Dobrý deň, mám 3,5 ročného syna a bojí sa vetra. Ked vonku fúka co i len malý vetrík nasleduje strach. Ten strach sa prejavuje asi tak, že začne plakať až vrieskať a do toho stále hovorí "bojím sa" a keď sa ho opýtam prečo sa bojí vetra, že vietor mu predsa nič neurobí tak mi odpovie, že nevie a potom, že mu odfukne čiapku a znova, že sa bojí. Skúšali sme mu vysvetľovať, že vetrík musí občas byť ako aj dážď alebo búrka ale nepomáha to. Potrebujem od vás radu, názor či treba nejakú odbornú pomoc vyhľadať alebo nie. Majú s tym problém v škôlke, pretože keď idú na dvor a vonku je vietor malý samozrejme ma strach a chytá ho plač a bojí sa. Dnes mi bolo podané zo strany škôlky, pretože fukal vietor a stalo sa to asi druhy krat, že mám s tým niečo robiť lebo že potom vypadaju keď ľudia chodia okolo ako zverinec, ze co si pomyslia. Ako vetru nerozkazem nech nefuka a ta reakcia škôlky bola otrasná. Veľmi pekne ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň, nepochopila som z Vašej otázky, či to syn má už dlhšie, alebo len teraz keď je v škôlke. Ak je to dlhodobo a stále pretrváva, lepšie by bolo vyhľadať odborníka – mohlo sa mu s vetrom asociovať niečo nepríjemné- nebezpečné a len bežným vysvetľovaním sa to neodstráni. Ak to vzniklo až v škôlke, skúste preskúmať, či mu nemôže vadiť niečo tam, a ten vietor je len ako zástupný problém. Také malé dieťa môže mať zábrany vyjadriť niečo negatívne v súvislosti s autoritami a tak radšej pomenuje niečo iné ako problém. Deti ešte nevedia, čo všetko môžu vyjadriť ako oprávnené podnety, a používajú to, čo už bolo uznané a rodičmi riešené.
Dieťa nerozumie súvislostiam medzi svojim prežívaním a správaním, preto nemôžeme chcieť, aby nám to dieťa vysvetlilo. Je to pre nás len signál, že niečo nie je v poriadku, niečo sa mu udialo. Rodič potrebuje hľadať, pozorovať dieťa vo vzťahoch aj s ostatnými. Či už vo vonkajšom prostredí alebo aj v rodine, vnímať, či sa niečo nedeje v nej, čo sa takýmto spôsobom u dieťaťa dostáva von. Návštevou odborníka si môžete nájsť bezpečný priestor na ošetrenie.
Elena Tomkoá, Alena Hrčková
Dobrý deň,
obraciam sa na vás s prosbou o pomoc. Takmer 3 roky sa s manželom pokúšame o dieťa. Na tejto ceste som stratila prirodzený menštruačný cyklus (2 roky užívam progesterón), ani raz sme si nenašli 2 čiarky. Pred rokom sme začali chodiť do CAR, skúsili prirodzenú stimuláciu vaječníkov estrogénmi, neskôr mi pichli Ovitrelle a bolo to opäť neúspešné. Medzitým mi zistili trombofíliu s ďalšími pridruženými faktormi, ktoré sú rizikom pre donosenie. Preventívne užívam Aspirín na riedenie krvi. Postupne som sa počas liečby začala cítiť už akosi unavená. Mám silný dojem, že progesterón mi po toľkom čase nerobí už dobre. Cítim stiahnuté lýtka a mierne závraty, keď ho beriem. Zároveň som počas tých rokov z jeho užívania nabrala aj niekoľko kíl a často sa z neho cítim veľmi naliata. Tiež mám dojem, že vždy, keď ho nasadím v druhej polovici cyklu, začnem mať problémy s dutinami...hromadenie hlienov, pocit choroby a pod. Tento