Psychologická a emočná poradňa

Psychologická a emočná poradňa
77 otázok

Na vaše otázky odpovedá Hrčková & Kundrát - Centrum emočného zdravia a edukácie.

Viac informácií o odborníkoch sa dozviete tu.

Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.

  • Vzdor

    , Autor: Lenik

    Dobrý deň, moja 1,5 ročná dcéra má zrejme obdobie vzdoru. Sledujem to taký mesiac a je to v niektorých situáciách dosť náročné. Hlavné ide o prebaľovanie, obliekanie a sadanie v aute do autosedačky. Nie je to vždy, ale často. A ja to už niekedy naozaj nezvladam a chcela by som vašu radu ako reagovať v týchto situáciách. Dcéra sa nedá prebaliť ani obliecť, nejde to dohovaranim, prosenim, vysvetľovaním, ani tým keď sa nahnevam, pustím telku, dávam jej do ruky veci ktoré ešte nemala či ju nezáujmu, ukazujem jej kadečo , ale mám pocit že ona sa proste zatne. Nechcem to robiť nasilu ale niekedy to aj tak robím, lebo kým sa mi ju podarí obliecť a prebaliť trvá niekedy aj 2 hodiny a ja na toto nemám trpezlivosť. Keď je muž doma skúša to on a tiež bezúspešne. Reagujem často tým že jej dám po zadku, lebo už nevládzem, ale to situáciu nezmení. Dokonca aj v noci keď jej treba vymeniť plienku proste bojujeme aj 2 hodiny aby sme ju prebalili. Keďže som skúšala po dobrom a nič začala som nasilu, ale ona sa pri silnom pľaci proste "zájde"ako sa hovorí a nevie sa nadýchnuť na pár sekúnd až si sama brucha po hrudníku keď vidí že je zle. Sme z toho s manželom zúfalí a nevieme ako reagovať. Minule sme išli na výlet, ale 45 minút sme sedeli v aute, keďže mala nechcela do autosedačky, nepomáhalo dobré slovo ani po zadku, proste nič, či sa úrazom alebo kričím, čo som dobrá a ju stislam a mojkam proste nepomáha. Keď sme ju išli dať do sedačky sa proste napla do vodorovnej polohy že sme ju ani sadnúť nemohli dať a začala neskutočne revať že sa zas nevedela nadýchnuť.Co robiť.

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň. Obdobie vzdoru býva pre rodičov naozaj veľmi vyčerpávajúce, najmä keď dieťa neguje aj nevyhnutnosti každodenného života a bežné veci. Keď píšete, že nechcete robiť veci nasilu, napadá mi, že to je pri takomto malom dieťati nemožné dodržať. Skôr by som Vám navrhla zopár tipov ako „nasilu“ robiť rešpektujúco. Taktiež nie je reálne očakávať, že dieťa nebude vzdorovať, hnevať sa či plakať. Všetky tieto prejavy sú v poriadku, netreba sa ich báť, treba ich akceptovať. Avšak tieto prejavy nie sú dôvodom upustiť od nevyhnutností, pravidiel a hraníc. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce.
    Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré znamenajú, že dieťa nebude vzdorovať.
    - Informujte dieťa dopredu, čo sa ide diať, neutrálnym a ráznym tónom (Napr. „Teraz je čas sa obliecť/ vymeniť plienočku/ nasadiť sa do auta“)
    - Pomenujte, čo dieťa chce/ cíti/ potrebuje („Tebe sa teraz nechce vymeniť plienočku/ nepáči sa ti to/ chceš mi utekať...“)
    - Môžete použiť aj možnosti (napr. „prídeš sem sama alebo ťa sem zoberiem ja?“)
    - Počas problematických situácii komunikujte s dieťaťom, ale robte to, čo treba (napr. počas nasadania do sedačky- veľmi nechceš ísť, ale teraz je čas sa nasadiť. Počas prebaľovania – „Veľmi nechceš/ úplne sa mi tu trepeš ako nechceš meniť plienku, ale teraz je čas na vymenenie plienky...“)
    - Po skončení aktivity skúste pre dieťa urobiť niečo pozitívne (napr. úsmev „Ták, zvládla si to.“ „Hotovo “/ dať pusu alebo pod. )
    - Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja už chcem ísť!“ namiesto „Prečo ma zdržuješ?“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania („Teraz čakám, že to pôjde rýchlo!“).
    V prípade, že je dcéra veľmi rozrušená („zájde sa“), iba ju tíšte, spôsobom akým to funguje u Vás (túlením, spievaním, hojdaním...) Môžete pridať aj pomenovávanie pocitov (napr. „nahnevalo ťa, že sme ťa dali do sedačky.“)
    Skúste porozmýšľať, čo by Vám pomohlo, aby ste nabrali síl a doplnili trpezlivosť po každom náročnom dni.
    Marta Lazíková Merešová

