Nemiestne vtipkovanie na pôrodnej sále: TOTO si žena nezaslúži

Nemiestne vtipkovanie na pôrodnej sále: TOTO si žena nezaslúži
20.1.2019 v kategórii Mama, autor Mgr. Jana Eliášová, foto: istockphoto.com

Je mi ľúto, že nechápeme, ako to, akým spôsobom privádzame na svet deti, hlboko ovplyvňuje naše životy, naše vzťahy, deti samotné.

Milan a Petra sa stali rodičmi. Zažili spolu klasický, „normálny“ - rutinný nemocničný pôrod. Príliš veľa svetla, príliš mnoho neznámeho personálu, príliš mnoho rutinných úkonov od vypisovania dokumentácie, odpovedí na množstvo otázok, zbytočných tzv. prepotrebných vyšetrení, napojení na prístroje. Petra bola takmer po celý čas trvania pôrodu bez možnosti voľného pohybu a príjmu tekutín, s kanylou v ruke a bez vlastnej identity.

Keď dieťa prichádza na svet

Pohltení v eufórii z dieťatka prichádzajúceho na svet, ich prvorodeného a už vopred milovaného dieťatka, celý tento proces obaja vnímali iba čiastočne. Boli zaplavení novou a neznámou situáciou, v neznámom prostredí, kde poznali len jeden druhého.

Po niekoľkých hodinách sa dočkali vytúženého cieľa, dieťatko sa narodilo. Milan sa stal nadšeným, hrdým otcom. Petra porodila placentu a vydržala šitie. Drobčeka sestričky uložili už umytého a oblečeného do postieľky, „aby sa na neho mohli pozerať“.

Personál vytváral uvoľnenú atmosféru, čo demonštroval na konci popôrodného šitia aj samotný  lekár, muž, keď zavtipkoval: „...A dáme ešte jeden navyše, pre otecka“.

Pán doktor, ani neviete, ako ste mi ublížili...

Oveľa, oveľa neskôr, keď ich dieťatko malo už niekoľko rokov, rozprávala Petre podobný zážitok kamarátka. Petra ju vypočula, jej príbeh ju veľmi zasiahol. „...A dáme ešte jeden navyše, pre otecka.“ Po tejto vete Petrine telo skrehlo, stuhlo, celkom sa odrezalo od prežívania. V tej chvíli necítila nič, len chlad a prázdno. Akoby sa premenila na tvrdý, necitlivý kameň.

Keď osamela, schúlila sa do klbka a predstavila si ženu, ktorá práve porodila dieťa, s nohami vyviazanými hore, s pomocou lekára – muža – ktorý jej pomáhal tak, že jej nožnicami rozstrihol rodidlá. Predstavila si, ako leží s nohami stále vyviazanými, a milý pán doktor jej šije popôrodné poranenia, ku ktorým jej vlastne sám dopomohol. Pritom tam stojí jej manžel, ktorý sa dobre baví na úprimnom a veselom vtipe pána doktora. „Jeden steh navyše, pre otecka...“ Zostáva sa ozývať veta, pomaly zanikajúca do podvedomia.

Nepamätala si, že tú istú vetu počula pri svojom vlastnom pôrode. Jednoducho na ňu zabudla. Poprela ju, vytesnila.

Poníženie, nie žart 

Petra pochopila, čo jej telo v reakcii na túto vetu hovorilo. Túto situáciu prežívala ako neskutočne ponižujúcu, dehonestujúcu a hlboko zraňujúcu. Žena, ktorá v tom momente ležala na stole, krátko po pôrode, bez dieťaťa, ktoré odniesli na rutinné vyšetrenie, s ranami po nástrihu, pripútaná, odhalená, vyčerpaná... nemohla cítiť nič, len strašný, desivý a absolútne bezmocný hnev. Táto predstava v nej vyvoláva úzkosť,  zúrivosť, až agresiu.

A je jednoduchšie necítiť vôbec nič, premeniť sa na tuhý, studený kameň, než prežívať skutočnú bolesť spôsobenú vlastným manželom a ďalším mužom – lekárom. Najhoršie na tom celom je, že je táto situácia oblečená do krásnych šiat pomoci, príjemného  úsmevu a akože milých slov.

Vnímal tú vetu Milan ako ponižujúcu alebo ako nepríjemnú? Práve naopak! „Lekár bol veľmi príjemný, ešte aj vtipkoval....“. Spolu s lekárom sa zasmiali.

Prvé milovanie bolo poznačené vetou: "Ešte jeden steh, pre otecka..."

Petra si spomenula aj na to, ako sa po prvom pôrode bála prvého milovania s manželom. Ako sa veľmi bála bolesti po nástrihu, po šití. A do toho zaznela veta: „Jeden steh navyše, pre otecka...“ a manželov smiech. Pochopila, ako veľmi mohla táto veta ublížiť kamarátke, ktorá jej rozprávala vlastný pôrodný príbeh, taký podobný mnohým iným. Porozumela aj tomu, ako veľmi tá veta ublížila ich vzťahu, ich sexualite, ich intimite, ich rodine. Kamarátkinej, aj tej jej vlastnej.

Je to pre mňa nesmierne, hlboko smutné. A vždy mi je z toho do plaču. Je mi ľúto žien, ktoré takto rodia na svet deti. Je mi ľúto, že prvé dve deti som sama tak porodila. Je mi ľúto každej ďalšej ženy, ktorá to môže prežiť a každého ďalšieho vzťahu, ktorý to môže neprežiť.

Je mi ľúto, že nechápeme, ako to, akým spôsobom privádzame na svet deti, hlboko ovplyvňuje naše životy, naše vzťahy, deti samotné.