mesiac som ho teda vynechala...s tým, že nech sa už deje, čo má. Lenže po 35. dňoch ešte menzes neprišiel. Počas predošlých týždňov ma začali bolieť kríže, občas s kŕčami, cítim aj ako keby prichádzajúci menzes, ale nič. Posledné dni návaly horúčavy, potenie...skáče teplota...raz dobre, raz zle. Cítim, ako keby som sa nevedela pohnúť z miesta. Testov som si už robila niekoľko, zatiaľ sú všetky negatívne. Neviem, čo robiť. Dať sa ďalej na progesterón, aby som mala aspoň pravidelný cyklus? Neuškodí mi to ešte viac? Máme skúsiť IVF? Nebude stimulácia hormónmi pre mňa nebezpečná? Zároveň už viem, že si budem musieť pravidelne pichať injekcie do brucha...občas ma prepadne strach z toho, či to zvládnem. Či to budem vedieť skombinovať s prácou, ktorá je dosť stresujúca. Nikde som sa nedočítala, či je štandardom byť práceneschopná, keď sa pripravujem na ivf a keď ho podstúpim... No pri skúške stimulácie s clostilbegytom som zistila, že je to pre mňa veľmi ťažké, fungovať a sústrediť sa pracovne. Cítila som nevoľnosť, točenie hlavy, rôzne bolesti. Mám 34 rokov, takže to vnímame s manželom tak, že by sme sa mali rozhodnúť. Na ceste nám ale stojí stav môjho vnútra, aj fyzické zdravie. Manžel mal spermiogram v poriadku, až na morfológiu. Mal skvelé výsledky, čo sa týka množstva a pohyblivosti, ale dosť zlý tvar, ktorý môže brániť preniknutiu k vajíčku.
Siahla som teraz aspoň po čomsi prírodnom...užívam bylinný sirup na úpravu cyklu. Zatiaľ 2-3 týždne, necítim zmeny. No zvažujem fytosóju..ako prirodzenú náhradu estrogénu. Možno by to moje telo znášalo inak. Cítim, že keď to neskúsim, neskôr by som si to mohla vyčítať. Zároveň po tom čase už vnímam také nejaké otupenie v pocitoch, či a ako veľmi chcem bábätko. Keď sme sa začínali snažiť, cítila som silnejšiu túžbu..no ako sa to postupne každý mesiac nedarilo, spôsobovalo mi to bolesť, sklamanie...preto som si povedala, že to skúsim neprežívať, neriešiť... Len ono je to ako keby taká pokrývka, pod ktorú sa to skrylo a pomaly sa to dusí... mám dni, kedy sa pýtam, čo je najlepšia cesta. Snažím sa už aj zmieriť s pocitom, že jednoducho deti nemusia prísť nikdy...mám veľa pekných aktivít, ktoré dávajú môjmu životu zmysel. Starám sa o záhradku, rada pečiem, všeličo kreatívne tvorím, čítam, trávim čas v prírode... len nechcem premeškať čas, kedy môžem niečo aspoň skúsiť. Nepoložila som vám vlastne žiadnu otázku...len som mala potrebu opísať svoj súčasný život strachy a možno predsalen požiadať o odporúčanie v smerovaní.
Dobrý deň, musí to už byť naozaj unavujúce pre Vás a chceli by ste sa s tým podeliť a aj sa nejako rozhodnúť. Viem napísať len niečo veľmi všeobecné, ale každý takýto príbeh je iný, aj keď zvonka sa podobajú. Nič nie je správne ani nesprávne, máte právo sa rozhodnúť. Správnu odpoveď pre Vás máte vo svojom vnútri, tak by som Vás chcela povzbudiť vyhľadať niekoho na rozhovor a nájsť si tak svoje smerovanie. Poradcovia/terapeuti sú dostupní aj online, a niekedy stačí jedno stretnutie na ujasnenie, mám aj takú skúsenosť.
PhDr. Elena Tomková
Dobrý večer, mame 2 dcéry. Starsia ma 10 rokov a posledny mesiac sa na nas neskutocne "prilepila". Kazdu nedelu uz na obed place ze nechce ist do skoly(je jednotkarka a s ucenim nema nikdy problem, pri uceni sa musim venovať skôr mladšej). Starsia zacala robit sceny ze je na nas zavisla,chce s nami spat, chce aby sme boli doma stale spolu a nikto nesiel do prace ani skoly.....najhorsie je ze sa vecer boji zaspat. Spia spolu zo sestrou,ale starsia tvrdi ze nevie zaspat,premysla o tych smutnych veciach,ked nas pocula sa hadat, ked kamoska odmietla ist von,ked sa pohada zo sestou atd...ked zacal covid bala sa ze zomrie a boli sme s tym u psychologa.....ako jej mame pomoct?ma medzi nami naozaj spat aby sa jej ulavilo?alebo to len zhorsime....dakujem
Dobrý deň, takže v dcérinom správaní a prežívaní sa už dlhodobo deje niečo , čo nie schopná sama zvládnuť. Len spoločným spaním to určite nevyriešite, budete musieť znova vyhľadať toho psychológa, a zrejme ešte lepšie ísť k niekomu ako rodina. Keď sa u jedného z detí rozvinie strach až do takejto miery, môže to signalizovať problém nielen uňho, ale aj to, že sa v rodine niečo deje, v zmysle napríklad že na dieťa sú priveľké požiadavky alebo sa nevenuje dosť pozornosti jeho potrebám a emóciám. To si takto na diaľku vôbec netrúfnem určovať, len by bolo dobre navštíviť odborníka na rodinnú terapiu čím skôr, aby sa dcérino správanie nezafixovalo.
PhDr. Elena Tomková
Dobry den rada by som sa opytala v poslednej dobe ˇavaˇ stavy take ze z nicoho nic bez akeho lóvel dovodu pocitujem strach a napatie a hned my ide myslienkami zlo, vhoroby a aj smrt .. uz par noci nemozem dobre zaspavat pretoze ked je moja mysel nezamestnana hned myslim na hluposti v col by to mohlo byt?
Dobrý deň, „stavy“ určite nevznikajú z ničoho, len si ich s vyvolávajúcou príčinou nemusíte spojiť. Pravdepodobne vás niečo vystrašilo, možno viac menších vecí naraz; alebo sa mohlo pripomenúť niečo traumatické z minulosti. Naša základná potreba je potreba istoty, a každý ju má rozloženú trocha inak. Vedia nás dosť rozhodiť zmeny- hlavne vo vzťahoch, práci. A táto doba sama osebe je dosť zneisťujúca. Ak neviete prísť sama na príčinu, obráťte sa na odborníka, najlepšie psychológa/psychoterapeuta, aby sa príznaky nezväčšovali.
PhDr. Elena Tomková
Moj problem sa tyka materstva. Mala som psychicky narocne tehotenstvo, narodila som sa mi krasna zdrava dcerka, po porode som vsak mala hrozne depresie,uzkosti, nedokazala som sa o nu starat, nezvladla som veci , musela som zvysit davku liekov a nedokazala som kojit dcerku. Presli sme na UM. Citila som sa aj pod velkym tlakom kvoli dojceniu, bolo mi velmi zle v tom obdobi,nezvladla som to, rodina mi poradila ze je to v poriadku nekojit. Potom ,ked som brala lieky,chvilku bolo lepsie, ale ostali vo mne depresie,ked sa mi dostala do ruk nejaka knizka,alebo brozurka a tam sa pisalo o kojeni,psychicky som sa opakovanie rucala, mam pocit,ako keby som ublizila tym,ze som nieco zle urobila. Ja som malu chcela kojit,ale nezvladla som psychicky situaciu po porode. Teraz sa bojim o jej zdravie, necitim radost z materstva. Velmi trpim. Vsetkeho sa bojim. Tiez som neurobila vsetko spravne,obcas sa zmylite ked sa starate o dieta, je to vase prve a ja sa bojim,ze som jej ublizila. Nedokazem ani byt pri mnej,stale placem,manzel je na PN. Bojim sa,ze sa stane nieco zle , bojim sa choroby, mam panicke zachvaty, nic ma nebavi. Mam aj ine psychicke problemy, ja som mala od destva . Idem na psychoterapiu. Ale nevladzem , tu nejde len o nedojcenie,aj som mala vela psych.problemov. Mam hrozny strach,co ma caka.....
Dobrý deň,
verím, že ste prešli náročným obdobím. A podľa všetkého ste spravili všetko, čo bolo vo Vašich silách. Potrebujete prijať svoje správanie ako najlepšie ako ste vedeli poskytnúť. Takto prejdete do upokojovania. Výčitky za minulosť nepomôžu ani Vám ani dcérke. To, že je prospešné dojčenie nepopierame. Ale realitu tiež nemôžeme popierať. To, že ste vynaložili obrovské úsilie a čelili mnohým ťažkostiam, je tiež fakt. Je veľmi dobré, že ste sa rozhodli pracovať aj v psychoterapii, tam si prejdete cez svoje pocity viny. Strach z budúcna zmiernia praktiky na sústredenie sa na prítomnosť. Len žitím prítomnosti môžeme ovplyvniť budúcnosť. Veľa zdravia prajem,
Alena Hrčková
Dobry deň mám 23 rokov a mám pomerne dlhy dvojročný vzťah s mojim priateľom, ktorý je o 9 mesiacov starší odomňa. S priateľom sme mali krásny vzťah do doby keď neprišiel zlom. Stalo sa to zo dňa na deň. Mala som pocit akoby som ho prestala ľúbiť. No vždy keď som s ním volala bolo lepšie. Keď sme boli pred nedávnom od seba lebo sme boli obaja V karanténe, bolo to strašne. Mala som takú depresiu, ktorá má nútila sa s ním rozísť. Snažila som sa vyhýbať tej depresii. A keď som išla k nemu na viac dni, všetko bolo v pohode. Myslela som že tá úzkosť sa už neukáže. No potom to prišlo znovu. Tento krát ešte snáď horšie. Cítila som prázdno. Neviem sa tešiť. Z ničoho. Stále mám tu depresiu. Necítim k nemu nič. A pritom bolo všetko v pohode. A to že by toto by mal byť koniec sa mi nezdá lebo toto nejde zo dňa na deň. Možno že je to iba veľmi zlá kríza. A toto všetko mal aj môj priateľ. Dostal sa z toho. A je so mnou doteraz. Prosím vás poraďte mi. Lebo keď som nemala depresiu tak bolo všetko v poriadku. Nenútila má k takým rozhodnutiam ako je rozchod. Teraz to prišlo z ničoho nič. Ďakujem za rady
Dobrý deň,
Naše emocionálne rozpoloženie má vždy svoje opodstatnenie. Skôr, ako príde depresia ako popisujete, niečo sa vo vzťahu k sebe, k životu, k partnerovi deje. Ako príjemné, tak sa môže diať aj niečo nepríjemné. Obidva póly sú úplne prirodzené. Je podstatné, či ste s týmto vlastným prežívaním v kontakte. Ak sa cítite vo vzťahu príjemne, máte sa s partnerom radi, určite si toto príjemno navzájom zdielajte. Vyjadrujte za seba ako si ktoré veci, názory, spoločné časti vážite, máte rada. Pýtajte si spätnú väzbu, nachádzajte „spoločnú reč“. Táto vie pomôcť aj k odvahe komunikovať aj nepríjemné veci. Totiž väčšinou za stavmi depresie býva neodkomunikovaná nespokojnosť, sklamanie, nenaplnenosť. Skúste sa seba spýtať, či nemáte niečo nevyjadrené voči partnerovi. Strach z odkrývania nepríjemných pocitov bráni uvoľneniu prirodzených zdravých pocitov. Na obidvoch stranách. Nehovorte za druhého, hovorte za seba. Dajte potom priestor druhému, spýtajte sa, či ste zrozumiteľná, čo viete s pomenovanými detailmi navzájom spraviť. Bez úprimnosti to nepôjde v žiadnom inom vzťahu. Prečo sa báť za seba hovoriť. Ak je to tak, len pomaly skúšajte byť úprimná k sebe a choďte s témou von. Pôjde to pomaly, ale isto. Každý krok sa počíta. Tento proces je súčasťou zrenia vo všetkých vzťahoch. Ak je to pre Vás ťažké, alebo je vo veci iná bolesť na duši, vyhľadajte psychoterapeutickú pomoc. Prajem veľa odvahy.
Alena Hrčková
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
