Dobrý deň , onedlho 6 ročný syn sa v poslednej dobe začal sám biť, škrabať, hrýzť. Robí to vždy keď je za niečo pokarhany,alebo je na neho nakričané, ale nemusí to byť ani vyhrotená situácia, napríklad neurobí niečo čo mal, poviem mu pekne a kľudne, nech to teda urobí teraz a on sa začne udierať do stehien.... Keď už vidí že som nahnevaná tak sa škriabe, alebo si hryzie do ruky , udiera do hlavy,nie je to extrémne silno no robí to ... Vždy mi k tomu povie že to preto, že je zlý. Často hovorí, že je zlý, neposlušný, že nevie čo s ním je a prečo to robí. Pritom je to dobrý šikovný skromný a tichý chlapec, nikdy nebol problémový a ja milujem s ním tráviť čas, radi sa tulime a sam vraví že už navždy bude vedieť že ho ľúbim,lebo mu to hovorím veľmi často...s jeho otcom žijeme v spokojnom manželstve, máme ešte mladšiu dcéru, tá je zložitejšia povaha a trápi nás neposlúchanim viac ako syn... Neviem či to mám už radšej riešiť aj nejak inak ako dohováranim vysvetľovaním, nechcem aby to zašlo priďaleko... Prosím o radu ako správne reagovať a podporiť ho aby si to nerobil.
Vopred veľmi ďakujem .
Dobry vecer, mam 23 rokov a mam 11 mesačne dievcatko, ktore je na mna príliš naviazane. Ja ju miluje najviac na svete ale je normalne ze sa niekedy citim emocne aj fyzicky vycerpana ? ze niekedy citim az uzkost ?
Snazim sa tie pocity ignorovat ale niekedy to neide a smeruje to az k bezdôvodnemu plaču. Neviem čo so sebou robit prosim vas o radu ????
Dobrý deň je to dosť blbá otázka ale mám dosť strach…som užívateľkou hormonálnej antikoncepcie tabletkovej formy ktorú užívam už cez 5 rokov..avšak posledne mám stále strach a strašne sa sledujem že antikoncepcia nebude mat účinok ak keď si dávame pozor priateľ do posvy neejakuluje ale ja mám stále v hlave čo ak by sa to predsa stalo..sme dospely, zabezpečení…avšak dieťa by sme prijali o nejaké dva roky..ja mám z toho strašný strach stále sa testujem…viem aké ma účinky antikoncepcia a ako zabraňuje otehotneniu keďže mi to vysvetlil aj môj gynekológ a je toho na internete hrúza..ale neviem ovplyvniť ten strach mám priateľa ktorý ma v tom uisťuje že som chránená a že si dávame pozor že sa nemám coho báť…_ale neviem premôcť ten strach neviem prestať na to myslieť…
Som matkou už dva roky. A mám hrozne stavy. Neviem či s tým robiť. Nemám chuť na nič... Ani neviem ako to opísať. S malým sa hrám, ideme von, máme rutinu... Ale fungujem automaticky. Nič mi nerobí radosť. S malým sa smejem, vymýšľam aktivity, teším sa, keď sa aj on teší.. ale necítim šťastie, radosť ako kedysi. Nemôžem mať radosť zo žiadnej činnosti. Začala som si nakupovať každý týždeň nejaký darček. Ale ani to mi nerobí radosť. Ráno vstávam unavená a s nechuťou.. pretvarujem sa, že som v pohode. Som permanentne vyčerpaná, až fyzicky slabá. Na druhej strane, vybuchujem. Hnevám sa a vtedy kričím a niekedy už aj nadávam. Nikdy som taká nebola. Som skôr pohodovy flegmaticky typ. Manžela niekedy nenávidím a želám si aby zmizol. Snívam o Tom, že uteciem a nevrátim sa a niekedy mám hrozne predstavy... Keď sa hnevám, snažím sa ovládať, ale veľakrát mám takú predstavu že začnem revat, kričať z plného hrdla len tak do prázdna. Mám chuť kričať dosť často. Bez slov. Ale samozrejme, to neurobím. Mám pocit, že kým pôjde malý do škôlky, že sa zbláznim.
Kedysi som mávala depresie. V puberte, aj na výške. A párkrát aj na mále... Volala som aj linku dôvery. Raz. Potom sa to zlepšilo. Mala som super prácu, veľa voľného času a bola som spokojná.. počas tehu to bolo super. Po pôrode to začalo byť ako na hojdačke. Čo mám robiť aby som bola normálna, veselá, plná energie?
Manžel chodí do práce, maka na záhrade, vari a je nonstop veselý. Málokedy je nervózny.
Dobrý deň,každý deň chytám záchvaty plaču,začnem sa triasť a mám potrebu si ubližovať,mám myšlienky,ktoré vedú k tomu že nemám zmysel žiť,nemám chuť do života a neviem sa sústrediť,raz som sa pokúsila zobrať si život a neviem čo ďalej,aj keď nemám takéto stavy tak si musím ublížiť lebo mám potom výčitky,som unavená,niekedy ma niekto dokáže tak vytočiť že sa začnem triasť a neviem ani dýchať poriadne a fakt neviem čo ďalej a tak sa chcem opýtať ze či je to normálne a prejde to alebo čo,vopred ďakujem
Mám smrtelný strach z tehotenstva a často mám depresívne stavy keď dostanem menštruáciu alebo keď si predstavím čo by sa stalo keby môj priateľ vyvrcholil do mňa, čo sa ale zatiaľ nikdy nestalo. Aj napriek tomu že som začala brať hormonálnu antikoncepciu, mám pocity strachu a neistoty že to nebude fungovať a keď si predstavím, že by som otehotnela je mi z toho niekedy až fyzicky zle od žalúdka. Mávam nočné mory o tom, že som v nemocnici, lekári mi odmietajú urobiť potrat a potom spácham samovraždu. Viem, že je to celkom nereálne a prehnané, ale takéto pocity mám stále a myslím si že z toho pramení aj depresia. Cítim sa zneužitá, pretože som sa narodila v ženskom tele ale deti nikdy mať nechcem ale napriek tomu musím znášať túto hrozbu a zároveň bolesti každý mesiac. Viem, že systém nepodporuje toto moje rozhodnutie a neumožní mi operáciu na zbavenie sa maternice bezdôvodne, pretože očividne nemám právo rozhodovať o tom. Ako mám začať riešiť tento problém aby som nepociťovala strach, úzkosť a nenávisť voči sebe?
Dobrý deň, aké sú prejavy ku detom ked je matka narcistika? Aké sú príčiny že to robi….?
Mame 18. Mama môjho priateľa sa chová ku mne strašne milo, extrémne empaticka, všetko ju “dojme”, všetkým pomáha, vždy aj mojej rodine posiela napecene koláče, stále niečo kupuje. Ako náhle sa otocim a idem prec, začne priatelovi nadávať, nexh sa menej stretávame, nech je viacej doma, nech tam nechodim proste totalna falos.… cize sa jej na to nedá nič povedať ani. Psychicky ho depta s tým že so mnou nemá tráviť čas, aby bol pri ne (je rozvedená), viackrat sa vyhrazala už aj samovraždou….. ????, manipuluje ním, kričí po nom stále vytvára problém, jej argument je “LEBO som povedala” žiadne logicky vysvetlenie…, vymýšľa si veci co na pritela povedali druhi ľudia (aj keď mame potvrdene že nepovedali ???? hneď nám bolo jasne o co ide) atd atd… je toho veľa. Priateľ sa doma necíti absolútne voľný, neslobodný boji sa čokoľvek spýtať či by mohol niekam ísť lebo by to skoncilo vylevami. Čo robiť v takejto situácii? Rozumný rozhovor už skúšal ale hovori vždy aké to mala ona tazke aké mala tazke detstvo atd… už sme zúfalí. On nevie akocka reagovať aby bol doma pokoj a zároveň sa stretával so mnou. Je si takáto osoba vedomá čo robí? Alebo to robí vážne nevedome?…… je z toho zúfalý priateľ nechce už byt doma ani minútu ale mama ho stále psychicky a emociaone vydiera nejde s ňou rozumná rec….. je to hrozne
Dobrý deň, sem tam ma prepadne panicky atak,ako tak to predycham a vždy potom pociťujem nejaký čas úzkosti a pocit ze mam niečo v hrdle....momentálne som to prežila znova a znova mam ten pocit v krku ale raz je ten pocit na pravej strane a niekedy na ľavej strane. Už to nieje v strede ako to bývalo predtým? Neviem ci je to v poriadku ale som dosť prelakana a aj návšteva doktora mi robí ešte väčší stres.
