Dobry deň mám 23 rokov a mám pomerne dlhy dvojročný vzťah s mojim priateľom, ktorý je o 9 mesiacov starší odomňa. S priateľom sme mali krásny vzťah do doby keď neprišiel zlom. Stalo sa to zo dňa na deň. Mala som pocit akoby som ho prestala ľúbiť. No vždy keď som s ním volala bolo lepšie. Keď sme boli pred nedávnom od seba lebo sme boli obaja V karanténe, bolo to strašne. Mala som takú depresiu, ktorá má nútila sa s ním rozísť. Snažila som sa vyhýbať tej depresii. A keď som išla k nemu na viac dni, všetko bolo v pohode. Myslela som že tá úzkosť sa už neukáže. No potom to prišlo znovu. Tento krát ešte snáď horšie. Cítila som prázdno. Neviem sa tešiť. Z ničoho. Stále mám tu depresiu. Necítim k nemu nič. A pritom bolo všetko v pohode. A to že by toto by mal byť koniec sa mi nezdá lebo toto nejde zo dňa na deň. Možno že je to iba veľmi zlá kríza. A toto všetko mal aj môj priateľ. Dostal sa z toho. A je so mnou doteraz. Prosím vás poraďte mi. Lebo keď som nemala depresiu tak bolo všetko v poriadku. Nenútila má k takým rozhodnutiam ako je rozchod. Teraz to prišlo z ničoho nič. Ďakujem za rady
Dobrý deň,
Naše emocionálne rozpoloženie má vždy svoje opodstatnenie. Skôr, ako príde depresia ako popisujete, niečo sa vo vzťahu k sebe, k životu, k partnerovi deje. Ako príjemné, tak sa môže diať aj niečo nepríjemné. Obidva póly sú úplne prirodzené. Je podstatné, či ste s týmto vlastným prežívaním v kontakte. Ak sa cítite vo vzťahu príjemne, máte sa s partnerom radi, určite si toto príjemno navzájom zdielajte. Vyjadrujte za seba ako si ktoré veci, názory, spoločné časti vážite, máte rada. Pýtajte si spätnú väzbu, nachádzajte „spoločnú reč“. Táto vie pomôcť aj k odvahe komunikovať aj nepríjemné veci. Totiž väčšinou za stavmi depresie býva neodkomunikovaná nespokojnosť, sklamanie, nenaplnenosť. Skúste sa seba spýtať, či nemáte niečo nevyjadrené voči partnerovi. Strach z odkrývania nepríjemných pocitov bráni uvoľneniu prirodzených zdravých pocitov. Na obidvoch stranách. Nehovorte za druhého, hovorte za seba. Dajte potom priestor druhému, spýtajte sa, či ste zrozumiteľná, čo viete s pomenovanými detailmi navzájom spraviť. Bez úprimnosti to nepôjde v žiadnom inom vzťahu. Prečo sa báť za seba hovoriť. Ak je to tak, len pomaly skúšajte byť úprimná k sebe a choďte s témou von. Pôjde to pomaly, ale isto. Každý krok sa počíta. Tento proces je súčasťou zrenia vo všetkých vzťahoch. Ak je to pre Vás ťažké, alebo je vo veci iná bolesť na duši, vyhľadajte psychoterapeutickú pomoc. Prajem veľa odvahy.
Alena Hrčková
Dobrý deň , onedlho 6 ročný syn sa v poslednej dobe začal sám biť, škrabať, hrýzť. Robí to vždy keď je za niečo pokarhany,alebo je na neho nakričané, ale nemusí to byť ani vyhrotená situácia, napríklad neurobí niečo čo mal, poviem mu pekne a kľudne, nech to teda urobí teraz a on sa začne udierať do stehien.... Keď už vidí že som nahnevaná tak sa škriabe, alebo si hryzie do ruky , udiera do hlavy,nie je to extrémne silno no robí to ... Vždy mi k tomu povie že to preto, že je zlý. Často hovorí, že je zlý, neposlušný, že nevie čo s ním je a prečo to robí. Pritom je to dobrý šikovný skromný a tichý chlapec, nikdy nebol problémový a ja milujem s ním tráviť čas, radi sa tulime a sam vraví že už navždy bude vedieť že ho ľúbim,lebo mu to hovorím veľmi často...s jeho otcom žijeme v spokojnom manželstve, máme ešte mladšiu dcéru, tá je zložitejšia povaha a trápi nás neposlúchanim viac ako syn... Neviem či to mám už radšej riešiť aj nejak inak ako dohováranim vysvetľovaním, nechcem aby to zašlo priďaleko... Prosím o radu ako správne reagovať a podporiť ho aby si to nerobil.
