Dobrý deň, tak dominantnému človeku by práve taký partner mohol vyhovovať,... to na
odľahčenie. Neviem za ktorú stranu píšete, samozrejme to môže byť pre obe strany
problém. Dobrá správa je, že je to zručnosť, ktorá sa dá naučiť – v pôvodnej rodine (asi
najčastejší pôvod) neprebehlo takéto učenie. Každý z nás si musí niečo dotrénovať, inak by
sme asi umreli na prílišnú dokonalosť ;) Možno to len skúste nebrať tak vážne a pristúpte
k tomu hravejšie. Ak je to súčasťou väčšieho problému, stojí za zváženie aj návšteva
odborníka.
PhDr. Elena Tomková
Chcela by som Vás pekne poprosiť o radu, či je vhodné a po psychickej stránke aj v poriadku pre jeden a pol ročného chlapca, aby nastúpil do jasličiek. Ak áno, ako ho môžem na to pripraviť?
Dobrý deň,
v rôznych kultúrach a aj v rôznych generáciách jednej kutúry sú iné pohľady a zvyky,
kedy je vhodné dať dieťa do kolektívneho zariadenia. Zároveň aj každé dieťa inak
reaguje na zaradenie do kolektívu. Čiže odpoveď nevie byť jednoznačná.
Ako Váš syn zvláda, keď nie je s Vami? Vie byť aj bez Vás? Keď to zvláda, je to prvý
predpoklad. Ako sa správa, keď sa po odlúčení vrátite? Ak sa poteší, že Vás vidí,
pritúli sa a potom sa ide ďalej hrať, tiež by to mohol byť predpoklad.
Je pre Vašu rodinnú sitáciu nástup do jasličiek potrebný? Ak áno, tak potom je to
samozrejme tiež predpoklad na nástup do jasličiek.
Ako prípravu na nástup do kolektívu, by som navrhovala ako prvé občasné pobyty s
niekým známym bez Vás, potom možno skúsiť menší kolektív na pár hodín a potom
to postupne predlžovať. Samozrejme, že nástup do jasiel bude zmena a treba sa na
ňu adaptovať, ako dlho to bude trvať je tiež individuálne. Tiež by som navrhla po
nástupe (ale kľudne aj pred nástupom) do jasličiek zaradiť rodinné rituály (napr.
rozprávka na dobrú noc, hra na mojkanie...), ktoré môžu posilniť vzťah a pocit istoty
a bezpečia.
Mgr. Marta Lazíková Merešová
Dobry deň mám 23 rokov a mám pomerne dlhy dvojročný vzťah s mojim priateľom, ktorý je o 9 mesiacov starší odomňa. S priateľom sme mali krásny vzťah do doby keď neprišiel zlom. Stalo sa to zo dňa na deň. Mala som pocit akoby som ho prestala ľúbiť. No vždy keď som s ním volala bolo lepšie. Keď sme boli pred nedávnom od seba lebo sme boli obaja V karanténe, bolo to strašne. Mala som takú depresiu, ktorá má nútila sa s ním rozísť. Snažila som sa vyhýbať tej depresii. A keď som išla k nemu na viac dni, všetko bolo v pohode. Myslela som že tá úzkosť sa už neukáže. No potom to prišlo znovu. Tento krát ešte snáď horšie. Cítila som prázdno. Neviem sa tešiť. Z ničoho. Stále mám tu depresiu. Necítim k nemu nič. A pritom bolo všetko v pohode. A to že by toto by mal byť koniec sa mi nezdá lebo toto nejde zo dňa na deň. Možno že je to iba veľmi zlá kríza. A toto všetko mal aj môj priateľ. Dostal sa z toho. A je so mnou doteraz. Prosím vás poraďte mi. Lebo keď som nemala depresiu tak bolo všetko v poriadku. Nenútila má k takým rozhodnutiam ako je rozchod. Teraz to prišlo z ničoho nič. Ďakujem za rady
Dobrý deň,
Naše emocionálne rozpoloženie má vždy svoje opodstatnenie. Skôr, ako príde depresia ako popisujete, niečo sa vo vzťahu k sebe, k životu, k partnerovi deje. Ako príjemné, tak sa môže diať aj niečo nepríjemné. Obidva póly sú úplne prirodzené. Je podstatné, či ste s týmto vlastným prežívaním v kontakte. Ak sa cítite vo vzťahu príjemne, máte sa s partnerom radi, určite si toto príjemno navzájom zdielajte. Vyjadrujte za seba ako si ktoré veci, názory, spoločné časti vážite, máte rada. Pýtajte si spätnú väzbu, nachádzajte „spoločnú reč“. Táto vie pomôcť aj k odvahe komunikovať aj nepríjemné veci. Totiž väčšinou za stavmi depresie býva neodkomunikovaná nespokojnosť, sklamanie, nenaplnenosť. Skúste sa seba spýtať, či nemáte niečo nevyjadrené voči partnerovi. Strach z odkrývania nepríjemných pocitov bráni uvoľneniu prirodzených zdravých pocitov. Na obidvoch stranách. Nehovorte za druhého, hovorte za seba. Dajte potom priestor druhému, spýtajte sa, či ste zrozumiteľná, čo viete s pomenovanými detailmi navzájom spraviť. Bez úprimnosti to nepôjde v žiadnom inom vzťahu. Prečo sa báť za seba hovoriť. Ak je to tak, len pomaly skúšajte byť úprimná k sebe a choďte s témou von. Pôjde to pomaly, ale isto. Každý krok sa počíta. Tento proces je súčasťou zrenia vo všetkých vzťahoch. Ak je to pre Vás ťažké, alebo je vo veci iná bolesť na duši, vyhľadajte psychoterapeutickú pomoc. Prajem veľa odvahy.
Alena Hrčková
Dobry den neviem ako zacat asi tak ze som tehotna zacnem tym ze mam 5 deti nedavno sa mi narodila dcerka Emily tiez neplanovane ale aj som sa tesila ma 15 mesiacov liecim sa astmou tehotenstvo nebolo najlepsie mala som aj zachvaty nic prijemne odporucila ma plucna doktorka sekciou nakolko som stale kaslala bolo to hrozne mysleli ze porodim skor tak som sa rozhodla ze popri sekcii mi spravia sterilizaciu lenze im nevysla pretoze som znova tehotna nezvladam to psichycky placem kazdy den nikto mi nepovedal ze to neni 100 %/ vedela som ze uz viac deti nechcem mam 41 rokov preto ze mam zdravotne problemy tak som sa rozhodla pre sterilizaciu som sklamana z lekarov pytala som sa obv. gynekologicky ci sa treba chranit ze nie netreba vsetku vinu davam im placem kazdy den pijem kazdy den ako nikdy predtym neviem si pomoct pretoze sa neviem s tym zmierit nechcem si to pripustit
Dobrý deň,
Verím, že Vás Vaša situácia veľmi vyčerpáva, ste sklamaná a ubolená. Určite cítite, že v tomto momente Vám vôbec nepomáha vzdávanie sa, pitie alkoholu, zotrvávanie v hneve na všetkých okolo. Hneváte sa, a je to na mieste. Zoberte hnev do svojich rúk, ale v opačnom móde ako teraz. Otáčate svoj hnev do seba. Bojkotujete seba, ste takto deštruktívna voči sebe, cítia to aj Vaši bezbranní, Vaše deti, chŕlite ho na vtedy kompetentných za úkon. Váš hnev je legitímny, použite ho však ináč. Skúste v konštruktívnom smere. Tu je rad už na Vás, ako. V smere spraviť si lepšie podmienky, lepší deň, pátrať v sebe, čo môžete spraviť čo ste mávali rada, spraviť/robiť aj v zmenených podmienkach, s deťmi... ale rada, pre seba. Využiť pomoc, požiadať o pomoc pri niečom, pri starostlivosti o deti alebo o domácnosť. Využiť čas pre seba, pre vzťah s partnerom/priateľmi. Hľadajte. Ak sa neviete naštartovať, využite odbornú pomoc psychológa, psychoterapeuta a začnite ozdravný spôsob pre seba. Budete profitovať Vy aj všetci okolo Vás. Veľa zdravia,
Alena Hrčková
Dobrý deň. Chcem sa spýtať je možné keď so potratila 1 krát, neviem prečo ale ako keby som sa zablokovala a dieťa us nechcem mať neviem či sa bojím že ho potratím znovu stále si to ako vyčítam že kde som spravila chybu. Ale jednoducho neviem to prekonať aj keď partner chce us dieťa a chce to skúsiť zas tak bojím sa.
