Poradňa detského psychológa

Dobrý deň, mám problém so 6 ročnou dcérou, ktorá v poslednom období z maličkosti chytí
záchvat hnevu, aby som Vám to opísali dávam, príklad: V našom okolí je ona sama v svojom veku, a potom sú len staršie deti. Ona je strašne rada medzi deťmi a chce sa im rovnať. Išla sa bicyklovať s dievčatami len s podmienkou že si dá prilbu. Lenže baby nemali prilbu a nechce ju ani ona. Lenže si nedala vysvetliť, že oni sú o 3 až 4 roky staršie od nej. Tak začala skákať ona ju nechce, nechce a nechce. Tak som poslala baby preč, že nejde nikde. Ona sa rozbehla za nimi a utekala asi aj pol kilometra. Keď som išla za ňou, utekala preč a vykrikovala, že ide do sveta hľadať si inú mamu. Vedela som, že vtedy nepomáha nič, tak som sa vrátila domov a ona po 1 hodine prišla ešte odutá. Potom sa ukľudní a je dobre. Inokedy je ako med pomáha aj sestre, ale keď chytí záchvat neviem čo s ňou, nechcem ustupovať, lebo raz som to spravili a potom to robila často. Žiadam o radu ako tomu predísť.Venujem sa jej dosť, povedala by som že aj moc. Chodíme na prechádzky, čítame si knihy aj sa rozprávame ale keď sa jedná o posluch, chce si vydobiť svoje za každú cenu a musí mať posledné slovo.

Dobry den pani doktorka, mame rocneho synceka, ktory je nasim slnieckom. Ale v poslednych dnoch zacina mat zachvaty zlosti a hnevu, ked mu zoberiem jeho oblubenu vec. Chce mi vedome ublizit a ked mu to nedovolim, zacne sa hryst. Viem, ze je to asi v tomto veku bezne, ide mi skôr o to, ako mame zareagovat ako rodicia. Mame to ignorovat a pockat, kym zlost prejde, alebo mame zakrocit razantnejsie?dakujem

dobry den,
mame 21-mesacneho syna, ktory bije, udiera a stipe nielen nas, ale aj ostatne deti bez rozdielu veku a trufa si aj na dospelych. Uz vobec nevieme ako mame reagovat. Skusali sme snad vsetko. Vysvetlovat, ze to nesmie, vratit mu to. Dostal aj po zadku, po rukach. Odviedli sme ho do inej miestnosti s tym, ze bit sa nesmie. Uz sme sa aj tvarili, ze nas to boli a akoze sme plakali...ale nic. Ked mu vysvetlujem, ze sa to nesmie, dokonca sa usmieva a urobi to zase. Je mi dost neprijemne chodit s nim napr. na detske ihrisko alebo do detskeho kutika,ked bije ostatne deti. Cely cas musim mat oci na stopkach, aby niekomu neublizil. Ked vidim, ze chce niekoho udriet, zachytim ho a odvediem nabok, s tym, ze bit sa nesmie. Ale niekedy proste nestihnem a ublizi inemu dietatu.
Prosim o radu, ako spravne postupovat a reagovat na toto synovo spravanie a zaroven sa chcem spytat, ci je aj taketo spravanie prirozdene vo vyvine dietata v tomto veku. dakujem za odpoved.

Dobry den,
dlho som vahala, ci mam vobec polozit tuto otazku, ale hovorim si, radsej teraz...
Moj 21 mes. syn je velmi zive dieta, neobsedi ani minutu, nedokaze sa sam zahrat, vsetko ho bavi velmi kratko. uz asi 2 mesiace ma vsak trapi problem, ze vzdy ked niekam prideme (ci na ihrisko, alebo do restauracie...) a je tam viacero deti, Patko bez vahania kazde zacne "bit". Ide sice o lahsie udery rukou po tvari, alebo po chrbate, ale je to velmi neprijemne, kedze ide male deti, ktore sa potom rozplacu.
Stale mu dohovarame, ukazujeme no, uz mu zaciname davat aj po prstoch... ale nic nepomaha. nechcem ist cestou bitiek, pretoze si myslim, ze ak ho budem "bit", tak to bude povazovat za normalne a bude to robit este viac.
Prosim poradte mi ako mam postupovat, ci bitkou, ci len dohovaranim... alebo nejakym zazracnym gestom???
Vdaka. A.R.

