Príbeh baletky Evky: Stala som sa mamou po 45

Renáta Gešvantnerová | 26. december 2019
Príbeh baletky Evky: Stala som sa mamou po 45
foto: Jana Frolová

„Balet je ako šport, musíš ísť naplno, stále trénovať, nemôžeš poľaviť. Tehotenstvo by to všetko ukončilo,“ priznáva a jedným dychom dodáva: „Nemala som voči sebe výčitky, že nie som mamou..."

Život baletky

Tanec bol pre ňu všetkým. Ako baletka túžila po krásnych úlohách, jej snom bolo Labutie jazero. Precestovala svet, príležitosť dostala v pražskom Karlíne, ale aj berlínskom divadle Friedrichstadtpalast.

Celý ten čas sa nenašiel muž, ktorý by jej túžbu po tancovaní dokázal skrotiť a ponúknuť zázemie a rodinu. A potom ho stretla. V kníhkupectve. Hľadal inšpiráciu na ženské romány. Až neskôr priznal, že to bola len zámienka. Spojili ich nielen knihy a umenie, ale najmä cestovanie. Dnes sú rodičmi roztomilého dievčatka. Keď sa Laura narodila, Evka Vargová mala 45 rokov.

Tvrdá drina a disciplína

Od detstva bola zvyknutá na prísnu disciplínu a tvrdý režim v baletnej škole. „Nesmeli sme sa maľovať a nosiť opätky, nezažila som diskotéky. Neprekážalo mi to, chcela som stáť na javisku a tancovať, to bol môj celoživotný sen. Už počas školy sme účinkovali v baletoch SND, takže keď ma tam prijali, bola som šťastná.

Môj plat bol 1 200 korún, čo je dnes 60 eur, ale mne to bolo jedno. Vtedy som nemyslela na nič iné, len na balet. Po otvorení hraníc v 89. roku prišli nové tanečné štýly. V tom čase som spoznala s Fredym Aysim, ktorý založil skupinu Fredy’s Dance Group. Sprevádzali sme na turné Daru Rolins, často sme vystupovali v Čechách, ale i v Rakúsku, či Taliansku. Baletom sa u nás nedalo uživiť,“ spomína Evka. „Po rozdelení Československa to bolo ešte horšie, a tak som odišla do Prahy, tvrdo trénovala a dúfala, že ma zoberú do baletného súboru Hudobného divadla Karlín.

Začínala éra muzikálov, práve sa pripravoval Dracula... V Prahe som bola spokojná, no lákal ma svet, veľké tanečné produkcie. Rozposlala som prihlášky do tanečných súborov, najrýchlejšie sa mi ozvali z Berlína. Sadla som v noci na vlak a išla na konkurz. Bolo to šialenstvo – krásne, špičkové, sebavedomé tanečnice a ja,“ spomína na jednu zo svojich najväčších výziev.

 „Prišlo nás päťdesiat, do druhého kola postúpilo desať, medzi nimi aj ja. Keďže som mala skúsenosti aj s moderným tancom, vybrali ma a položili na stôl zmluvu. Bola to veľká šanca a ja som si neuvedomovala, ako mi to zmení život. Pocity šťastia vystriedala tvrdá realita. Nevedela som jazyk, nikto si ma nevšímal, takže po pol roku som chcela odísť. Potom sa to všetko zlomilo a ja som dostala krásne roly. Každý deň bolo v publiku dvetisíc divákov, postupne som si našla priateľov a napokon som v Berlíne zostala sedem rokov.“ 

Rozbehnutá kariéra utíšila biologické hodiny

Evka mala 35 a rozbehnutú kariéru. Nad založením rodiny a dieťaťom vtedy vôbec neuvažovala. „Balet je ako šport, musíš ísť naplno, stále trénovať, nemôžeš poľaviť. Tehotenstvo by to všetko ukončilo,“ priznáva a jedným dychom dodáva: „Nemala som voči sebe výčitky, že nie som mamou. Nikdy by som takú kariéru, radosť z tanca, energiu a pocit, ktorý prichádza po aplauze, nezažila...“  

Umelé oplodnenie a veľké sklamanie

Nad dieťaťom začala intenzívne uvažovať pred štyridsiatkou, keď s tancom skončila a našla uplatnenie v médiách.  Šance na prirodzené počatie však už boli nízke, s partnerom sa rozhodli pre IVF.

„Nevedela som, čo nás čaká. Mala som informácie iba z internetu. Keď nám to nevyšlo na prvýkrát, boli sme zaskočení. Ako to, že sa to nepodarilo? Kde sa stala chyba? Vtedy som si ešte neuvedomovala, že ak sa to podarí, bude to zázrak. Zvyknutá na pravidlá, brala som to ako typický manažér – všetko som splnila, poctivo dodržala – a dieťa nemám! Kde je výsledok mojej disciplíny a snaženia sa?“ smeje sa žena zvyknutá viesť kolektív. 

