Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobrý deň,chcela by som sa Vás opýtať,ako správne zareagovať,ak si moja dvojročná dcérka vyberá,kto bude čo robiť,kto kam smie ísť a podobne...Napr.:Maminka,ty ma neobleč,oblečie ma ocko,alebo starká,ty nezatvor dvere,zatvorí ich maminka...Čo mám v takomto prípade robiť?Nechať, nech si sama vyberie,alebo je správnejšie jej nedovoliť
takto nás "dirigovať"?
Ďakujem Vám
Výdy je dôležitá miera. Ak vás dcérka takto diriguje neustále a trucuje, zúri a vyvádza, ak nespolupracujete, máte najmenej dve moťnosti. Prvou je, že budete trošku experimentovať, napríklad počas voľného dňa a to tak, že nebudete robiť nič, ak nepovie, čo máte robiť. Stanete sa teda akoby robotmi, ktoré len vykonávajú jej príkazy a inštrukcie. Druhou možnosťou je, že sa budete riadiť jej požiadavkami iba vo veciach, ktoré s ňou priamo súvisia (obliecť ju...) a ostatné veci budete robiť podľa vlastného rozumu (zatvoriť dvere...). Plus pridáte jemné usmerňovanie toho, ako si pýta danú vec, ktorá sa jej priamo týka - teda ak povie, že ju oblečie starká a nie mama, poviete, že by bolo fajn, keby povedala, že by bola rada, keby ju obliekla starká. Nemusíte nástojiť, aby to povedala vždy dopredu, len jej to budete dávať najavo, že to by bolo pre vás príjemnejšie. A ak nie je možné, aby ju vybraná osoba "poslúchla", vysvetlíte jej situáciu a urobíte, čo treba (ak ju nemôže obliecť starká, vysvetlíte, že nemôže a prečo a oblečiete ju vy alebo niekto iný).
Je to citlivé obdobie, kedy sa dieťa učí hľadať mieru, s akou používa svoju silu a moc a učí sa tiež rešpektovať potreby iných, moťnosti, ktoré sú dané, pravidlá atd. Preto my rodičia musíme citlivo dieťa usmerňovať v tom zmysle, aby sa nestalo zakríknuté, aby sme nazničili vedomie jeho vlastnej sily, ktoré bude v živote potrebovať a na druhej strane aby sme ho postupne učili rešpektu k iným ľuďom, ich potrebám, reálnym možnostiam...
Moj syn ma 4 roky, este nenavstevuje matersku skolu,ale pri stretnuti s rovesnikmi vonku, na navsteve ...ich bije. Nepomaha dohavaranie a ja uz neviem ako mam tento problem riesit.Poradte mi prosim ako na to. Dakujem. Prajem pekny den.
Je ťažké odpovedať, lebo to je málo informácií, ktoré ste napísala. Je totiž rozdiel, či sa vie s deťmi hrať a potom vrámci hry, napr. ak sa nahnevá, ich bije alebo je to napr. tak, že akonáhle zbadá iné deti, začne ich mlátiť hlava nehlava.
V tom prvom prípade ho treba učiť, ako riešiť spory, konflikty, ako si obhájiť svoje, ako vyjednávať... V tom druhom prípade by som sa obrátila na nejakú detskú psychologičku, ktorá by sa problémom zaoberala viac do hĺbky a v širšom kontexte.
dobry den,
mam dvojrocnu dcerku, s ktorou momentalne prechadzame obdobim vzdoru plnymi duskami. casto nepomaha vysvetlovanie, odputavanie pozornosti nejakym pribehom, napominanie, jednoducho po dobrom to vobec nejde(obcas sa stane ze velmi zvysim hlas alebo capnem ale ani to moc nezabera). jedine co vzdy zaberie je, ze odidem z miestnosti a zavriem dvere a ona ostane sama. vtedy zacne velmi plakat, takze po par sekundach vojdem dnu a vacsinou uz chce posluchnut, aj sa objimeme...nie som si ale ista, ci je to vhodna forma trestu, aby som jej nesposobila nejaku traumu do buducnosti...prip. nemate prosim nejaky vhodnejsi typ pre tuto vekovu kategoriu? ona je velmi ziva a absolutne vodcovsky typ, podte za mnou- je jej oblubena fraza...nepomaha ani ked sa snazim s nou fungovat na principe: ked neposluchnes ty mna, tak ani ja teba a naopak. aky je vhodny sposob motivacie pre takuto povahu dietata?