Vopred veľmi ďakujem .
deti vždy reagujú viac na činy než na slová – takže syn vníma že mu niečo hovoríte, ale
vnútri tomu neverí.... Takto na diaľku naozaj neviem povedať, čo to v ňom vyvolalo, mohol
si niečo spojiť napríklad aj z okolia, rozprávky,.... A dovolím si upozorniť na fakt, že my si
myslíme, že nejako pôsobíme a ono to tak zvonka nevyzerá,..syn môže vnímať hlavne Váš
hnev, nie že vy mu niečo hovoríte podľa vás už kľudne. Výchova detí v nás otvára naše
zážitky z detstva, čo nemusí byť vôbec príjemné a ľahko zvládnuteľné, a niekedy
potrebujeme pomoc zvonka, aby sme sa pohli z nejakého uviaznutého miesta. Hlavne keď
je reálna možnosť, že by sa synovo sebapoškodzujúce správanie mohlo prehĺbiť a upevniť,
bolo by dobré navštíviť odborníka. V Centrách poradenstva a prevencie máte bezplatné
poradenstvo, neváhajte sa na nich obrátiť.
PhDr. Elena Tomková
Dobry vecer, mam 23 rokov a mam 11 mesačne dievcatko, ktore je na mna príliš naviazane. Ja ju miluje najviac na svete ale je normalne ze sa niekedy citim emocne aj fyzicky vycerpana ? ze niekedy citim az uzkost ?
Snazim sa tie pocity ignorovat ale niekedy to neide a smeruje to az k bezdôvodnemu plaču. Neviem čo so sebou robit prosim vas o radu ????
Dobrý deň, starostlivosť o bábätko je samozrejme vyčerpávajúca. Je dobre, že ste na dcéru
naviazaná, to je v prvých mesiacoch žiadúce, lebo dieťa je úplne bezmocné a závislé.
Samozrejme z toho môžete byť vyčerpaná. Postupne sa bude osamostatňovať a vám
ostane viac času na seba. Primárne starajúca sa osoba- teda vy, teda logicky potrebuje
v tom najnáročnejšom období niekoho, kto sa zasa stará o ňu – býva to partner obvykle.
O tom nepíšete, lebo práve keď máme istotu, že niekto nás môže nahradiť, keby sa nám
niečo stalo, a postaral by sa takisto o nás, zmierňuje to našu úzkosť.
Pocity nie je dobré ignorovať, skúste ich dať čo najviac von. Nesú informáciu o tom, čo sa
vám deje a čo potrebujete. Napríklad informáciu pre vaše okolie, že už nevládzete
a potrebujete pomoc,...
PhDr. Elena Tomková
Som matkou už dva roky. A mám hrozne stavy. Neviem či s tým robiť. Nemám chuť na nič... Ani neviem ako to opísať. S malým sa hrám, ideme von, máme rutinu... Ale fungujem automaticky. Nič mi nerobí radosť. S malým sa smejem, vymýšľam aktivity, teším sa, keď sa aj on teší.. ale necítim šťastie, radosť ako kedysi. Nemôžem mať radosť zo žiadnej činnosti. Začala som si nakupovať každý týždeň nejaký darček. Ale ani to mi nerobí radosť. Ráno vstávam unavená a s nechuťou.. pretvarujem sa, že som v pohode. Som permanentne vyčerpaná, až fyzicky slabá. Na druhej strane, vybuchujem. Hnevám sa a vtedy kričím a niekedy už aj nadávam. Nikdy som taká nebola. Som skôr pohodovy flegmaticky typ. Manžela niekedy nenávidím a želám si aby zmizol. Snívam o Tom, že uteciem a nevrátim sa a niekedy mám hrozne predstavy... Keď sa hnevám, snažím sa ovládať, ale veľakrát mám takú predstavu že začnem revat, kričať z plného hrdla len tak do prázdna. Mám chuť kričať dosť často. Bez slov. Ale samozrejme, to neurobím. Mám pocit, že kým pôjde malý do škôlky, že sa zbláznim.
Kedysi som mávala depresie. V puberte, aj na výške. A párkrát aj na mále... Volala som aj linku dôvery. Raz. Potom sa to zlepšilo. Mala som super prácu, veľa voľného času a bola som spokojná.. počas tehu to bolo super. Po pôrode to začalo byť ako na hojdačke. Čo mám robiť aby som bola normálna, veselá, plná energie?
Manžel chodí do práce, maka na záhrade, vari a je nonstop veselý. Málokedy je nervózny.
Dobrý deň, nepíšete, či ste boli s pocitmi depresie aj u odborníka? Je pravdepodobné, že niečo z minulosti ostalo nevyriešené a znova sa vynorilo v materstve. Je to obdobie náročné na našu energie a naozaj si vyžaduje celého „človeka“. Ak je naša energia zamestnaná aj inde- máme nevyriešené veci z minulosti, tak jej nemáme dosť na starostlivosť o malého človiečika,.. ale ten má minimálne nejaké obdobie prednosť, lebo vieme, že bez nás neprežije. Takže my sa musíme o niečo ukrátiť,..vaše nahnevanie by som teda vedela pripísať tej zmenšenej energii.