Podobné otázky

  • Vzdor - ako reagovať

    , Autor: Dianka_83

    Dobrý deň. Prosím poraďte mi čo robiť lebo to už prestávam zvládať. Mám 2,5 ročného syna. Očividne prechádzame obdobím vzdoru. Je veľmi bystrý, šikovný, rozpráva už úplne všetko. Veľký problém je u nás nočník. Urobí na ňom veľkú aj malú potrebu ale sám sa nevypýta a keď mu vravím aby šiel alebo sa ho pýtam či potrebuje tak odmieta. Väčšinou je to boj ho presvedčiť aby šiel. Veľakrát to urobí do slipov. Plienku na doma už odmieta. Takto bez plienky fungujeme už 4 mesiace. Viem, že to je proces a musím byť trpezlivá ale prosím poraďte ako reagovať ak sa popišá. On to totiž urobí “naschvál” a ešte sa v tom aj začne niekedy čľapkať keď si to všimnem. Ďalšia vec je obedný spánok. V posteli začne skákať, biť ma, proste vystrája a pritom vidím, že je unavený. Kým hovorím rozprávku tak leží a aj oči už niekedy priviera a potom vyskočí a už vystrája. Veľakrát mi prasknú nervy, kričím, aj dám pozadku niekedy. Viem, že toto nie je správne a veľmi sa snažím kontrolovať ale vlastne ani neviem ako reagovať. Nemôžem ho predsa nechať aby si robil čo chce.
    Veľmi vás prosím o rady lebo je to pre mňa veľmi ťažké a neviem čo robiť. Nechcem kričať a násilím si presadzovať svoje.
    Ďakujem

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň,
    Popisovanie správania Vášho chlapčeka je úplne knižné na toto obdobie. Máte veľkú snahu počínať si čo najlepšie, zároveň je na mieste byť unavenou, frustrovanou. Na to, aby ste mali silu čeliť vzdoru a nebrať ho ako osobné zlyhania, potrebujete svoje sily obnovovať. Pri dieťati sa snažte prestriedať s niekým. Požiadať o pomoc iných dospelých. Ak je tam aj partner, venovať sa aj vzťahu, v ktorom načerpáte z pocitov milovanej.
    Odplienkovávanie dieťaťa ste krásne zvládli. Teraz, vo fáze vzdoru dieťaťa prebieha fáza spoznávania reakcií vlastných i reakcií rodiča, milovanej mamy, dieťa sa snaží o jej pozornosť. Takto prirodzene dieťa spoznáva svet. Vždy si praje byť milovaný. Nerobí veci v príčine a dôsledku byť odmietnutý. Aj keď sa nám môže zdať, že robí veci akoby naschvál, nie je to tak. Robí ich, aby niečo chránil. Častokrát sa stáva, že ak sa mamina zaoberá niečím iným (zahŕňa akékoľvek zaujatie inou vecou, inou osobou, inou radosťou, príp.iným problémom), dieťa v dobrom úmysle púta pozornosť, lebo si žiada byť tým jediným, milovaným. Je to prirodzené. Nemôžeme mu to vyčítať. Potrebujeme sa nastaviť, že je to prirodzený detský mechanizmus. Skrýva v sebe toľko lásky, a strachu, že by o ňu prišiel. Zotavujte sa a zostávajte trpezlivá a láskavá. Aj na nevydarené použitie nočníka. Ukážte mu, že ho ľúbite aj s nezdarom. Je to cesta na všetky ďalšie obdobia.
    veľa trpezlivosti prajem,
    Alena Hrčková