Dobrý deň,
mám takmer trojročnú dcéru, ktorá je veľmi, ale fakt veľmi spoločenská a stále sa chce s niekým hrať. Sama sa pohrať vie, keď nemá na výber (keď by mala spať, vie sa hrať sama a potichu ako ninja), ale chýba jej spoločnosť a stále sa chce hrať so mnou.
Nemám s ňou vôbec žiaden problém, je normálne dieťa, ešte aj ten dvojročný vzdor je taký v norme.
Problém som ja.
Neznášam hranie sa! Podľa mňa mám nejakú poruchu pozornosti, lebo všeobecne mám problém s mentálne nenáročnými monotónnymi činnosťami - ak sa pri nich dá vypnúť a myslieť na iné veci (upratovanie a tak), väčšinou ich zvládam tak, že mozog si šrotuje niečo iné a telo ide na automatike. Lenže pri hraní sa to nedá a ten pocit je taký, že si chcem "vyškriabať mozog z hlavy" - neviem to lepšie opísať, skrátka mentálna nuda občas až na úrovni zúfalstva. Keď sa hráme, neviem prestať zívať, až mi slzia oči a bolí ma sánka, ale neviem to zastaviť. Každú chvíľu mimovoľne pozerám na hodinky a čas sa zúfalo vlečie. Bohužiaľ, ešte je malá na aktivity, ktoré by pre mňa boli znesiteľnejšie (puzzle, omaľovánky, pexeso...). Do škôlky ju nevzali, ešte nemá 3 a nie je miesto. Ale ešte raz, ONA nie je problém. Keď mám inú prácu, chápe, že nemám čas. Môj problém sú tie "hracie" obdobia dňa, keď som pri nej vyslovene na to, aby sme sa hrali, a porucha je u mňa, ona je len spoločenská a nechce byť sama.
Snažím sa večer, keď som bez nej, venovať nejakým veciam, čo ma bavia, aby som to kompenzovala, ale pomáha to málo až vôbec. Pre ňu je hra dôležitá, baví ju a stále ma ťahá hrať sa (lebo ja jej vymyslím všeličo), ale podľa mňa podvedome cíti, ako ma to strašne irituje a určite to nie je správne. Vyslovene cítim, ako tým tú výchovu kazím, hlavne keď mám horšie dni, keď som z toho nervózna a poviem jej, že sa hrať jednoducho nechcem.
Mám diagnostikovanú depresiu, ale okrem toho nič iné. Môže to byť porucha pozornosti a zabrali by nejaké lieky? Alebo mám len zaťať zuby a vydržať? Mám pocit, že sa zbláznim. Ešte mám aj šesťmesačné bábätko, takže tento problém neskončí tak skoro. Ja viem, že nikoho nebaví hrať sa s dvojročným dieťaťom (kvôli tomu to ostáva viacmenej iba na mne, keď ju nechám hrať sa s otcom alebo s babkou tak dotyčný dospelý je za chvíľu na mobile), ale u mňa to ide do úplnej krajnosti.
Čo so sebou? Ďakujem...