Dobrý deň Meggy,
Ak ste písali aj predchádzajúcu otázku, jednalo sa o neistotu v partnerstve. Náročné udalosti, straty aj straty bábätka sú naozaj veľmi ťažké. Ak sa k týmto stratám pripája ustavičná neistota v partnerstve, témy ďalšieho tehotenstva menia súbežne s náladami vo vzťahu, v takom prípade by som odporučila najskôr stabilizovať vzťah. Bezpečný a dôverný vzťah vie byť žene oporou. Ak cítite oporu u partnera, problémy aj tak pretrvávajú, odporúčam vyhľadať odbornú pomoc (psychoterapiu).
Alena Hrčková
Dobrý deň,
Mám 28rokov,od februára tohto roku riešim problém s otehotnením s lekárom,zistilo sa že mám nízky progesterón,hormonálny profil ok,ale potvrdila sa v máji inzulínova rezistencia na ktorú beriem lieky a aj zvýšené protilátky na štítnu žľazu,keď mi zistili inzulínovú rezistenciu tak tragédia,celý deň som potom už plakala,a dnes som bola u gynekológa na folikulometrii a mám 9mm ale žiadne pozitívne ani negatívne správy také neutrálne,ale zatiaľ to nie ono,jak to má byť,ja sa snažím byť silná aj som ale som už z toho zúfalá a bojím sa že to už so mnou nedopadne dobre,pracujem v nemocnici na smeny ako sestra,rada by som začala cvičiť ale som celkovo unavená po náročných službách ale od septembra sa chcem premôcť,lebo pre tehotenstvo som schopná urobiť čokoľvek čo môže pomôcť,mňa len to trápi že stále neviem na čom som,a stále sa na všetko čaká,ja viem mám byť trpezlivá ale už to cítim že potrebujem byť mamou,a duša chce ale telo žiaľ nie,chcem sa Vas spýtať ako mám na to zabudnúť a ako to neriešiť?lebo pre mňa je to ťažké na to nemyslieť,keď vidím vonku kočíky,tak to vo mne vzbudí pocit smútku,ďakujem veľmi pekne za odpoveď
Dobrý deň,
Je naozaj veľmi ťažké nemyslieť na niečo, po čom túžime. Nie ste iná, nie ste netrpezlivá, ani neschopná a náročná. Naopak, potrebujete priznať pocity, ktoré sa viažu k popísanému zdĺhavému procesu. Čo prežívate, keď neprichádza to, po čom túžite? Po nájdení pocitov nasleduje fáza, kedy nechávame pocity odznieť, vyplavovať. Všetko v zmysle „...som zdravá, keď pri smútku plačem, som rovnako zdravá, keď sa hnevám, som podráždená, a môj prejav je prudký, hlasný. Som takto zdravá...“ Ďalej proces pokračuje. „...nechcem si robiť zle. Nechcem otvárať ranu. Tá sa hojí tým, že som si pripustila svoje emócie aktuálneho nezdaru a nechávam ich plynúť. Tému na tento čas uzatváram tým, že si pripomínam, že si už nechcem spôsobovať bolesť. Nebudem tlačiť, merať, počítať...“ Píšete o veľkej únave. Je čas ošetriť samú seba. Téma sebalásky je veľmi široká, mnohí si ju zamieňajú s egoizmom, preto ju hneď v začiatku zavrhnú. Nejde o sebeckosť. V princípe ide o zdravý vzťah k sebe. Zisťovanie a hľadanie, čo v živote chcem robiť, keď niekde trpím, skúsim si predstavovať seba, svoje dávne sny, hry, nechať len tak "hrať sa s myšlienkami" kde a ako by to mohlo byť lepšie. Keď nájdete to, čo je Vaša cesta, odovzdávaná energia sa mení na novú energiu a chuť ďalej fungovať. Únava sa stráca, lebo proces a výsledky v práci, v osobnom živote nabíjajú. Z tejto chuti a radosti bytia sa cesta aj k bábätku vyvíja prirodzene.
Alena Hrčková
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