  • Vzdor

    , Autor: Keitrin

    Dobry den prajem. Nasa dcera ma 2,5 roka. Od malicka cez noc chyti nervy a nikto sa jej ani dotknut nemoze obcas ja a az ked na nu nakricim prestane. Nikdy nechcela nikomu ist na ruky ani ked bola v perinke teraz ide iba ked ideme von, lebo z nicoho nic zacala mat strach z vytahov a obchodov. Pozera na zem a pripada mi to ako keby mala strach s tych svetiel. Ked neni nieco podla nej hadze sa o zem a je jej jedno kde sme. Ked sa s nou chcem hrat ona sa iba sama chce. Ked jej nieco hovorim alebo jej idem ukazovat knizku so zvieratkami tak sa zahladi a pozera na to iste miesto stale. Na serbel nechce stale ist ked ho dam prednu tak chyti nervu a zdrhne. Nepocuva vobec a ide si svoje. Ale ked ju niekto strazi tak je ako anjel ani nevedia ze tam je. Mna pocuva iba ked zvysim ton. Od 1 roka prestala spavat cez den snazila som sa no neslo ani neda sa ju uspat. Neobsedi iba chvilu ked sa hra s legom. Nema problem odtiahnut fotelku a len vymysla. Obkusala ohradku aj nabytok a ked jej dam knizku do ruky za chvilu je po nej dokusana a roztrhana. Farbicky ma tiez automaticky v ustach. Vopred dakujem za odpoved

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň, popisujete viacero prejavov správania: akoby averziu z dotyku od iného človeka, pravdepodobnú precitlivenosť na svetlo, nezáujem o sociálny kontakt, akoby neporozumenie komunikácii (čítanie), potrebu hryzenia (to je istý spôsob dotykovej stimulácie, alebo môže ísť o hnev)... Neviem čo presne myslíte pod tým, že pri iných ľuďoch je ako anjel (s inými si knižku číta? Iní ju môžu posadiť na nočník? Vo výťahu/ v obchode je s inými ok? Alebo len pri ostatných je sama so sebou a iní ľudia nemajú potrebu na krátku chvíľu jej do toho vstupovať?). Myslím, že ak je to posledná možnosť, mohli by ste skúsiť navštíviť odborníkov na detskú vývinovú diagnostiku (detského psychológa, klinického psychológa, Centrum poradensko psychologického poradenstva a prevencie, Centrum špeciálno pedagogického poradenstva....).
    Pri vývinovo očakávanom detskom vzdore je prirodzené, že ho deti neprejavujú pri cudzích osobách. Jednak preto, že necítia takú istotu a bezpečie, aby si to dovolili. Jednak preto, že svoje Ja si potrebujú budovať práve v interakcii s primárnymi opatrovateľmi (teda rodičmi). Ak majú deti potrebu hrýzť, myslím, že je žiadúce im túto potrebu dopriať a to tak, že majú vyhradené predmety, ktoré hrýzť môžu a kedykoľvek to robia, môžeme im s trpezlivosťou ponúknuť vhodný objekt na hryzenie.
    Prejavy nespokojnosti sú pre rodičov veľmi nepríjemné, ale z istého uhla pohľadu sú pochopiteľné (komu je príjemné robiť niečo iné ako on chce?). Emóciu hnevu je potrebné akceptovať a postupne výchovou napomáhať k jej regulácii a prejaveniu sociálne prijateľným spôsobom. Hnev však neznamená posunutie alebo uvoľnenie hranice/ pravidla. S trpezlivosťou, miernosťou a rozhodnosťou dieťaťu komunikujte porozumenie emócie a zároveň trvajte na pravidlách, ktoré sú pre Vás dôležité a poskytujte náhradné možnosti ako emóciu vyjadriť.
    Vo výchove nezabúdajte aj na seba a doprajte si čas/ oddych pre seba. Prajem Vám veľa trpezlivosti.
    Mgr. Marta Lazíková Merešová