Sklamanie po IVF? Skúsim to ešte..ale v BRNE

„Ešte som sa cítila dostatočne silná na to zabojovať, nevzdať to. Odradil ma akurát prístup na bratislavskej klinike. Boli sme pre nich len číslo, vôbec sme ich nezaujímali. Dokonca ani to, či som vôbec otehotnela. Všetko bolo neosobné a necitlivé. Preto sme sa po odporúčaniach žien túžiacich po dieťati rozhodli skúsiť šťastie na klinike v Brne. Dobre sme urobili. Okrem osobného prístupu ku každej pacientke ma prekvapilo napríklad aj to, že som vôbec nepotrebovala takú silnú hormonálnu liečbu, ako mi odporúčali u nás.“

Zamknutý test

Roky trápenia a otázok, či sa vôbec niekedy stane mamou, skončili až po oslave jej 45. narodenín. Zrazu to vedela. S istotou, akú môže cítiť len žena. Jej telo vysielalo signály, že je tehotná.

„Naliali sa mi prsia, zmenili chute, vyjedala som olivy. ´Bože, som tehotná´, vírilo mi v hlave, ale zároveň som si to vôbec nepripúšťala, aby som nebola sklamaná. Pamätám si to ako dnes. Mali sme pred dovolenkou. Urobila som si test, ale nepozrela som sa naň, zamkla som ho v skrinke, aby sme si dovolenku užili.“

Po návrate jej tehotenstvo potvrdili aj lekári. „Môj muž sa tešil a ja som mala zmiešané pocity. Potlačila som však všetky obavy, aj radosť, dlho nikto nič netušil. Dokonca som do 7. mesiaca cvičila  kalanetiku a plávala som,“ priznáva Evka. Lekári dvíhali varovný prst.

príbeh baletky

„Pre nich som bola absolútne riziko, našťastie, môj gynekológ bol pozitívne naladený. ´Nebojte sa, vy ste aktívna celý život, pre váš organizmus by bol väčší šok, keby ste teraz s pohybom skončili. Nemusíte sa ho vzdávať, len opatrne,´ upokojil ma.“ 

Evka chvíľu uvažovala nad tým, že bude rodiť v Hainburgu, kde sú predsa len viac zvyknutí a naklonení k starším rodičkám. „Nikto vás tam nesúdi, u nás si žena bežne vypočuje nevhodné poznámky – čo ste to toľko odkladali, deti majú mať mladé ženy. Prekážalo im aj to, že som športovkyňa. ´Brucho máte stvrdnuté, to nebude dobrý pôrod. Celá ste úzka, vyzerá to na cisársky rez. Keď mi odtiekla plodová voda, službu mala pôrodníčka, nadšená fitneska, a tá s mojím bruchom nemala žiadny problém,“ smeje sa Evka. 

Z pôrodnice si niesla malý balíček a strach

A cítila sa ako vo sne. Čakali ju tri mesiace plné šťastia, ale aj neistoty. „Prišla aj kríza,“ priznáva. „Budila som sa skôr ako dcérka a bála som sa, že nedýcha... Raz som bola v kúpeľni, keď monitor zapípal, pribehla som k nej, zatriasla ňou. Vtedy som bola presvedčená, že nedýchala. Odvtedy som nemohla spávať, aj dcérka bola každú hodinu hore, asi zo mňa cítila tú nervozitu.

Dojčila som, ale nevedela som, prečo vždy večer pred spaním plače. Pýtala som sa samej seba, čo robím zle, študovala som na internete odporúčania ako uspať dieťa. Vyskúšali sme asi všetko aj biely šum, aj vysávač... Bola som chudšia, ako keď som tancovala balet.“ K zlému spánku sa po pol roku pridal aj problém s príkrmami. „Laurinka vôbec nechcela jesť, tancovali sme jej, spievali, púšťali tablet, ale jedlo sme do nej nedostali. Bola som šťastná, že mám ešte mlieko. Až ako dvojročná sa rozjedla v jasliach. Keď videla ostatné deti, začala aj ona ochutnávať.“ 

Škoda, že dieťa neprišlo skôr

„Strach z budúcnosti?“ zamyslí sa. „Nemám. Len aby som bola zdravá. To si stále opakujem, preto sa o seba starám. Jasné, že si niekedy poviem, že keby som mala Lauru aspoň o desať rokov skôr, všetko by bolo jednoduchšie. Hoci som veľa športovala a bola zvyknutá na fyzickú záťaž, oveľa viac som unavená. Keď som po prebdenej noci nevládala tlačiť kočík v parku, hovorila som si: ,Musíš, si predsa mama!’ Tvrdá baletná disciplína mi v takýchto chvíľach veľmi pomohla... 

pribeh baletky

Viem, že spoločnosť starším matkám nepraje, ale nezaoberám sa tým. Som šťastná, že je moja dcérka zdravá, že už nemusím riešiť kariéru, ani existenčné starosti. Mladé rodiny to u nás majú veľmi ťažké, matky sú v spoločnosti nedocenené. Ako bezdetná som si obetavosť matiek vôbec neuvedomovala, aké je ťažké zladiť prácu s výchovou dieťaťa a starostlivosťou o domácnosť. To je naozaj obdivuhodný výkon. Som rada, že všetky tie materské radosti i starosti môžem zažívať už aj ja. Splnil sa mi sen.“

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: