Hranie sa

Dobrý deň,
mám takmer trojročnú dcéru, ktorá je veľmi, ale fakt veľmi spoločenská a stále sa chce s niekým hrať. Sama sa pohrať vie, keď nemá na výber (keď by mala spať, vie sa hrať sama a potichu ako ninja), ale chýba jej spoločnosť a stále sa chce hrať so mnou.
Nemám s ňou vôbec žiaden problém, je normálne dieťa, ešte aj ten dvojročný vzdor je taký v norme.
Problém som ja.
Neznášam hranie sa! Podľa mňa mám nejakú poruchu pozornosti, lebo všeobecne mám problém s mentálne nenáročnými monotónnymi činnosťami - ak sa pri nich dá vypnúť a myslieť na iné veci (upratovanie a tak), väčšinou ich zvládam tak, že mozog si šrotuje niečo iné a telo ide na automatike. Lenže pri hraní sa to nedá a ten pocit je taký, že si chcem "vyškriabať mozog z hlavy" - neviem to lepšie opísať, skrátka mentálna nuda občas až na úrovni zúfalstva. Keď sa hráme, neviem prestať zívať, až mi slzia oči a bolí ma sánka, ale neviem to zastaviť. Každú chvíľu mimovoľne pozerám na hodinky a čas sa zúfalo vlečie. Bohužiaľ, ešte je malá na aktivity, ktoré by pre mňa boli znesiteľnejšie (puzzle, omaľovánky, pexeso...). Do škôlky ju nevzali, ešte nemá 3 a nie je miesto. Ale ešte raz, ONA nie je problém. Keď mám inú prácu, chápe, že nemám čas. Môj problém sú tie "hracie" obdobia dňa, keď som pri nej vyslovene na to, aby sme sa hrali, a porucha je u mňa, ona je len spoločenská a nechce byť sama.
Snažím sa večer, keď som bez nej, venovať nejakým veciam, čo ma bavia, aby som to kompenzovala, ale pomáha to málo až vôbec. Pre ňu je hra dôležitá, baví ju a stále ma ťahá hrať sa (lebo ja jej vymyslím všeličo), ale podľa mňa podvedome cíti, ako ma to strašne irituje a určite to nie je správne. Vyslovene cítim, ako tým tú výchovu kazím, hlavne keď mám horšie dni, keď som z toho nervózna a poviem jej, že sa hrať jednoducho nechcem.
Mám diagnostikovanú depresiu, ale okrem toho nič iné. Môže to byť porucha pozornosti a zabrali by nejaké lieky? Alebo mám len zaťať zuby a vydržať? Mám pocit, že sa zbláznim. Ešte mám aj šesťmesačné bábätko, takže tento problém neskončí tak skoro. Ja viem, že nikoho nebaví hrať sa s dvojročným dieťaťom (kvôli tomu to ostáva viacmenej iba na mne, keď ju nechám hrať sa s otcom alebo s babkou tak dotyčný dospelý je za chvíľu na mobile), ale u mňa to ide do úplnej krajnosti.
Čo so sebou? Ďakujem...