Lindin príbeh: Pri prvom pôrode ma vysmiali a už NIKDY som rodiť nechcela

Linda Marušincová | 6. január 2020
Lindin príbeh: Pri prvom pôrode ma vysmiali a už NIKDY som rodiť nechcela

"A čo chcete - placentu na cibuľke?" Pôrodný plán a prirodzený pôrod je, bohužiaľ, pre mnohých pôrodníkov problém. Lindin príbeh je toho dôkazom. Zažili ste niečo podobné?

Byť mamou bolo vždy mojim snom a hlavne mať veľkú rodinu. S manželom sme sa rozhodli, že je čas na bábätko.  Prvý pokus, bohužiaľ, nevyšiel, nakoľko som v 6.týždni spontánne potratila. Neviem dôvod, asi to tak malo byť. Zlomilo mi to srdce, ale sna stať sa matkou som sa nemienila vzdať.

Tehotenstvo bolo bez problémov a na pôrod som sa pripravila

O 3 mesiace som otehotnela. Tehotenstvo bolo absolútne bezproblémové, dieťatko sa vyvíjalo ideálne, nemala som nijaké problémy. Mala som predstavu, ako by mal môj pôrod vyzerať – určite prirodzený, bez EPD, bez liekov, bonding, dojčenie. Mala som aj pôrodný plán, prečítala som knihu o hypnopôrode.

Blížil sa termín pôrodu. V poradni v nemocnici mi nakázali prísť týždeň po termíne 15.11. (termín som mala 8.11.) na hospitalizáciu, že pôrod vyvoláme. Vôbec som nechápala prečo, nemala som problémy, dcérka mala výborné výsledky, plodová voda číra, všetko v poriadku. Doktor mi na moje vyjadrenie, že prečo nemôžeme počkať kým to príde samé sucho odpovedal, že po termíne sa to tak robí, nečakajú a vyvolajú. 

Po príjme ma dali na šestonedelie. Modlila som sa, aby sa pôrod spustil sám, nechcela som vyvolávačku, zdalo sa mi to zbytočné, ja som chcela počkať. Nepodarilo sa, na druhý deň ráno 16.11. o 7.00h ma prišli zavolať na aplikovanie tablety za krčok maternice na indukciu pôrodu. Bolo to mimoriadne nepríjemné a bolestivé. Keď som lekárovi povedala, že mám pôrodný plán a neviem komu ho mám odovzdať, s úsmevom mi odpovedal: "A čo by ste si priali, aby sme vám urobili placentu na cibuľke"?

Po tejto odpovedi som bola už maximálne znechutená a radšej som už ani slovo nepovedala o nejakých mojich osobných prianiach alebo pocitoch.

Halóoo, pán doktor, rodím!

Nedovolili mi od rána nič jesť, len trochu piť a čakala som. O 11.00h som začala pociťovať prvé slabé kontrakcie. Predýchala som si ich a všetko v poriadku. Stále som nemohla nič jesť, bola som už aj veľmi hladná, bez energie. O 14.00h som začala mať už silné bolesti, vystreľovali do krížov, ale ešte stále som bola v pohode, mám nízky prah bolesti, takže bolesť zvládam dobre.

A od 15.00h – do akútnej sekcie som mala nepredstaviteľné bolesti, bolo to niečo strašné. Keby mi niekto povedal, že mi odreže nohu a prestane to, nezaváhala by som. Manžel chcel byť pri pôrode, no keď ma zobrali na pôrodnicu, nemohol byť so mnou. Nikto sa tam o mňa nezaujímal, manžela nepustili, v sprche som trpela 45 minút, nikto sa neprišiel na mňa ani pozrieť. Keď som už ležala na pôrodnom boxe, prišiel manžel, ale keď ma išiel vyšetriť pôrodník musel ísť von. Neustále ho posielali von a dnu.