Dobrý deň prajem, prešla som si molárnym tehotenstvom v nov'22 - kyretáž, v nemocnici mi zaniesli do tela bakteriu, musela som ist na vnutrozilove antb, aby soms a z toho dostala. Od cca januara som mavala velmi silne panicke ataky (najma v noci, keď bol manžel aj v práci) od feb. som brala AD cipralex 1tbl denne po dobu 4mes.,vymizli mi ,takisto vymyzli aj svalové zášklby pri čom mi napätie dvihalo sval na stehne (pripadne to bol syndrom nepokojnych noh) Bola to iba ľavá noha, bude to mesiac čo ich už neberiem AD , pretože sa chceme pokúšať opäť o babatko. No panické ataky citim že sa mi vratili :( takisto svalové zášklby a opäť mi sval v ľavej nohe skáče. Viete mi poradiť prosím vas nejaky liek, ktorý mi pomôže aj napriek tehotenstvu a babatku v brušku? Nechcem mu nijako ubližiť ak sa nám podarí, no zatiaľ ubližujem iba sama sebe :( Ďakujem za odpoveď.
Prosím vás môj syn bude mať o pár dní 2 roky pred mesiacom bral prvé antibiotiká. Doktorka ani nevidela ake mu má predpísať lebo sa bála že mu dajú zabrať . Po ich užití sa nám zdá že sa trošku zmenil o nič nemá záujem iba o autá rád sa pýta von a chce sedieť v aute lebo manžel krúti volantom najhoršie je že tento týždeň si už začal len tak ležať na zemi a posúvať si auto aby videl ako sa točia kolesá. Tak sa skončí každá hra ktorú začneme po minúte si ľahne a pozerá sa na kolieska na aute. Aj rečovo sa mi zdá slabší dokonca mam pocit že hovorí mne aj manželovi mama.chapem že má obdobie vzdoru a pri všetkom je teraz vzdorovity ale mam z toho zlý pocit. Jeho reč je ešte celkom slabá .len jedno slovné vety. Treba ho dať odborníkovi?
Dobrý deň som v druhom trimestri 20+6tt už pred tehotenstvom som mávala úzkosti ale dali sa ovládať, teraz aj vplyvom hormónov sa objavili väčšie úzkosti často mi je do plaču, nič ma nebaví, mám zlé myšlienky.ako si môžem pomôcť? Myslím že zväčšej časti je to dedične.Mozem brať niečo prírodné?
Atakujuca tupa bolest stiahnute hrdlo bolest v pravej casti hrudnika po rebro ktora v navaloch migruje. Ani to neviem opisat slovami ale asi takto najlepsie. Po porode cele tehu a cely prvy rok bol extremne extremne narocny ALE zvladam s prehladom som kludna napriek milion stresujucim faktorom sa nedam vytocit ale tato bolest ma min.raz do tyzdna paralizuje je strasna a hlavne vecer v noci. V tehu som mala zle pecenove vysledky tak som si zregenerovala pecen ale bola som na testoch na krvnom obr ani pecen ani obolicky to nie su. Rok vkuse kojim a kojim den noc ne ze dva krat do dna… A netusim preco mam tie ataky. Mozno psychika? I ked som b podstate stastna a spoko jasne bojim sa o malu… ale ta bolest aj keby som ju nazvala uskostou to by bola tak strasne realna a fyzicky bolestiva? ???? Dakujem ❤️
Dobrý deň, mám 5 ročného syna, ktorý mi povedal, že sa mu páčia tehotné tety (ženy). Keď vidí tehotnú ženu postaví sa mu pipik a klesne mu až vtedy keď ju už nevidí. On to nijak inak nerieši, nevie prečo sa mu to deje. Ani nevie, čo to znamená. Veď má len 5 rokov. Ako sa to u tak malého dieťaťa môže diať? Je to prechodné obdobie spojené s tým, že ja som bola tehotná a on súrodenca nechcel? Nikdy nevidel intimnosti medzi mnou a manželom. Ako mame s manželom spravne postupovať ? Vyvíja sa u neho nejaká sexuálna úchylka alebo ? Naozaj neviem ako sa k tejto veci postaviť. Manžel psychológa odmieta. Dakujem
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