dobry den chcela by som vas poprosit o radu. moja dcera v septembri bude mat 4 roky. jedna sa o obliekanie.nechce nosit nic anilen spodne pradlo. povie vsetko ma tlaci, a stale vymysla uz sme to skusali po dobrotky ale nic potom nasilu ani to nepomaha.zacne plakat dostane sa do tranzu a place stale, ak ju aj oblecieme dame do auta tam sa vyzlecie ale akonahle prideme napr do nakupneho centra ako tak sa da obliect.js uz neviem ako dalej nemozem sa pohnut z domu lebo ona sa neoblecie a ani nechce zostat sama doma.ja mam nervy v koncoch a neviem co a ako! dakujem za odpoved.Zuzana z Trenčína

Dobrý deň.Mám takú malú otázku.Môj 20 mesacný syn ma teraz nejaké zvlaštne obodobie,hned ako prídeme ku sestre a neteri ktorá má 3,5 roka tak ju hned chyti pod krk a začne hrýzt,škriabat,tahat za vlasy s to bez toho že by mu niečo urobiíla.Neter sa ho už boji nechce ostat v izbe sama a ja sa bojím ist zo synom niekde medzi deti aby im nejako ublížil a to v januári sa nám narodi druhe bábo a mámstrachčo bude ak sa nezmení.dakujem veľmi pekne
s pozdravom petra

Dobrý deň. Mam 3,5 ročnú dcérku, ktorá vie pekne rozprávať, je zhovorčivá, už z dialky kričí na ľudí, aby ich pozdravila, a ak niečo dostane pekne poďakuje - no to všetko len keď má" náladu". Keď si raz zaumieni, že sa nebude rozprávať, nepozdraví a nepoďakuje, tak ju k tomu nedonútim ani po dobrom ani po zlom. A platí to i o komunikácii s najbližšou rodinou /babka, teta/, takže si myslim, že to nie je preto, že by sa hanbila. Nevieme ako to riešit. Zatne sa a nič s ňou nepohne. Vtedy väčšinou manžel vybuchne, je z toho pol hodinový plač a až potom poďakuje .. Dá sa v takomto veku a v takomto prípade hovoriť o tvrdohlavosti? Prosim poradte nám ako, takéto situácie riešiť. Ďakujem za odpoveď

Mám otázku.Môj 3,5 r.synček máva také záchvaty hnevu.Učiteľka v Mš mi povedala,že by mohol dostať z toho neurozu,. prejavuje sa to u neho,ked mu niekto nieco nedovolí,hned zacne kričať,plakať a vynucovať si svoje.Inak je v poriadku,nevieme si dať s ním rady,bojíme sa aby ho nevyhodili z Mš.Učitelka povedala,že je viacej možností z čoho to môže byť.
Vôbec sa nehádže o zem,ani nič podobné,len tak prenikavo kričí,že to ruší aj deti v škôlke aj doma.prosím o radu,my sme už vyskúšali všetko,.Lubica