  • Hysterické dieťa

    , Autor: kika-129

    Dobrý deň, mám 2 ročnú dcéru. Dcéra je veľmi vnímavé a inteligentné dieťa. Rozpráva po slovensky občas niečo aj po anglicky (z rozprávok, pesničiek) vie celú abecedu ako v slovenskom jazyku aj v Anglickom, tak isto aj počíta do 10. Je veľmi spoločenská. Nemá problém s nikým.
    Avšak, mám obavy pre jej správanie. Je veľmi agresívna, neposlúcha nás vôbec, všetko si vynucuje plačom, snažíme sa jej aj vysvetľovať, ale akoby nás ani nevnímala. Občas keď už je toho veľa dostane po zadku, alebo sa jej spýtame aby si rozmyslela, či bude ešte napr. Hádzať veci o zem, alebo kopať do psa, že dostane. Ale aj tak to robí a keď dostane ešte sa nám smeje do tváre. Občas plače a v zapetî sa smeje. Príde mi to naozaj zvláštne, správa sa ako, keby bola opitá alebo neviem ako to prirovnať, vôbec sa mi to nepáči. Ževraj ak nie je s nami ale s tetou, alebo babkou, že je oveľa lepšia, poslúcha, sama zaspí ak je u babky, inak musíme my byť pri nej doma vôbec nechce spať, stále sú s ňou problémy. Najhoršie je že ja som na rizikovom tehotenstve a nemôžem sa jej dostatočne venovať a vôbec nie ju nosiť ale ak sa dá mojkam ju aj sa s ňou hrám. Už naozaj niekedy neviem ako na ňu. Úplne tu s nami cvičí. Niekedy je až úplne hysterická.
    Bývame vo vlastnom dome, má veľa hračiek, snažíme sa jej venovať, občas sa samozrejme pohadame ale kto nie. Je za 3 chalanov, veľmi živá, chodíme na 2 krúžky aby sa vyšantila a mala kontakt s deťmi. Už nvm čo s ňou. Myslíte, že by sme mali navštíviť detského psychológa?
    Ďakujem.

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň, popisujete správanie, ktoré mi príde z pohľadu detského vzdoru pomerne bežné. Pri vývinovo očakávanom detskom vzdore je prirodzené, že ho deti takmer neprejavujú pri cudzích osobách. Necítia takú istotu a bezpečie, aby si to dovolili a zároveň svoja Ja si potrebujú budovať práve v interakcii s primárnymi opatrovateľmi (teda rodičmi).
    Myslím, že samotný hnev je v poriadku, je to emócia (ako každá iná) ktorú treba akceptovať. Zrením a výchovou sa prejavy hnevu samozrejme usmerňovať majú. Akceptovať emóciu neznamená posúvať hranice, meniť pravidlá. Pri hádzaní vecí na zem, kopaní môžete dcére poskytnúť alternatívu čo hádzať môže, do čoho môže kopať. Ponúknem Vám trojkrokovú reakciu na zadávanie hraníc/ pravidiel.
    Po prvé, sa zamerajte na pocit, potrebu dieťaťa. Čo vlastne chce, o čo mu ide. („Nepáči sa ti....“ „Chcela by si...“ „Hnevá ťa...“)
    Po druhé, zadajte jasnú hranicu/ pravidlo/ dôvod... („pes nie je na kopanie...“ „mobil nie je na hádzanie...“)
    Po tretie, dajte vhodnú alternatívu/ možnosť („môžeš kopnúť do lopty/ vankúša...“ „Môžeš hádzať vankúš...“)
    Ako rodiča určujete pravidlá a hranice. Tieto hranice majú mať samozrejme svoju primeranosť a opodstatnenosť (vývinové špecifiká, osobnostné špecifiká rodiča a dieťaťa, majú zabezpečiť bezpečie a istotu). Nemusíme očakávať, že ich dieťa príjmu bez ťažkostí a s radosťou. Je v poriadku, keď sa im nepáčia. Prejav takéhoto nepáčenia je dobré korigovať. Na opodstatnených hraniciach však treba s rozhodnosťou a pokojom trvať. Použijem príklad: nemusí sa mi páčiť, že v zime je zima, môžem na to nadávať, ale nezmení sa to, tá zima bude. Tak isto sú aj hranice v rodine.
    Čím bude dcéra staršia môžete ju prizvať do tvorby pravidiel a hraníc a hľadať pre vašu rodinu vhodné spôsoby fungovania.
    Samozrejme detského psychológa môžete vyhľadať kedykoľvek, keď budete mať pocit, že to potrebujete. Prajem všetko dobré.
    Mgr. Marta Lazíková Merešová

