Obdobie vzdoru

Dobrý deň, dve prazákladné emócie sú strach a hnev, zjednodušene v strachu utekám, v hneve útočím. Hnev je ale v podstate obranná emócia, vzniká vtedy, keď mám pocit, že mi ide niečo ublížiť. Vy ste syna naučili, že sa nesmie brániť – teda ako ste správne vypozorovali, že si to teraz vynahrádza – ale aby ste to pochopili z jeho detského pohľadu – u neho tým, že nemohol používať hnev – a teda brániť sa; neúmerne stúpla úzkosť. A teraz si už napriek Vašej snahe dovolí ten hnev používať. Samozrejme musíme deti naučiť emócie používať správne, ale učenie sa deje vtedy, keď danú vec robíme; teda keď synovi dovolíte hnevať sa, po čase bude vedieť svoju reakciu regulovať, pozdržať, zmierniť, mieriť na iný objekt; prípadne zmeniť na niečo iné, konštruktívnejšie. Syn teraz potrebuje nejaký čas, aby sa presvedčil, že sa nebezpečenstvám (podľa neho) vie brániť, aby mohol začať s ostatnými deťmi spolupracovať.
Obdobie vzdoru je obdobie, kedy sa deti učia používať svoje schopnosti na svoju obranu a presadenie sa – aby sa neskôr mohli úplne osamostatniť. Nie je to nič negatívne, len to treba správne uchopiť. Nedávajme detskému správaniu nálepku zlé alebo dobré, deti reagujú prevažne inštinktívne a nevedia posúdiť situáciu ani dopad svojho správania; rozumové vysvetlenia sa ešte tiež prevažne míňajú účinkom.
PhDr. Elena Tomková

Dobrý deň, dcérino správanie odráža zvýšenú neistotu v tomto období – pre ňu doteraz najväčšia istota – mama začala vykazovať neobvyklé správanie,.. čo sa deje?? Do toho prišlo prirodzené obdobie vzdoru = obdobie kedy deti začínajú používať svoju silu, aby sa mohli vzdialiť od rodičov. Skúste len jemne dcéru ubezpečovať že tam pre ňu stále ste; a posielam starší článok o vzdore od kolegyne na inšpiráciu:
Obdobie vzdoru je normálna vývinová fáza. U každého dieťaťa sa intenzita prejavov môže líšiť, napr. kvôli temperamentu a pod. Potreba sebapresadenia sa objavuje počas celého vývinu človeka, mení sa iba jej forma a obsah. Nič to však nemení na tom, že pre rodiča, býva vyčerpávajúca, najmä keď dieťa neguje aj úplne bežné veci (z pohľadu dospelého ide o banality).
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré ihneď a vždy zafungujú.
- Keď je to možné, dajte dcére na výber. (Napr. „Oblečieš si žlté alebo biele tričko?“ „Umyješ sa sama, alebo ťa umyjem ja?“).
- Dávajte skôr inštrukcie čo sa má robiť ako hovoriť čo sa nemá robiť, prípadne ako dávať rozkazy (Napr. „Doma chodíme v papučiach.“ Namiesto „Vyzuj sa!“ alebo „Nechoď v topánkach!“).
- Stanovovať zmysluplné pravidlá je dôležitá rodičovská úloha a vzdor dieťaťa nie je dôvodom na ich rušenie. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce. Avšak treba brať ohľad na pocity dieťaťa a tie rešpektovať. (Napr. „Veľmi by si tu chcela byť dlhšie, ale už je čas ísť domov.“ „Teraz sa tak veľmi hneváš, že si až hodila hračku na zem.“ Môžete mať vytriedené hračky, ktoré sa môžu počas hnevu hádzať , napr. mäkká loptička, handrová bábika a pod.)
- Pred problematickými situáciami môžete dieťa dopredu informovať, čo sa bude diať, čo očakávate (Napr. „Teraz ideme domov, hneď po príchode sa vyzujeme.“)
- Pri konflikte skôr riešte čo sa deje teraz a danú vec, namiesto hodnotenia dieťaťa („Dnes mi to chceš povedať kričaním.“ Namiesto „Stále iba kričíš.“ „Joj, ty si taká ukričaná!“)
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja potrebujem prísť načas!“ namiesto „Zdržuješ ma!“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania.
PhDr. Elena Tomková, Mgr. Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň, z toho čo píšete pôsobíte ako veľmi starostliví rodičia. Obdobie vzdoru môže byť pre rodičov zvlášť náročné, lebo sa musia o dieťa starať, a zároveň mu nechať priestor; a pritom ho stále udržať v bezpečí. A každý deň môže byť dieťa inak disponované, nejaký zážitok ho môže troška vrátiť naspäť a spomaliť; a Vy to ani nemusíte stíhať všetko zachytávať. Na druhej strane dieťa zvláda zručnosť, ako sa naučiť sa regulovať svoje emócie. A to chce čas, ideálne je dať emóciu von primeraným spôsobom a potlačiť ju len na nevyhnutné obdobie. Do toho sa deti učia, ako funguje svet, a čo v ňom majú robiť ony – a ako.....naozaj zložité.
Keď sme v emóciách naplno, nevieme rozmýšľať – teda pri vysvetľovaní je lepšie počkať, kým najintenzívnejšia emócia odoznie. Lebo synček sa Vám zrejme aj snaží rozumieť aj odpovedať, no nezvláda toľko vecí naraz, a to ho môže zasa viac frustrovať. To mávanie rukou mi príde len ako ďalší prejav jeho pokusov robiť niečo, čo nezvládnu ústa, má pomôcť zvládnuť ruka. Skúste si to nevšímať, aby ste z toho nevyrobili ešte väčší problém. A aké by to bolo pre Vás, vnímať ho viac emóciami, počúvať svoju intuíciu; než používať len myseľ?
V preklade to znamená v tej pre vás najnepríjemnejšej emócii dať synovi signály a prejavy prijatia, porozumenia. Verbálne „rozumiem Ti, chápem Ťa“, aj neverbálne „pohladením, objatím“, nie vyľakanosť a rozčarovanie z jeho správania. Zregulujete tak seba, cez Vás sa učí regulácii dieťa. Je to zdĺhavý proces. Veľa trpezlivosti prajem.
PhDr. Elena Tomková