Dobrý deň pani doktorka, už som Vám raz písala, no nedostala som odpoveď. Tak to skúšam ešte raz. Mám dvoch synov 3 roky a 8 mes. Starší je teraz v období vzdoru, takže dosť často sa stane, že keď mu niečo nepovolím, nedám, ide ma biť, ja mu to nechcem dovoliť, tak mu ponúknem vankúš atď. podľa Vašich rád, ale to ho väčšinou rozčúli ešte viac, tak odídem preč no on ide tiež aby mi mohol ubližovať a hovorí: chce mamičku biť, kúsať, lámať (aj to robí ) chce mamička spadla z balkóna, chce mamička odišla preč... atď. Keď chcem ozaj odísť, začne plakať a chytí sa ma ako kliešť. Tiež robí rôzne naprieky: vyťahá bielizeň zo skriňky,vylieva vodu na zem, rozhádže hračky, búcha náročky dverami alebo na dvere, že by mladšieho zobudil, robí neporiadky, povyzlieka si nohavice aj slipy a vyciká sa len tak na zem (a veľmi sa na tom rehoce, pritom normálne si pekne povie, že chce cikať) a keď mu poviem že by to upratal, utrel, povie: nechce a neviem ho donútiť aby to ozaj upratal. Pripadá mi, že tým chce na seba upútať pozornosť, lebo ja už naňho teraz nemám toľko času, odkedy sa narodil druhý. Aj tak mi pripadá, že stále venujem viac pozornosti staršiemu. No napriek všetkému je na mňa veľmi naviazaný, keď som doma, neexistuje že by ho uspával niekto iný, musím byť pri ňom a držať ho za ruku. Keď je chorý, musím pri ňom sedieť a držať ho za ruku, ináč veľmi plače. Aj pri väčšine vecí uprednostňuje keď to robí mama (obliekanie, kúpanie, nočná plienka... Teraz ho čaká o mesiac hospitalizácia v nemocnici,treba tam zostať aj cez noc, budú mu vyberať nosnú mandľu, a ja riešim dilemu či ísť s ním do nemocnice, alebo zostať s mladším, lebo ho stále dojčím. Mladší syn je veľmi kľudné a spokojné bábätko, no tiež chce svoje, hlavne v noci. Tiež už je vo veku, keď rozozná či je pri mame alebo niekom inom. Neviem ako sa rozhodnúť, lebo zakaždým mám pocit, že druhému svojou neprítomnosťou ublížim. Dá sa nejako povedať, z psychologického hľadiska, kde je neprítomnosť mamy menšie zlo? Tiež by som potrebovala poradiť, či je normálne správanie s tým cikaním (on sa na to aj hrá s hračkami, že nám cikajú, kakajú na zem, do taniera,...dosť často si aj strká prsty do konečníka) a ako na to reagovať a ako reagovať na to, keď nechce po sebe upratať. Ďakujem veľmi pekne za odpoveď. Andrea

Dobrý deň,asi je ešte skoro označiť môjho 6-mesačného synčeka za vzdorovitého, ale určité situácie mi trochu naháňajú obavy.Začalo sa to hneď po pôrode, bol veľmi komplikovaný a v skratke cisársky rez sa robil po 15 hod. keď už malý takmer nemal ozvy. Po pôrode som na tom bola horšie ja, mnoho komplikácii a aj zlomené rebrá.., ale synčeka mi za 2 dni priniesli len dva krát aj to len na krátko na dojčenie.Ako zdravotník a matka som už začala niečo tušiť,no až na tretí deň mi lekárka oznámila, že nevedia čo s ním. Syn tak plakal že ho nevedeli utíšiť, žiadnym spôsobom, za pár min. sa s plačom dopracoval k teplote nad 38, tak ho osprchovali aby zrazili teplotu , avšak málokedy to pomohlo ho utíšiť, takže sa scenár opakoval takmer každú druhú hodinu.Fyziologicky bol zdravý. Dr.zisťovala aké som mala tehotenstvo a či som nebrala drogy, alkohol....., bolo to strašné.Miško bol naše plánované a chcene dieťatko, jediné čo som mala v tehotenstve boli stavy nervozity- bez zjavnej príčiny, pretože som skôr kľudnej povahy. Po pôrode som citila že mi tie prve okamihy s nim chýbajú, večer mi priniesli dieťa a povedali že je moje, vedela som že je to on a že ho ľúbim, ale cítila som že sme niečo zmeškali a musíme si na seba zvyknúť. Keď mi povedali čo sa deje, napriek mojim ťažkosťiam som trvala na tom že ho chcem mať pri sebe, lekár to neodporučil ale nosili mi ho častejšie aspoň na krmenie a večer som si presadila svoje. Ta noc bola peklo a rano som ho niesla sestričkám s teplotou na osprchovanie. Avšak po tejto noci sa všetko zmenilo, malý zostal ako anjelik, a všetci chodili neveriaco že to nie je to iste dieťa. Čím je starší tým viacej sa začíname vracať k neutíchajúcemu plaču,pred pár týždňami si prekonal infekčné ochorenie a v nemocnici sa na mňa dosť naviazal, je problém už len odbehnúť do kuchyne, ale keď ma uvidí tak sa utíši. Avšak raz-dva krát do dňa , prípadne v noci sa začína objavovať scenár z pôrodnice, akonáhle nie je niečo tak ako chce on, alebo mu niečo preletí cez nos, spustí taký krik a plač že sa nedá utíšiť aj hodinu a pol v kuse, je úplne červený, fľakatý,padajú slzy a lapá po dychu. Nepomáha nič, hračky, odpútanie pozornosti , nosenie na rukach, fľaška.... nič. Ak aj niečo zaberie max na dve minúty aby nabral novú silu a pokračuje. Na rukách sa vzpiera a zanovito kope tak ako to robia väčšie deti. Rada by som vás poprosila o radu ako ho viesť, aby sme čo najviac eliminovali tieto"záchvaty" v budúcnosti a nevychovali trucovité a hysterické dieťa. Svojho syna veľmi ľúbim a mám trochu strach že medzi nami nebude kvôli tým prvým dňom fungovať pevné puto, a aj pre to sa nedokáže v mojom náručí upokojiť. Ďakujem.