pôrod

Pôrodník mi povedal, že nemám kričať lebo si zadusím dieťa, ďalšia “milá” poznámka. Vyzeralo to, že sa otváram normálne, urobili mi ultrazvuk aj dcérka bola v poriadku. Zrazu sa ale rozhodli, že mi pustia plodovú vodu. Vtedy začalo skutočné peklo. Kontrakcie sa už nedali vydržať, každú minútu, extrémne silné. Kričala som na nich, že už musím tlačiť a sestry s doktorom sa na mňa iba oborili (bolo cítiť kávičku a počuť TV, takže som ich asi rušila), že môžem tlačiť ale aj tak to nepomôže. Zrazu začal monitor srdiečka bábätka prudko stúpať, údery boli skoro 200, môj tep tiež veľmi stúpal, cítila som, že aj napriek tomu, že tlačím, nejde to a že už skutočne nevládzem.

Tak poďme rezať, mamička...

Stalo sa to, že keď mi pustili vodu, dcérka začala rotovať a celá sa omotala v pupočnej šnúre. Takže som tlačila, ale pupočník ju ťahal naspäť. Dali mi podpisovať všelijaké papiere, vôbec neviem čo všetko tam bolo, lebo manžela zase vyhodili. Prišiel sa mi predstaviť anesteziológ a už ma brali vedľa na operačku. Pichli mi spinálnu anestézu do miechy. O sekundu bolesti zmizli.

Ako keby toho nebolo dosť, cisársky rez mi robila mladá pani doktorka, ktorá to robila prvý krát a skúsený pôrodník ju navigoval, koľko má ešte rezať. Všetko som cítila, ale bolesť už nie. Do piatich minút som 10 minút po polnoci 17.11.2016 počula dcérkin plač. Dojalo ma to. Na chvíľu mi ju už umytú prišli ukázať zatiaľ čo ma šili. Potom som ju už nevidela. Potom si pamätám ako som otvorila oči na JISke, nemala som žiadnu silu ani vstať a chcelo sa mi ďalej spať.

Bolo 14.00h. Sestrička zavolala manžela. Prišiel za mnou aj s dcérkou na rukách. Bola úžasná, no s tou točiacou sa hlavou a slabosťou som sa nevedela z nej tak tešiť. Ešte v ten deň ma ale previezli na šestonedelie kde sa so mnou ubytoval aj manžel a už som sa od mojej lásky nepohla ani na sekundu. 

Po tomto zážitku som si povedala, že už viac rodiť nechcem. Na tie bolesti si pamätám dodnes a nikdy na to nezabudnem. 

Dlho mi trvalo, kým som sa z prvého pôrodu spamätala

Prešli 2 roky a vo mne sa prebudila túžba mať ďalšie dieťa. Otehotnela som na prvý pokus. Tehotenstvo opäť bezproblémové. Riešila som ale to, kde sú ochotní akceptovať moju žiadosť o prirodzený pôrod po sekcii. Mnohí pôrodníci s tým skutočne majú problém a aj keď išlo o akútnu sekciu, nie plánovanú, automaticky berú ďalší pôrod ako jasný cisársky rez. Toto som nebola ochotná pripustiť a išla som si za tým, že takého pôrodníka nájdem. 

Dostala som referencie a aj na základe rôznych článkov som našla pôrodnicu a lekára, ktorý s tým nielenže nemajú problém, ale výslovne robia aj osvetu, že sekcia nie je prekážka pre budúci prirodzený pôrod. Už poradne boli v UNB Ružinov úplne na inej úrovni ako v mojej predošlej pôrodnici. Cítila som, že sa lekár skutočne o mňa zaujíma, dostala som vždy kompletné informácie o všetkom, o mimoriadne empatickom prístupe ani nehovorím. 

Druhý pôrod: Ide to aj tak, ako si predstavujete

Termín pôrodu som mala 13.05.2019. Dva dni po termíne mi doma o 12.30h odišla hlienová zátka a začali mierne kontrakcie. Išla som si klasicky do horúcej sprchy overiť, či ide o skutočné kontrakcie alebo sú to len poslíčkovia. Keďže po sprche neustali, bolo jasné, že rodím a o pár hodín uvidím svojho synčeka. Normálne som sa naobedovala, zjedla som veľkú čokoládu, pila som aby som mala na pôrod silu a energiu. Každú kontrakciu som si predýchala, bola som nadšená, že rodím.