Dobrý deň,
to čo popisujete mi sedí s obdobím vzdoru. Obdobie vzdoru je bežná súčasť detského vývinu, jeho intenzita a prejavy môžu závisieť od temperamentu a osobnostnej výbavy dieťaťa. Reakcie okolia môžu prejavy mierniť, ale to neznamená, že sa nebudú vyskytovať. Intenzívnejšie prejavy nesúhlasu sú tiež bežné pri osobách, s ktorými sú deti častejšie, pretože u nich majú väčší pocit bezpečia a istoty.
Vašou úlohou je dieťaťu dávať zmysluplné a opodstatnené hranice. Prejavy nesúhlasu sú úplne v poriadku, ale neznamenajú, že sa hranice majú meniť/ posúvať. Taktiež to neznamená, že prejavy hnevu nemáme kultivovať, avšak tu je namieste trpezlivosť (nepôjde to rýchlo). Je prirodzené, že keď reagujeme na hnev aj u nás sa spustí reakcia hnevu. Ak sa dá, je dobré upokojiť seba a reagovať viac z neutrálu ako z hnevu. Môže pomôcť, keď si poviete, že táto situácia je možnosť ako moje dieťa naučiť spracovávať frustráciu.
Skúsim Vám dať pár námetov ako pri nesúhlase postupovať.
- Skúste sa vžiť do dieťaťa, čo si naozaj želá. A najskôr reagovať na toto prianie. („Veľmi by si teraz chcela ísť na svoju obľúbenú hojdačku.“ „Hneváš sa na mňa, lebo som ti povedala, že nesmieš....“)
- Ak je to treba pomenujte hranicu. („Teraz sa hojdá dievčatko.“/ „Hojdačky na ihrisku sú pre všetkých, striedame sa tu.“ „Ľudia nie sú na búchanie/ hryzenie.“) Myslím, že je vhodnejšie formulovať hranice neutrálne a bez hodnotenia (napr. „Dobré dievčatká nebúchajú.“ – z takéhoto tvrdenia si dieťa môže zobrať, že ho považujete za zlé a nie to, že búchanie nie je ok).
- Navrhnite náhradnú možnosť. („Môžeme tu spolu počkať, kým sa hojdačka uvoľní alebo môžeš ísť zatiaľ na preliezku.“ „Môžeš kopať, búchať a hrýzť do vankúša.“ – niekedy pomôže toto deťom aj ukázať a aj keď hryzie samu seba.) Najlepšie nápady na náhradné možnosti získate vtedy ak presne pochopíte, čo dieťa nahnevalo, čo predchádzalo hnevu a aké bolo prianie dieťaťa.
- Keď je treba môžete pomenovať a vykonať dôsledky správania. S týmto krokom treba byť trpezlivý a v prípade možností vykonať dôsledky až po minimálne 3 pokusoch pomenovávania prianí/ pocitov a poskytovania náhradných možností. („Keď sa rozhodneš prestať (tu doplňte konkrétny prejav správania), vyberáš si, že ostávame na ihrisku. Keď sa rozhodneš pokračovať (tu doplňte konkrétny prejav správania), vyberáš si, že ideme domov.“)
- V prípade silného prejavu hnevu je vhodnejšie pomenovávanie hraníc a dávanie možností vynechať a vrátiť sa k ním až po upokojení, resp. inokedy. Emócie môžete tíšiť ich pomenovávaním, objasňovaním („teraz je Ti nepríjemne, lebo si to veľmi chcela“) a blízkosťou.
Prajem Vám veľa trpezlivosti. Ak by ste mali pocit, že už to je na Vás príliš, môžete kontaktovať psychológa. A nezabúdajte sa postarať o seba, pretože obdobie vzdoru môže byť naozaj vyčerpávajúce.
Vypracovala: Mgr. Marta Lazíková Merešová,

