Zamĺknutý potrat: Plakala som za tým, čo sme vlastne ešte ani nemali

Kristína Majerová | 25. Apr 2020
Zamĺknutý potrat

Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ako som prežila zamĺknutý potrat.

Tehotenstvo je pre každú ženu úžasným obdobím. Najmä, ak sa po dlhom čakaní či pár nevydarených pokusoch konečne objavia na teste dve vytúžené čiarky. 

Občas však môže byť radosť predčasná a príroda má iné plány. O nich sa ale veľmi nerozpráva.

Zamĺknutý potrat

Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ako som prežila zamĺknutý potrat. Nie je to téma, o ktorej by sa písalo jednoducho. Pamätám si však, že v dobe, keď som to riešila, by mi určite pomohli informácie o tom, čo sa všetko bude diať a ako sa s tým vyrovnať.

Predčasná radosť z tehotenstva

V čase, keď sme sa s manželom rozhodli pre bábätko, som mala prácu, ktorá ma síce bavila, ale veľmi vyčerpávala. Materská mala byť akýmsi časom na rozmyslenie, počas ktorého by som sa rozhodla, čomu sa budem venovať ďalej. Našťastie, nemuseli sme sa dlho snažiť a už som v ruke držala pozitívny tehotenský test. Veľmi sme sa tešili. Prvé týždne prebiehali úplne bez problémov.

Blízkemu aj ďalekému okoliu sme hneď oznámili radostnú správu. S manželom sme mali vybraté aj meno, hoci sme ešte ani len nemohli tušiť pohlavie. Hoci som bola len v prvom trimestri, už som premýšľala aj nad výbavičkou. Vždy totiž rada veci predbieham, aby som bola pripravená na všetko. No na niečo sa vopred pripraviť nedá.

V rámci rutinnej poradne v 8. týždni tehotenstva sa doktorovi nezdal môj ultrazvuk. Nevidel tam žiadnu akciu srdiečka. Pre mňa to bolo nepredstaviteľné. Veď mám predsa všetky príznaky tehotenstva a prvé, čo mi napadlo, že má určite zastaraný prístroj. Tak som šla na ďalšie vyšetrenia do rizikovej poradne v nemocnici. Ubezpečili ma, že to mohlo byť aj nesprávne vyrátaným termínom. Srdiečko jednoducho ešte nemuselo byť vyvinuté.

Mala som sa dostaviť opäť o dva týždne na kontrolu. Určite si dokážete predstaviť tie bezsenné noci, ktoré som mala. Neustále som sa prihovárala tomu budúcemu človiečikovi v mojom bruchu, hoci som nemala istotu, či tam naozaj je. 

Žiadna akcia srdiečka

V deň vyšetrenia v 10. týždni tehotenstva však pre mňa nemali potešujúce správy. Žiadna akcia srdiečka pre lekára znamenala automatický výsledok – zamĺknutý potrat. Doktor mi len sucho oznámil, že mi hneď vyčistia maternicu, aby nedošlo k infekcii. Vraj je to takto lepšie aj pre mňa. Aby som  mohla mať ešte deti. Ešte som nestihla tieto informácie ani spracovať a už ma viedli cez druhé dvere na oddelenie.

V rýchlosti som poprosila sestričku, či sa ešte môžem porozprávať s manželom, ktorý bol v čakárni a nič netušil. Medzi dverami som mu oznámila, čo som vedela, a utekala som za sestričkou, ktorá sa rýchlo kdesi stratila.  

Kruté prebudenie

Netušila som, čo ma vlastne čaká. Nikto mi nič neoznámil. Sestrička mi doniesla nemocničnú košeľu a kázala sa prezliecť. Doteraz netuším, koľko času prešlo medzi vyšetrením a tým, keď som sa zrazu ocitla na operačnom stole. Štyri sestry okolo mňa chystali potrebné inštrumenty a mladá zaúčajúca sa sestrička sa mi snažila pichnúť anestéziu. Po treťom nepodarenom pokuse to prebrala skúsenejšia sestra. Keď som opäť otvorila oči, bola som už v prázdnej nemocničnej izbe. Sama. Až vtedy som si naozaj uvedomila, čo sa vlastne stalo. Nemohla som sa ubrániť slzám.

Bolo mi ľúto za tým, čo sme vlastne ešte ani nemali. Netušila som, či sa vôbec môžem pohnúť, ako dlho bude trvať krvácanie a dokedy tu vlastne ostanem. Nikto sa o mňa nestaral. Jednoducho ma odložili do prázdnej izby a nikoho ani nezaujímalo, či som sa už prebrala z narkózy. Po chvíli som pri konci postele našla svoje veci. Zavolala som manželovi, aby sa o mňa nebál. Po našom rýchlom rozlúčení ani on netušil, čo má očakávať.

Potom nasledovalo niekoľko ťažkých telefonátov a správ známym a priateľom. V tej chvíli som potrebovala nejaké slová útechy. Každým ďalším telefonátom pre mňa táto nepredstaviteľná situácia naberala stále reálnejšie rozmery. 

Po nejakom čase na izbu priviezli druhú ženu. Po rovnakom zákroku. Vo vzduchu bolo cítiť to ťaživé dusno smútku. Ani jedna z nás neprehovorila. Mňa potom sestrička odviedla na kontrolné ultrazvukové vyšetrenie kamsi do suterénu. Zákrok, našťastie, prebehol v poriadku. Nasledovala kontrola u primára oddelenia. Pri jeho obligátnej otázke, či sa cítim dobre, som tvrdila áno. V duchu som sa však tomu celému musela len ironicky smiať. Chcela som čo najskôr odísť a mať celý tento zážitok za sebou.  

Nemohla som sa ubrániť slzám.

Bolo mi ľúto za tým, čo sme vlastne ešte ani nemali.

Keď ma manžel priviezol domov, ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Obaja sme si sadli na gauč a rozplakali sa. Celý večer sme preberali dôvody a možnosti, čo sa mohlo stať, čo sme urobili zle. Cítila som, že sa ho to tiež veľmi dotklo. Navzájom sme si pomohli uľaviť žiaľ, ktorý nás ťažil. Jedným z mojich strachov bolo aj to, ako táto strata ovplyvní náš vzťah.

Našťastie, práve vtedy som zistila, že mám po svojom boku spriaznenú dušu, ktorá ma neopustí ani v dobrom, ani v zlom. Aj za to som mu každý deň vďačná. 

S odstupom času som sa na všetko dokázala pozrieť triezvejším pohľadom. V duchu som sa rozlúčila so svojím nenarodeným bábätkom, čo mi veľmi pomohlo v prekonaní smútku. Som si istá, že v tom všetkom zohrala rolu aj moja prehnaná honba za dokonalosťou a stres. Na to, aby som sa stala matkou, som si určila nesprávne dôvody. V hlave som na to jednoducho ešte nebola pripravená. Nakoniec to možno tak bolo aj lepšie.

Práve vďaka tejto skúsenosti som dokázala v živote urobiť zmeny k lepšiemu. Teraz máme doma už dve krásne detičky, ktoré nám robia nesmiernu radosť.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: