Keď na pôrodnej sále zakričali: Zavolajte kohokoľvek - myslela som, že to je koniec

Lívia | 2. apríl 2020

Niečo mi hovorilo, že to asi nemá takto byť, a keď som počula doktorku dýchať ako závodného koňa, bola som si istá, že je problém.

Prvýkrát som otehotnela v r. 2018, podarilo sa na prvýkrát, čo sme vôbec nečakali.

Radosť z tehotenstva netrvala dlho, v 11 t. zamlčaný potrat. O 8 mesiacov neskôr sa nám opäť na prvýkrát podarilo počať malý zázrak. Na ultrazvuku si doktor všimol, že mám predelenú maternicu, tzv. uterus septus, to bol pravdepodobne aj dôvod predchádzajúceho neúspechu a doktor sa vyjadril, že bábätko sa bude vyvíjať len v jednej časti maternice, a tiež to asi "nedoklepeme" do 40 tt.

Prekrásne tehotenstvo, nebolo mi zle, nepuchli mi nohy, nič ma nebolelo, pribrala som 12 kg za celý čas, len som tak kvitla. Aj preto mi každý hádal, že to bude chlapec (nechceli sme vedieť pohlavie). Bábätko krásne rástlo, odhadovaná váha bola vždy o kúsok väčšia ako priemer, ale nie je sa čomu diviť, ja som mala pôrodnú váhu 4 kg, manžel 5 kg.

Prečítajte si tiež:

Stefi a jej pôrod: Z nemocnice som odišla s placentou

S cisárskym rezom som bola zmierená, z prirodzeného pôrodu som mala strach

Ešte v 31 tt bolo bábätko dole riťkou, môj doktor ma pripravil na sekciu, nakoľko nepredpokladal otočenie kvôli menšiemu priestoru. Priznám sa, že sa mi uľavilo, nepatrím k ženám, ktoré túžia prežiť peklo prirodzeného pôrodu. Že ho zažijem aj tak, mi prišlo vylúčené.

Vždy som bola proti slovenským pôrodniciam, ale nedalo sa inak, musela som si vybrať jednu z nich, tak vyhrali Kramáre, boli najbližšie. Absolvovala som tam poradne a sekcia bola naplánovaná na 10.10.2019. Deviateho som nastúpila na oddelenie. Na izbe sme boli tri, kúpeľňa na chodbe. Zvyčajne som náročná na životný priestor, ale nevadilo mi to, stres, očakávanie a príjemný personál to prebilo. Aj klystíru som sa vyhla, dostala som len dva čípky, takže o dôvod menej mať obavy.

Nastal deň D. Ráno mi obviazali nohy, napichli žily a o 8:20 som prešla na sálu. Na chodbe čakal manžel a maminka, povedali sme si ako sa ľúbime, a že sa vidíme už aj s bábätkom.

S tým, čo sa dialo na pôrodnej sále nikto nerátal

Najmilší sanitár na svete ma vyzliekol, dal plášť, pripravil, čo treba a odviedol ma na sálu. Prekvapilo ma, koľko je tam ľudí a doľahol na mňa obrovský stres, z ktorého sa ale nikto nesmial, držali ma za ruku a upokojovali. Manžel ma čakal vedľa, doktorka mu povedala, že cca za 10 minút je bábätko vonku, príde s ním a pôjdu spolu na novorodenecké oddelenie.

Spinálna anestéza takmer vôbec nebolela, mladá, veľmi milá doktorka ju pichla na prvýkrát a keď som si ľahla, sedela celý čas pri mne. Cítila som tlak rezu, nič mimoriadne a potom ťah. A znova. A znova.

Niečo mi hovorilo, že to asi nemá takto byť, a keď som počula doktorku dýchať ako závodného koňa, bola som si istá, že to takto nemá byť. Už bez pardónu so mnou mixlovali, cítila som veľký tlak na rebrách, kde malo bábätko chrbátik a bola som v panike, že mi zlomili rebro.