Dobrý deň. Obdobie vzdoru býva pre rodičov naozaj veľmi vyčerpávajúce, najmä keď dieťa neguje aj nevyhnutnosti každodenného života a bežné veci. Keď píšete, že nechcete robiť veci nasilu, napadá mi, že to je pri takomto malom dieťati nemožné dodržať. Skôr by som Vám navrhla zopár tipov ako „nasilu“ robiť rešpektujúco. Taktiež nie je reálne očakávať, že dieťa nebude vzdorovať, hnevať sa či plakať. Všetky tieto prejavy sú v poriadku, netreba sa ich báť, treba ich akceptovať. Avšak tieto prejavy nie sú dôvodom upustiť od nevyhnutností, pravidiel a hraníc. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce.
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré znamenajú, že dieťa nebude vzdorovať.
- Informujte dieťa dopredu, čo sa ide diať, neutrálnym a ráznym tónom (Napr. „Teraz je čas sa obliecť/ vymeniť plienočku/ nasadiť sa do auta“)
- Pomenujte, čo dieťa chce/ cíti/ potrebuje („Tebe sa teraz nechce vymeniť plienočku/ nepáči sa ti to/ chceš mi utekať...“)
- Môžete použiť aj možnosti (napr. „prídeš sem sama alebo ťa sem zoberiem ja?“)
- Počas problematických situácii komunikujte s dieťaťom, ale robte to, čo treba (napr. počas nasadania do sedačky- veľmi nechceš ísť, ale teraz je čas sa nasadiť. Počas prebaľovania – „Veľmi nechceš/ úplne sa mi tu trepeš ako nechceš meniť plienku, ale teraz je čas na vymenenie plienky...“)
- Po skončení aktivity skúste pre dieťa urobiť niečo pozitívne (napr. úsmev „Ták, zvládla si to.“ „Hotovo “/ dať pusu alebo pod. )
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja už chcem ísť!“ namiesto „Prečo ma zdržuješ?“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania („Teraz čakám, že to pôjde rýchlo!“).
V prípade, že je dcéra veľmi rozrušená („zájde sa“), iba ju tíšte, spôsobom akým to funguje u Vás (túlením, spievaním, hojdaním...) Môžete pridať aj pomenovávanie pocitov (napr. „nahnevalo ťa, že sme ťa dali do sedačky.“)
Skúste porozmýšľať, čo by Vám pomohlo, aby ste nabrali síl a doplnili trpezlivosť po každom náročnom dni.
Marta Lazíková Merešová

Odpoveď: Dobrý deň. Obdobie vzdoru je normálna vývinová fáza. U každého dieťaťa sa intenzita prejavov môže líšiť, napr. kvôli temperamentu a pod. Potreba sebapresadenia sa objavuje počas celého vývinu človeka, mení sa iba jej forma a obsah. Nič to však nemení na tom, že pre rodiča, tak ako píšete, býva vyčerpávajúca, najmä keď dieťa neguje aj úplne bežné veci (z pohľadu dospelého ide o banality).
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré ihneď a vždy zafungujú.
- Keď je to možné, dajte dcére na výber. (Napr. „Oblečieš si žlté alebo biele tričko?“ „Umyješ sa sama, alebo ťa umyjem ja?“).
- Dávajte skôr inštrukcie čo sa má robiť ako hovoriť čo sa nemá robiť, prípadne ako dávať rozkazy (Napr. „Doma chodíme v papučiach.“ Namiesto „Vyzuj sa!“ alebo „Nechoď v topánkach!“).
- Stanovovať zmysluplné pravidlá je dôležitá rodičovská úloha a vzdor dieťaťa nie je dôvodom na ich rušenie. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce. Avšak treba brať ohľad na pocity dieťaťa a tie rešpektovať. (Napr. „Veľmi by si tu chcela byť dlhšie, ale už je čas ísť domov.“ „Teraz sa tak veľmi hneváš, že si až hodila hračku na zem.“ Môžete mať vytriedené hračky, ktoré sa môžu počas hnevu hádzať , napr. mäkká loptička, handrová bábika a pod.)
- Pred problematickými situáciami môžete dieťa dopredu informovať, čo sa bude diať, čo očakávate (Napr. „Teraz ideme domov, hneď po príchode sa vyzujeme.“)
- Pri konflikte skôr riešte čo sa deje teraz a danú vec, namiesto hodnotenia dieťaťa („Dnes mi to chceš povedať kričaním.“ Namiesto „Stále iba kričíš.“ „Joj, ty si taká ukričaná!“)
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja potrebujem prísť načas!“ namiesto „Zdržuješ ma!“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania.
Skúste porozmýšľať, čo by Vám pomohlo, aby ste nabrali síl a doplnili trpezlivosť po každom náročnom dni.
Marta Lazíková Merešová