Kontrakcie sa stupňovali, boli približne 20 minútové. Dcérku som uložila spinkať a pozerali sme s mužom MS v hokeji. Okolo polnoci som si chcela ísť skúsiť ešte trochu pospať. Už sa to nepodarilo, kontrakcie sa skracovali na 15 minút a už boli dosť silné.

O 2.00 h sa manžel zobudil na moje vzdychy v obývačke. Našiel ma na štyroch na zemi ako dýcham dýcham a dýcham Nakázala som mu, nech pokračuje v zapisovaní kontrakcii. Zrazu zo 6-minútových skočili na 4 minúty a vtedy sa začal zhon. Rýchlo som volala o 3.00h sanitku. Mysleli si, že máme čas, že preháňam s tými 4 minútami, no keď prišli 2 minútové kontrakcie, tak šliapli na plyn, že som myslela, že odletím zo sedadla ani pás nepomôže.

EXTRA rýchle pôrody!
Prečítajte si tiež:

EXTRA rýchle pôrody!

Po príjazde do pôrodnice ma hneď odviedli na pôrodnú sálu, kde ma vyšetrili a lekár bol nadšený, že som prišla otvorená na 8 centimetrov. Bola so mnou veľmi milá pôrodná asistentka. Na nejaký čas odišla, aby mi dopriala intimitu a súkromie. Na pôrodnom boxe bolo tlmené svetlo. Prišiel môj pôrodník, už bol čas rodiť, napojili ma na monitor srdiečka plodu, pustili mi vodu. Práve teraz bol čas na prasknutie plodových vakov, keď už bol tlak na tlačenie. Kontrakcie som mala veľmi silné, ale dalo sa to bez problémov zvládnuť. Bola som plne sústredená len na svoje telo a svojho vytúženého synčeka, ktorý sa pýtal na svet. Absolútne mi do pôrodu nezasahoval pôrodník ani pôrodná asistentka.

Pôrod bol o mne a mojom synovi

Keď to prišlo zatlačila som 3x tak silno, že hneď bolo bábätko von. Ihneď mi ho položili na bruško, držala som ho, takého ako bol, ešte s pupočnou šnúrou. Ani som sa neodvážila dúfať, že sa mi splní položenie dieťatka bezprostredne po pôrode na brucho, dotepanie pupočníka, bonding…. ale tu to možné bolo a stalo sa to. Dojalo ma to, plakala som od šťastia.

v pôrodnici ma vysmiali

Môj pôrod prebehol úžasne, bez liekov, epiziotómie, úplne najprirodzenejšie ako sa dá. Bez synčeka som bola maximálne 10 minút len čo ho umyli a odvážili. Doniesli mi ho, hneď začal piť mliečko a zaspal mi v náručí. To nekonečné šťastie ma presvedčilo, že to stálo za to. Na bolesti som si už ani nespomenula. Boli sme nonstop spolu, užívali sme si jeden druhého.

Pôrod bol len o nás. Videla som u personálu záujem a úctu voči mne ako žene, matke, rodičke. Nespala som viac ako 30 hodín a vôbec som nebola unavená, práve naopak, bola som nabitá energiou. Tešila som sa až príde manžel s dcérkou a ja im ukážem náš čiernovlasý strapatý uzlíček šťastia.

Synček má už skoro 8 mesiacov. Je zdravý, silný a vlasatý. Jeho pôrod je pre mňa tým najkrajším zážitkom v živote. Som hrdá na seba, na svoje deti aj na manžela, ktorý vždy stál pri mne. 

Som pevne rozhodnutá, že to nebol môj posledný pôrod

Materstvo beriem ako moje životné poslanie, našla som sa v ňom, milujem svoje deti nadovšetko. Chcem mať ešte minimálne 2 deti a veríme, že sa nám sen o veľkej rodine splní.

Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho a podeľte sa s čitateľkami o kúsok z vášho života mamy.  Píšte na: koscelnikova@orbisin.sk

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: