať a čaká na výzvu.

Z oboch týchto príbehov mi stále vychádza len jedno a to isté. Každý z nás je iný, všetci máme svoje „muchy“, ale je dobré, ak sa nám podarí nájsť spoločnú cestu alebo aspoň spoločnú reč. Možno treba prekonať samu seba, ale hlavne sa netreba báť otvorene sa porozprávať. Mne sa podarilo nájsť spoločnú reč so svokrou a dúfam, že sa na tom nič nezmení. Profitujeme z toho všetci. Ja mám viac času, Matúško zbožňuje svojich starých rodičov a starí rodičia zbožňujú jeho. A všetci sme o niečo šťastnejší.