Prečo si bucha moj ročný syn hlavičku o zem alebo aj o vseličo iné?Prosím Vás moc o radu lebo mi to už nepríde normálne a neviem čo mám robiť aby si takto neubližoval.Niekedy si ju až tak silno udiera že má červené fľaky na hlavičke..

Dobrý deň,chcela by som sa Vás opýtať,ako správne zareagovať,ak si moja dvojročná dcérka vyberá,kto bude čo robiť,kto kam smie ísť a podobne...Napr.:Maminka,ty ma neobleč,oblečie ma ocko,alebo starká,ty nezatvor dvere,zatvorí ich maminka...Čo mám v takomto prípade robiť?Nechať, nech si sama vyberie,alebo je správnejšie jej nedovoliť
takto nás "dirigovať"?
Ďakujem Vám

Dobry den,
uz davno som sa chystala Vam napisat. V prvom rade Vam chcem podakovat, ze vydavate skvely casopis plny napadov, dobrych rad a zaujimavych inforamacii. Mame synceka, ktory v januari oslavil dva roky. Doposial sme s Jakubkom nemali ziadne problemy. Je to zlate dietatko, ktore zavratnou rychlostou prislo na svet, ked bol babatko takmer vobec neplakal a krasne papal maminkino mliecko do 18 mesiacov. V 11 mesiacoch zacal chodit, 20 mesiacoh zacal s nami plynule komunikovat, je velmi usmievavy, rad si spieva a dokonca si z nas rad aj "utahuje". Ked mal 19 mesiacov zacali sme chodit na tanecnu, co sa mu celkom pacilo, ale este sa velmi nezapajal do vsetkych aktivit. V dvoch rokoch sme zacali chodit na dalsi, i ked iny kurz, tancovania. Stala sa mu tam i ked nevinna, ale trochu neprijemna situacia, ked donho strcilo jedno dievcatko a maly capol na zem. Trochu to nechapal, ale neprikladala som tomu ziadnu vahu. Ale na dalsom stretnuti sa Jakubko nejakym sposobom osmelil a zacal "capat" alebo strkat ine deti. Zostala som z toho v soku. Samozrejme vzdy som k nemu priskocila a doraznym hlasom som mu vysvetlovala, ze sa to nesmie robit, lebo deticky to boli, je im to neprijmne atd. Nakonci kurzu som si uz pripadala ako policajt, ktory vzdy striehne, ci sa nieco zle nestane. Nemam pocit, ze by to robil zakerne, skor by som povedala, ze ked sa tesi, jasi, tak znenazdajky capne druhe dietatko po hlavicke alebo tvaricke. Kazdy den pred spanim mu hovorim o tom, ze sa mame spravat pekne k detom a ze ich mame ochranovat a nie bit. Dokonca to skusal aj na starych rodicov a trochu zabolela poznamka, ze "to je vychova". Venujem mu vsetok volny cas a ked sme spolu sami doma tak je uzasne dieta a vonku je tiez zlaty, len jednodnucho neviem si rady. Manzel mu taktiez venuje kazdu volnu chvilku, vedie ho k hudbe a umeniu. Viem, ze podla psychologov mu treba neustale vysvetlovat, ze to nemoze robit, ale on sa len usmieva potom povie prepac a o desat minut to skusi znova. Uz sa pytam sama seba, kde robim chybu a aky mam zaujat postoj. Viete mi prosim poradit? Velmi by mi to pomohlo.