  • vzdor a vyzliekanie 3 rocnej dcerky

    , Autor: CICI

    Dobry den

    kontaktujem Vas ohladne mojej dcerky ktora bude mat v oktobri 3 roky. Striedaju sa u nej obdobia vzdoru s kludnejsimi obdobiami no teraz mame problem s vyzliekanim sa uz asi 1,5 tyzdna. Cely den funguje oblecena najcastejsie v elastakoch...volne nohavice nemala nikdy rada iba ked tak rifle aj to opnute. No ked ide spat na obed a vecer tak neznesie na sebe nic ani volne pyzamko ani kratasy ani len gatky. Chce spat od pasa dole naha. A je to dost problem kedze byva v noci chladno aj ked je leto....Prikryta taktiez nebude. Vrchnu cast-tricko atd... akceptuje no dole nic. Skusali sme vsetko odmeny ked ostane oblecena ale aj strasenie ze pride sused atd....aj ked ju nezvykneme strasit s nicim a to co moze mat po voli tak sa jej dovoluje no ale toto uz hranici so zdravim a sme zufali....Nic nezabera aj ked sme uz velmi prisny a nasilu jej chceme nechat spodnu cast tak chyti strasny hisak(pomaly prestava dychat) no ked jej to stiahneme hned je klud... niekedy uz mame pocit ze chce pocuvat ale akoby jej to vyslovene neda a musi si to nakoniec tesne pred spanim vyzliect...Ked zaspi tak sa nam ju niekedy podari obliect ale to musime cakat a stale vystihnut ten spravny moment kedy spi uplne tvrdo...nad ranom ked sa vypiska do nocnika a opat ide spat tak uz to zvacsa nie je mozne ju obliect na spani stale sa vyzlieka ....Prosim poradte co s tym.Dakujem

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň, podľa toho čo píšete to vyzerá tak, že Vaša dcéra v tom má úplne jasno ako jej je príjemné spať a je v tom dosť vytrvalá. A Vy máte úplne legitímne obavy o to, aby dcéra neprechladla. Nedalo by sa v tejto situácii nájsť vhodné spoločné riešenie? Dlhšia nočná košeľa by nepomohla? Spací vak je dostatočne voľný? Vyhriata izba na noc?
    Ak to tak cítite, že vo Vašej situácii je nosenie pyžama naozaj nevyhnutné, môžete to zadať ako hranicu/ pravidlo („v noci nosíme pyžamo“). Vôbec nemusíte strašiť, iba opakovať pravidlo, rovnako neutrálne ako napr. „pred jedlom si umývame ruky“. Môžete zadávať toto pravidlo trojkrokovým spôsobom (1. Vyjadriť porozumenie pocitom 2. Zadať hranicu/ pravidlo 3. Nájsť vhodnú alternatívu.)
    Vo Vašej situácii mi napadá napr. takáto vetička: „Veľmi by si chcela spať bez pyžamka, ale v noci nosíme pyžamko, oblečieš si ho sama alebo ho oblečiem ja?“ (Prípadne: oblečieš si ho sama pred spaním alebo Ti ho oblečiem ja keď zaspíš?)
    Keď, ako píšete dieťa dostáva „hisák“, je dobré už iba tlmiť emócie. Napr. tak, že sa zostane iba pri bode 1 – akceptovanie a pomenovávanie a pochopenie emócií („je ti to veľmi nepríjemné, keď ti chcem dať pyžamo“), prípadne telesným kontaktom, objatím, v zmysle rozumiem Ti. Prajem Vám veľa trpezlivosti.
    Marta Lazíková Merešová