Anestéziologička ma celý čas upokojovala, že je to normálne, aj to, čo sa deje, aj bolesť, že je všetko v poriadku. Bola som jej za tie klamstvá vďačná a sústredila som na ňu všetku pozornosť. Niekto povedal "Zavolajte dr. XY", po chvíli niekto zakričal "Zavolajte KOHOKOĽVEK!!!" a to bol ten moment, kedy som si povedala, že som manžela a maminku videla naposledy a je mojím osudom zomrieť na pôrodnej sále.

Prečítajte si tiež:

Lindin príbeh: Pri prvom pôrode ma vysmiali a už NIKDY som rodiť nechcela

Je to dievčatko

Ani kyslíková maska ten pocit nezmiernila. Až neskôr mi manžel rozprával, ako videl behať lekárov a bolo mu jasné, že sa niečo deje, lebo desať minút dávno ubehlo. Nakoniec pribehla pani primárka, zhodila prstene, nasadila rukavice a za dve minútky už okolo neho bežala doktorka s bábätkom. Nevnímala som, či niekto prišiel alebo nie, len zrazu niekto povedal: "Je to dievčatko". Nepočula som ju plakať, ani mi ju neukázali.

Ešte ma zašívali, keď prišla doktorka s maličkým zázrakom v ružovej čiapočke a priložili mi to prekrásne voňavé, teplučké líčko na tvár. "Maličká" mala 4170 g a 51 cm. Odniesli ju do inkubátora, bol pri nej manžel, dali jej čípok od bolesti, keďže mala modrinový chrbátik (to bol ten tlak na rebrá, čo som cítila) a pár hodín v ňom zostala. Mňa previezli na JIS, kde by mali dať všetky dámy výpoveď, pretože to neboli sestry, ale Mengeleho učnice.

Na JIS sa so mnou nebabrali, na oddelení mamičiek to bolo skvelé

Surové, umývali ma studenou vodou, kmásali mi cievku, odokryli a nezakryli hoci vedeli, že to nedokážem urobiť sama. Des. Ale prežila som noc, napodiv som sa aj postavila z postele na sekundu bez toho, aby som sa od bolesti povracala a odviezli ma na šestonedelie, kde sa nám podarilo dostať nadštandard.

Personál na oddelení bol na jednotku s hviezdičkou, starali sa o nás ako o kráľovné. Jedlo výborné, veľmi mi chutilo, do kojenia nás tlačili veľmi (to sme sa vždy s babami vyrevali v kuchynke, keď sme sa stretli, lebo nás tým deptali úplne), ja som si mlieko odsávala a dávala z fľašky.

Doktorky nás chodili pozerať aspoň dvakrát za deň, ako sa máme, keď sa mi čokoľvek nezdalo, hneď dcérku pozreli, vyšetrili, všetko mi povedali. Že mala maličká nožičky v mojom močovom mechúri a nedala sa vytiahnuť a že ak druhý pôrod, tak už len sekcia. Po šiestich dňoch sme išli domov.

Prečítajte si tiež:

Na vlastnej koži: Môj piaty a predsa prvý pôrod

Keď ďalší pôrod, tak na Kramároch

Úprimne poviem, dlho som mala v živej pamäti tú hrôzu, hlavne ten stres obrovský a strach. A neskromne musím povedať, že som na seba hrdá, čo som dokázala, prežila a zvládla, naozaj by som to do seba nepovedala. Verím, že väčšina žien na seba inak pozerá po pôrode. Právom.

Po mesiaci to nejako samé prešlo a som tak zaľúbená do bábätka, že pokojne ešte aj tri a všetky tri razy by som išla na Kramáre, lebo na sále nás zachránili, boli to top ľudia a patrí im moja vďaka a úcta a na šestonedelie spomínam s láskou, bol to nádherný čas strávený s milovaným bábätkom a krásnym výhľadom na jesennú Bratislavu.

Zdravia vás Lívia a Julianka