Vzdor

Dobrý deň. Obdobie vzdoru býva pre rodičov naozaj veľmi vyčerpávajúce, najmä keď dieťa neguje aj nevyhnutnosti každodenného života a bežné veci. Keď píšete, že nechcete robiť veci nasilu, napadá mi, že to je pri takomto malom dieťati nemožné dodržať. Skôr by som Vám navrhla zopár tipov ako „nasilu“ robiť rešpektujúco. Taktiež nie je reálne očakávať, že dieťa nebude vzdorovať, hnevať sa či plakať. Všetky tieto prejavy sú v poriadku, netreba sa ich báť, treba ich akceptovať. Avšak tieto prejavy nie sú dôvodom upustiť od nevyhnutností, pravidiel a hraníc. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce.
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré znamenajú, že dieťa nebude vzdorovať.
- Informujte dieťa dopredu, čo sa ide diať, neutrálnym a ráznym tónom (Napr. „Teraz je čas sa obliecť/ vymeniť plienočku/ nasadiť sa do auta“)
- Pomenujte, čo dieťa chce/ cíti/ potrebuje („Tebe sa teraz nechce vymeniť plienočku/ nepáči sa ti to/ chceš mi utekať...“)
- Môžete použiť aj možnosti (napr. „prídeš sem sama alebo ťa sem zoberiem ja?“)
- Počas problematických situácii komunikujte s dieťaťom, ale robte to, čo treba (napr. počas nasadania do sedačky- veľmi nechceš ísť, ale teraz je čas sa nasadiť. Počas prebaľovania – „Veľmi nechceš/ úplne sa mi tu trepeš ako nechceš meniť plienku, ale teraz je čas na vymenenie plienky...“)
- Po skončení aktivity skúste pre dieťa urobiť niečo pozitívne (napr. úsmev „Ták, zvládla si to.“ „Hotovo “/ dať pusu alebo pod. )
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja už chcem ísť!“ namiesto „Prečo ma zdržuješ?“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania („Teraz čakám, že to pôjde rýchlo!“).
V prípade, že je dcéra veľmi rozrušená („zájde sa“), iba ju tíšte, spôsobom akým to funguje u Vás (túlením, spievaním, hojdaním...) Môžete pridať aj pomenovávanie pocitov (napr. „nahnevalo ťa, že sme ťa dali do sedačky.“)
Skúste porozmýšľať, čo by Vám pomohlo, aby ste nabrali síl a doplnili trpezlivosť po každom náročnom dni.
Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň, niektoré deti majú taký temperament/ osobnosť ako popisujete. Je to samozrejme
náročné a únavné pre rodičov. Syn má pravdepodobne veľmi silnú potrebu autonómie, rýchlo sa

dostane do vzdoru. To, že sa tak nedeje v škôlke, može byť tým, že svoje "Ja" si buduje viac v
interakcii s rodičmi.
Keďže má potrebu robiť veci po svojom, ja by som mu túto potrebu rešpektovala a zároveň sa
snažila dať mantinely odkiaľ pokiaľ sa môže prejavovať. Skúsim Vám vypísať zopár nápadov v
komunikácii, ktoré ale nefungujú ako čarovná palička:
Vždy keď niečo od syna požadujete, uvedomte si prečo to požadujete a ako to chcete mať. Skúste
sa zamyslieť čo chce Váš syn a aká je jeho potreba, prípadne pocit/ emócia, čo to v ňom vyvolalo.
Obe veci skúste komunikovať (napr. "Ty by si dnes chcel byť dlhšie v škôlke, ja ťa potrebujem
vyzdvihnúť teraz, lebo...." "Ja som nevedela, že sa chceš rozopnúť sám, nahnevalo Ťa to.")
V pokojnejších chvíľach sa skústne porozprávať, čo by sa mu lepšie páčilo. (Napr. "Všimla som si,
že si nerád, keď Ťa vyberám zo škôlky, ako by Ti to išlo ľahšie?")
Dávajte mu možnosti/ náhradné činnosti, ktoré sú pre Vás prijateľné. Napr."Pôjdeme zo škôlky
držiac sa za ruky, alebo bez držania?" "Budem ťa držať pravou alebo ľavou rukou?" "Chcel by si
skákať po posteli, ale naša posteľ nie je na skákanie, môžeš skákať na koberci."
Aj keď pravdepodobne vo Vašej situácii nie je ľahké dopriať si niečo pre seba, porozmýšlajte, čo
Vám dáva energiu a aspoň v mini dávkach si to doprajte.
Tiež by som Vás rada povzbudila k tomu, aby ste porozmýšlala kedy pri synovi prežívate niečo
príjemne, prípadne čo máte obaja radi a to si z času na čas spolu dopriali. Aby ste budovali medzi
sebou aj niečo príjemné, nie len každodenné úlohy a povinnosti.
Kedykoľvek sa môžete objednať aj na konzultáciu k psychológovi, či už súkromne alebo do Centra
psychologického poradenstva a prevencie vo Vašom okolí. Budete tam mať priestor prebrať situácie
so synom podrobnejšie.

Mgr. Marta Lazíková Merešová,

Dobrý deň, keďže je to častá otázka, preposielam staršiu odpoveď:
Pre také malé dieťa je „strata“ rodiča existenčná, nevie si vysvetliť rozumovo – a z biologického hľadiska ani nemôže, že mama odišla len na chvíľu. Biologický program prežitia v nás diktuje ísť k tomu, kto je dostupný a stabilný. Dávať tomu nálepky vzdoru alebo nevďaku Vám len odďaľuje návrat k normálnemu vzťahu. Skúste sa len naďalej správať konzistentne prijímajúco, ubezpečte dcéru slovami aj správaním (môžete si vyčleniť nejaký čas len pre ňu) že ste tam pre ňu. Dajte bokom výčitky jej aj sebe, ak si niečo vyčítate.. je to náročné obdobie pre všetkých. Veľa zdaru prajem.
PhDr. Elena Tomková

Dobrý deň, dcérino správanie odráža zvýšenú neistotu v tomto období – pre ňu doteraz najväčšia istota – mama začala vykazovať neobvyklé správanie,.. čo sa deje?? Do toho prišlo prirodzené obdobie vzdoru = obdobie kedy deti začínajú používať svoju silu, aby sa mohli vzdialiť od rodičov. Skúste len jemne dcéru ubezpečovať že tam pre ňu stále ste; a posielam starší článok o vzdore od kolegyne na inšpiráciu:
Obdobie vzdoru je normálna vývinová fáza. U každého dieťaťa sa intenzita prejavov môže líšiť, napr. kvôli temperamentu a pod. Potreba sebapresadenia sa objavuje počas celého vývinu človeka, mení sa iba jej forma a obsah. Nič to však nemení na tom, že pre rodiča, býva vyčerpávajúca, najmä keď dieťa neguje aj úplne bežné veci (z pohľadu dospelého ide o banality).
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré ihneď a vždy zafungujú.
- Keď je to možné, dajte dcére na výber. (Napr. „Oblečieš si žlté alebo biele tričko?“ „Umyješ sa sama, alebo ťa umyjem ja?“).
- Dávajte skôr inštrukcie čo sa má robiť ako hovoriť čo sa nemá robiť, prípadne ako dávať rozkazy (Napr. „Doma chodíme v papučiach.“ Namiesto „Vyzuj sa!“ alebo „Nechoď v topánkach!“).
- Stanovovať zmysluplné pravidlá je dôležitá rodičovská úloha a vzdor dieťaťa nie je dôvodom na ich rušenie. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce. Avšak treba brať ohľad na pocity dieťaťa a tie rešpektovať. (Napr. „Veľmi by si tu chcela byť dlhšie, ale už je čas ísť domov.“ „Teraz sa tak veľmi hneváš, že si až hodila hračku na zem.“ Môžete mať vytriedené hračky, ktoré sa môžu počas hnevu hádzať , napr. mäkká loptička, handrová bábika a pod.)
- Pred problematickými situáciami môžete dieťa dopredu informovať, čo sa bude diať, čo očakávate (Napr. „Teraz ideme domov, hneď po príchode sa vyzujeme.“)
- Pri konflikte skôr riešte čo sa deje teraz a danú vec, namiesto hodnotenia dieťaťa („Dnes mi to chceš povedať kričaním.“ Namiesto „Stále iba kričíš.“ „Joj, ty si taká ukričaná!“)
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja potrebujem prísť načas!“ namiesto „Zdržuješ ma!“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania.
PhDr. Elena Tomková, Mgr. Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň, pre také malé dieťa je „strata“ rodiča existenčná, nevie si vysvetliť rozumovo – a z biologického hľadiska ani nemôže, že mama odišla len na chvíľu. Biologický program prežitia v nás diktuje ísť k tomu, kto je dostupný a stabilný. Dávať tomu nálepky vzdoru alebo nevďaku Vám len odďaľuje návrat k normálnemu vzťahu. Svoje tam robí tiež fakt, že teraz veľa času a energie dostáva mladšie dieťa, tak pre tie staršie je takéto správanie v tomto období typické. Skúste sa len naďalej správať konzistentne prijímajúco, ubezpečte dcéru slovami aj správaním (môžete si vyčleniť nejaký čas len pre ňu) že ste tam pre ňu. Dajte bokom výčitky jej aj sebe, ak si niečo vyčítate.. je to náročné obdobie pre všetkých. Veľa zdaru prajem.

PhDr. Elena Tomková

Dobrý deň, dve prazákladné emócie sú strach a hnev, zjednodušene v strachu utekám, v hneve útočím. Hnev je ale v podstate obranná emócia, vzniká vtedy, keď mám pocit, že mi ide niečo ublížiť. Vy ste syna naučili, že sa nesmie brániť – teda ako ste správne vypozorovali, že si to teraz vynahrádza – ale aby ste to pochopili z jeho detského pohľadu – u neho tým, že nemohol používať hnev – a teda brániť sa; neúmerne stúpla úzkosť. A teraz si už napriek Vašej snahe dovolí ten hnev používať. Samozrejme musíme deti naučiť emócie používať správne, ale učenie sa deje vtedy, keď danú vec robíme; teda keď synovi dovolíte hnevať sa, po čase bude vedieť svoju reakciu regulovať, pozdržať, zmierniť, mieriť na iný objekt; prípadne zmeniť na niečo iné, konštruktívnejšie. Syn teraz potrebuje nejaký čas, aby sa presvedčil, že sa nebezpečenstvám (podľa neho) vie brániť, aby mohol začať s ostatnými deťmi spolupracovať.
Obdobie vzdoru je obdobie, kedy sa deti učia používať svoje schopnosti na svoju obranu a presadenie sa – aby sa neskôr mohli úplne osamostatniť. Nie je to nič negatívne, len to treba správne uchopiť. Nedávajme detskému správaniu nálepku zlé alebo dobré, deti reagujú prevažne inštinktívne a nevedia posúdiť situáciu ani dopad svojho správania; rozumové vysvetlenia sa ešte tiež prevažne míňajú účinkom.
PhDr. Elena Tomková