Môžete si pomôcť užívaním L- tryptofánu – voľne dostupný liek, na doplnenie serotonínu. A samozrejme svoje pocity môžete ísť – odporúčam- skonzultovať s odborníkom na duševné zdravie – spracovať nespracované zážitky, naučiť sa lepšie zachádzať so svojimi emóciami, aj so vzťahom voči sebe. Zostať v tomto stave ako popisujete bez pomoci, navyše vo výčitkách voči sebe, tiež odčerpáva energiu a v konečnom dôsledku nepomáha ani vzťahom s ostatnými.
PhDr. Elena Tomková
Dobrý deň, aké sú prejavy ku detom ked je matka narcistika? Aké sú príčiny že to robi….?
Mame 18. Mama môjho priateľa sa chová ku mne strašne milo, extrémne empaticka, všetko ju “dojme”, všetkým pomáha, vždy aj mojej rodine posiela napecene koláče, stále niečo kupuje. Ako náhle sa otocim a idem prec, začne priatelovi nadávať, nexh sa menej stretávame, nech je viacej doma, nech tam nechodim proste totalna falos.… cize sa jej na to nedá nič povedať ani. Psychicky ho depta s tým že so mnou nemá tráviť čas, aby bol pri ne (je rozvedená), viackrat sa vyhrazala už aj samovraždou….. ????, manipuluje ním, kričí po nom stále vytvára problém, jej argument je “LEBO som povedala” žiadne logicky vysvetlenie…, vymýšľa si veci co na pritela povedali druhi ľudia (aj keď mame potvrdene že nepovedali ???? hneď nám bolo jasne o co ide) atd atd… je toho veľa. Priateľ sa doma necíti absolútne voľný, neslobodný boji sa čokoľvek spýtať či by mohol niekam ísť lebo by to skoncilo vylevami. Čo robiť v takejto situácii? Rozumný rozhovor už skúšal ale hovori vždy aké to mala ona tazke aké mala tazke detstvo atd… už sme zúfalí. On nevie akocka reagovať aby bol doma pokoj a zároveň sa stretával so mnou. Je si takáto osoba vedomá čo robí? Alebo to robí vážne nevedome?…… je z toho zúfalý priateľ nechce už byt doma ani minútu ale mama ho stále psychicky a emociaone vydiera nejde s ňou rozumná rec….. je to hrozne
bohužiaľ ľudia s poruchou osobnosti sa aj k svojim deťom môžu správať nie dobre. Nie je to schválne, im bolo ublížené, a oni to odovzdávajú ďalej. Nie je to ale dôvod, aby ste vy trpeli – máte právo na normálny život. Hľadajte podporu tam, kde sa dá – ak je otec zdravší, u iných príbuzných, priateľov,.. Ak sa dá osamostatniť sa; čím viac byť od nej nezávislý. Postupne sa aj pomocou tohto vzťahu od mamy emočne odpútavať. Skúste dať partnerovi podporu, že si vážite jeho matku, tiež viete, že ju má Váš partner rád. A fakt, že sa deti od rodičov potrebujú osamostatniť, nemá nič spoločné s neláskou. Naopak, je to znak sily, schopnosti postaviť sa v živote za seba. Tiež sa na mamu nehnevať, nevie to inak, ale určite nesnažiť sa jej ošetrovať jej pocity hnevu alebo smútku. Dôverujte procesu, že dospelý človek svoje prežívanie zvládne sám. Inak by ste sa mohli dostať do nekonečného kruhu manipulácií, ktoré nepomáhajú ani tomu, kto ich vytvára, ani adresátovi. Deti sa osamostatňujú od rodičov, je to normálny proces – skúste to (partner) mame zdôrazňovať. Určite dať mame jasnú hranicu, čo si môže dovoliť. Treba sa pripraviť na pokračujúcu manipuláciu, naozaj asi všeličo,... držím palce.
PhDr. Elena Tomková
Dobrý deň, sem tam ma prepadne panicky atak,ako tak to predycham a vždy potom pociťujem nejaký čas úzkosti a pocit ze mam niečo v hrdle....momentálne som to prežila znova a znova mam ten pocit v krku ale raz je ten pocit na pravej strane a niekedy na ľavej strane. Už to nieje v strede ako to bývalo predtým? Neviem ci je to v poriadku ale som dosť prelakana a aj návšteva doktora mi robí ešte väčší stres.
Dobrý deň, napísali ste len zopár informácií, tak len všeobecne môžem odpovedať. Neviem o tom, že by
po panickom ataku ostávalo v krku niečo reálne – práve o tom by ste sa mohli presvedčiť u lekára
a prekonaním jedného strachu zmierniť tie ďalšie. Nepíšete, čo ste už vyskúšali, aby sa ataky zmiernili;
či ste to s niekým konzultovali. Odporúčam neostať s tým sama, požiadať o pomoc. Nemusíte sa trápiť
s niečím, čo sa dá odstrániť- minimálne zmierniť, naučiť sa s tým pracovať.
PhDr. Elena Tomková
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