Este raz dakujem a prajem prijemny den

S pozdravom
Ing. Zuzana Gajova
0907114207

Dobrý den prajem,

Mám problém so synom. Ma 26 mes. Problem sa týka jedenia. Za posledne 2 týždne začína vymýšľať pri jedle. Boli časy nedavne ked na ranajky zjedol bez problemov 1/2 krajca niekedy aj celý krajček chleba + mliečko, desiata ovocie jogurt, obed 2 naberačky polievky, olovrant buchtička alebo termix, večera krupica. Teraz ranajky odmieta pripadne ledva zje 1/4 krajca chleba 1/2 jogurtu ani na vyživku sa nechyta..niekedy spapa inokedy len par lyžičiek. Obed ? Niekedy zje aj celu misku inokedy si zmyslí že chce iba šťavičku,..v jeden deň fazuľu papá na druhý deň ju vypľuva. Syn má 26 mes. 91 cm 12,5 kg. Doktorka na gastre povedala že ma 1 kg menej ako by mal mať. Je teda vysoký a štíhli. Je rozhodne silný svalnatý a velmi aktívny pohybovo zdatný. No vydno mu aj rebra keď sa natiahne. Pri jedle šaškuje šali sa robí grimasi vyklada nohy na stôl schádza zo stoličky a vôbec nereaguje na moje slová, totiž stale ho krmim ja a donedávna stačilo že som ho zaujala nejakou hrou a usta otvaral automaticky teraz autička hádže s radosťou o zem a je ťažké ho nejako presvediť aby jedol. Vydrží od 7-11 takmer nič nezjesť a vobec sa nepyta papať len sa chce hrať a hrať. On ako dieťa sa hadam ešte nikdy nepytal papať on akoby nepotreboval jesť. Občas ma to dokáže riadne rozhodiť. Jeho babka neustale dramatizuje, že dieťa je podvyživene a ak s tym niečo neurobým veľmy schudne stiahne sa mu žaludok a nič doňho nedostanem - dostane sa do nemocnice. Odporuča mi bkomplex a čaje na podporu chuti do jedla. Ja si niesom istá či je to v tom že trpí nechutenstvom. Skôr si myslím, že sa chce so mnou hrať naťahovať sa a skúšať čo ja na to a podla mojej reakcie sa baví. Problem je,že neviem čo robyť. Nižšie je moj prispevok s februara. Ďakujem.
darca
ako primet dieta jesť lyžicou? 01.02.2009, 10:30

Moj syn má 21 mes.. V 12 mes. prejavil zaujem jesť lyžicou no toto obdobie trvalo krátko. Okolo 18 mes uz vedel zjesť celu misku cestovín s min. odpadom sám lyžicou. Zopakovalo sa to asi 2-3 krát, takže viem že motoricky je schopný jesť sám ale mám pocit,že sa jedná o momentálny nezáujem. Vždy sme mali problem s tým že sa pri jedle viac hral ako jedol a lyžicu využival viac menej na prehrabavanie, cvenganie o tanier a vylievanie polievky do taniera alebo vedľa. Vrcholom jeho hry bolo hádzanie jedla a lyžice na zem. Situáciu pri jedle som sa snažila korigovať v rozumnej miere a teda dospeli sme k štádiu ,že dnes kedže nejaví záujem lyžicou aj jesť tak ho krmim ja.