  • Vzdor

    , Autor: mili

    Dobry den. Chcela by som sa poradit. Mame 4,5 rocnu dcerku. Doteraz sme nemali s nou ziadny problem. Posledny mesiac mame snou problem. Je velmi citliva, za vsetko place az to velmi preziva. Pred tyzdnom sa nam stal taky problem ze sme boli na pieskovisku a ked si kreslila na cestu, prislo dievcatko a pozicalo si kriedu. Nahodou jej spadla ta krieda a zlomila sa. Hned zacala mala plakat, vystrajat, potom zobrala flasku a hodila ju o zem. Ja som ju ukludnovala vysvetlovala jej ale to nepomohlo, stale si tvrdila svoje. Zacala vyskakovat, kricat na cele ihrisko a bit ma a hadzat do mna listie. Zobrala som ju k autu na rukach a nevedela som ju ani dat do sedacky. Potom mi zacala otvarat auto a uz som jej dala na zadok. Velmi som sa hanbila na tom pieskovisku. Kricala az domov. Az doma sa ukludnila. Chcem sa spytat ako sa zachovat v takejto situacii? Zachovala som klud ale taku hanbu aku som prezila na tom pieskovisku uz tam nevkrocim. Ako sa zachovat v takejto situacii, co robit. Ja som bola kludna, ale nepomohlo. Prosim poradte. Uz sa bojim ze ked niekam pojdeme tak to znova prezijem.Dakujem pekne za odpoved.

    Odpovedá: Hrčková & Kundrát

    Dobrý deň. Situáciu akú opisujete je naozaj pre rodiča veľmi nepríjemná, zneisťujúca a ako píšete aj zahanbujúca, pretože má obavy, čo si o ňom iní pomyslia („aké má nevychované dieťa“ a pod.) a okrem samotného dieťaťa, riešia aj ozajstné alebo domnelé sociálne tlaky. Dopriala by som Vám, aby ste sa v situáciách ako je táto od týchto tlakov odstrihli a svoju pozornosť zamerali na dieťa. Prejavy nespokojnosti, hnevu sú úplne prirodzené a patria k životu. Regulovať tieto prejavy sa deti učia postupne a sú obdobia, kedy sú „vzdory“ akoby na dennodennom poriadku. Predtým ako sa dcéra dostane do „vývrtky“ sa dá použiť reakcia v troch krokoch.
    Po prvé, sa zamerajte na pocit, potrebu dieťaťa. Čo vlastne chce, o čo mu ide. („Nepáči sa ti....“ „Chcela by si...“ „Hnevá ťa...“)
    Po druhé, zadajte jasnú hranicu/ pravidlo/ dôvod... („ľudia nie sú na bitie...“)
    Po tretie, dajte vhodnú alternatívu/ možnosť („môžeš buchnúť do lopty...“)
    V prípade, že dieťa je už natoľko rozrušené, že nereaguje (čo je pravdepodobne situácia z pieskoviska), akékoľvek vysvetľovanie situáciu môže iba zhoršovať. Vtedy je čas iba na tíšenie emócií. Emócie sa tíšia tým, že sa akceptujú, pomenovávajú („teraz sa tak veľmi hneváš, že hádžeš okolo seba veci“ ), môžeme poskytnúť prijateľný spôsob vyjadrenia (môže to byť aj to, že odídeme domov – tam môžeš napr. kričať/ silne dupotať a pod). Tíšeniu emócii môže pomôcť aj ich „znormálnenie“ („hneváš sa, lebo sa ti zlomila tvoja krieda, s ktorou si chcela kresliť“). Odkaz, ktorý dávajte dieťaťu je, že je v poriadku čo prežívaš, rozumiem tomu, čo prežívaš a spoločne hľadajme spôsob ako to prijateľne vyjadrovať. Racionálne vysvetlovania sú vhodné použiť až keď je dieťa upokojené a najlepšie aj s odstupom dní (napr. porozprávať sa o tom, čo môžeme robiť keď sa mi niečo pokazí/ čo robiť keď mi niekto niečo zničí).
    V prípade, že by sa Vám zdalo, že citlivosť Vašej dcéry trvá príliš dlhé obdobie, pokojne kontaktujte odborníkov, mohol by byť pre Vás inšpirujúci tréning rodičovských zručností/ filiálna terapia.
    Mgr. Marta Lazíková Merešová