Problémy sú dva. Prvý, že ak chcem aby zostal pri stole a otváral ústa musím ho stále niečím zaujať - počas jedla parkuje autička na stole, hráme sa na usta/garáž a lyžica/autičko, letí lietadlo a pod. LENŽE !!! - teraz začína vyjednávať chcem mrkvu , nechcem zemiačik, nechcem mäsko chcem iba uhorku. Niekedy sa sytuácia končí nervovým výstupom lebo som nesplnila jeho požiadavky. Dala som mu podmienku uhorku s mäskom alebo nebude uhorka. Alebo si povie nechcem papať a pritom doobeda ledva niečo zjedol teda hladny je iba vymýšľa, skuša ma, snaží sa presadiť. Druhý problém je ako ho motivovať aby chcel jesť sám, lyžicou. Mám pocit, že som urobila všetko preto aby mal dobrý vzťah k jedlu. Dovolila som mu jesť rukami z taniera do času kým rukami jedol no nedovolila som mu čvachtať sa rukami v polievke krupici a prekladať jedlo z taniera na stôl, prip. hadzať ho na zem - vtedy som mu tanier vzala a krmila som ho ja. To isté s lyžicou - kým sa pokušal jesť nechala som ho no ked som vydela, že sa len hrá tak som ho začala krmiť ja. Nekričala som na neho ked hadzal jedlo na zem ani ked sa hrabal v tanieri iba som mu povedala toto nesmieš a snažila sa ho korigovať. Nevysvetľovala som mu donekonečna smieš nesmieš musíš lebo lebo lebo,..bud dobrý chlapček, si škaredý nič také. Povzbudzovala som ho chvalila. Teraz sme v štádiu "nie" - na všetko vraví nechcem. Mam z neho dojem že ani nepotrebuje jesť, je velmi aktívny nemá čas na jedlo. Stale sa hra s autičkami od kedy vstane až kym nejde spať - iné hračky ho nezaujímaju len auta a kamienky. Pomenuje všetky svoje autička podľa značky, je veľmy bystrý má dobrú pamäť, vie sa vyjadrovať v zložitých súvetiach, pohybovo zdatný.

Uvažovala som o drastickej metóde: nechať ho jesť kym chce a ak začne vymyšľať nechať ho tak nech zjedol kolko zjedol. Iba sa obávam že týmto systémom nič nezje. Ako dlho vydrží hladovať ? Čo ak prudko schudne? Má 86 cm a 12 kg. Je štíhli ale svalnatý a pevný. Čo mám robyť ??? Jeho bežné menu: ráno mlieko 200 ml + štvrť krajca chleba desiata hruška obed 2 naberačky polievky olovrant jogurt večera krupica. Chleba celkovo nechce jesť ani rožky piškoty keksy nič toho druhu.

Dobrý deň pani doktorka. Ja som už písala, ale ste mi neodpovedali. Mám problémy už skoro so 4 ročným synčekom. Je dosť živý a neposlušný. Keď mu poviem aby sa prezliekol tak vôbec nereaguje, nakoniec ho musím vyzliekať sama, keď mu poviem aby si obul papučky tak nepočúvne, vonku mi uteká keď mu poviem aby ma čakal tak nečaká. Mám aj 11mesačnú dcérku a bojím sa ísť do mesta spolu aj s malým. Nechce mi dať ruku a keď mu ju zoberiem tak trochu ide pekne alebo začne trucovať a zvalí sa na zem a musím ho len ťahať. Ja vtedy počkám, ale on vydrží dlho válať sa po zemi, ľudia sa na nás pozerajú tak ho pustím ale hocikedy za ním musím bežať. Som už z toho unavená. Malý chodí do škôlky, tam mi povedali že je kľudný občas vytrčí rožky ale že s ním nemajú problémy. Keď príde domov tak sa mu venujem/malú vačšinou pestuje potom starká/ ideme do centra, na šmýkalky aj tak veľmi žiarli na sestričku a veľakrát sa na ňu zaženie. Aj v centre som si všimla že sa správa hlučne, dosť agresívne voči deťom čo ma mrzí. Mám kamarátku, ktorá má tiež takú dcérku a oni dvaja keď sa stretnú tak sa len podpichujú, štípu, robia si napriek, bijú sa o hračky no proste nevedia sa pekne hrať. Malý aj za všetko plače a niekedy tak rozťahuje slová - mazne sa. Bývame u mojich rodičov, manžel pracuje v zahraničí /stále mu kupuje nejaké autíčka, čo sa mi nepáči a povedala som mu ale on si nedá povedať, nevie si vážiť hračky rozhadzuje ich, búcha/, naši sú už z neho nervózny a občas dostane aj paličkou po riti. Aj ja som dosť nervózna a dosť kričím aj ho capnem. Neviem aké tresty, zákazy používať aké dôsledky za jeho neprimerané správanie a neposlušnosť. keď mu niečo neurobím po vôli alebo mu nedám tak sa na mňa obháňa rukou. Má problémy aj so zaspávaním a hocikedy ho uspávam aj vyše hodiny. Čítam mu rozprávky. A vyžaduje si ešte jednu a ešte jednu....až kým nepoviem dosť a vtedy chce aby som bola pri ňom.Prosím poradťe mi.