so vzdorom tiez prislo, ze mna sice zacala mat este o nieco radsej nez predtym, ale na ostatnych je ovela horsia - odmietava, z nicoho nic im povie ze ich nelubi, ze su zli, nech idu prec, stane sa ze ich aj capne(je mi to luto, lebo vsetci ju velmi lubia a su k nej naozaj dobri a aj toto jej spravanie toleruju)...dokonca aj s hrackami uz sa zacala hrat tak, ze si robia zle alebo sa hadaju...ked sa s nou hram a figurka je smutna z toho ze jej robia zle je to ok. ak zareagujem tak ze nejakym sposobom sa to opatuje jej figurke, rozplace sa a pride sa ku mne objat, ale nereaguje na to, ze tak isto sa citia aj ostatni, ked im robi zle, spravi to znova a znova...asi to este nedokaze pochopit?ako na toto je spravanie a sposob hry reagovat? ci nereagovat?
velmi pekne vopred dakujem.
Dieťa zvyčajne berie všetky emocionálne prejavy ako prirodzené a tak ich prejavuje bez cenzúry. A z istého uhla pohľadu je to tak správne, nielen v tomto veku. Všetky emócie majú svoj zmysel a význam a podľa nich zisťujeme svoj vzťah k ľuďom, veciam, situáciám... Spoločenské tendencie ale sú, že pocity delíme na pozitívne a negatívne, na dobré a zlé a podľa toho s nimi zaobchádzame u seba i u druhých.
Dôležité tiež je, že deti v tomto veku si akoby precvičujú alebo spoznávajú svet aj tým, že skúšajú na svet vplývať a pozorujú, čo sa potom deje, čo nasleduje, ako napríklad ľudia reagujú na to, keď poviem "choď preč, už ťa neľúbim!". Samozrejme, že to nie je nejaké zámerné, je to prirodzený vývin. Dieťa sa potom na základe informácií, reakcií okolie učí, ako to funguje a postupne tiež mení aj to, čo vyjadruje alebo lepšie odhaduje, čo by mohlo nasledovať po tom alebo hentom. Ale vlastne to trvá dosť dlho, kým sa poriadne zorientuje, lebo vzťahy sa postupne akoby komplikujú, neskôr začína chápať aj morálne hodnoty atď.
Tým, že od nej odchádzate, keď vystrája, jej dávate najavo, že tie prejavy a emócie nie sú vítané, že by ich mala nejako potlačiť, že nechcete byť svedkom toho, čo sa s ňou deje. Vhodnejšie je zostať a dieťa si pritiahnuť k sebe a povedať mu priamo, že sa vám nepáči, keď tak vystrája alebo aspoň niečo také, že vnímate, že sa hnevá.
Dobry vecer.Moj 2rocny syn ma zrejme obdobie vzdoru,zacalo to asi pred mesiacom,najskor maminka obuje papucku,ocko nie,mam...oblecie,mam..da cajik.,prebali atd.,pred tromi tyz.sme zabudli cestou k babke dudku,tak som si pov.ze ak bez nej zaspi,tak mu juuz nedam-maval ju len na spanie na obed a cez noc,tak to sme zvladli a spomenul si na nu az o 3dni a poved.som,ze ju vzala myska hryzka detickom a asi druhy tyzden je bez plienky-len na noc a obed.spanok a na vonka,ked sme sami tak sa pekne vypyta a ma jedny slipky aj cely den ,ale inak len periem aj 8za den-lebo sa blazni,ked je tu len jeho nevlastny brat alebo dajake deti a asi je zadumany do hry,no to neni hlavny problem,teraz uz robim okolo maleho uplne vsetko sama a ktomu ocino je momentalne doma,cize by sa mohol venovat malemu,ale on ho absolutne odmieta,uz mi to pride ako naschval,ideme sa prezliect a automaticky krici-ocinko nie,maminka a zacne maznavo a ked nie som v sekunde pri nom tak spusti hrozny rev az sa zadusa,ale uz to prehana-rozsype hracky a ocko povie-pod ideme si ich spolu upratat a maly zacne hned revat-predtym si ich v pohode sam upratal,/ani nie,ze nechce/ale,ze maminka uprace,idem do pivnice a hned ako zidem dolu,pocujem rev-maminka cikat!!!!!tak caka,kym pridem, docikany a usoplenya normalne skaredo kukne po ocinovi a tak dalej od rana do vecera.a uz neviem,co mame robit.Najprv som priatela-ocina obvinovala,ze sa malo snazi,ale uz skusam odviest pozornost,odidem s nim do inej izby,zavrem a v tichosti mu chcem vysvetlit,ze ocko ho lubi aj maminka a ze to a to neni pekne-dakedy ma ani nepusti k slovu,niekedy mi uz prasknu nervy a zkricim nanho alebo mu pacnem,hocikedy z nicoho nic ma pacne po tvari a k tomu je mudry a vie,ze sa to nema robit,ale je to coraz horsie a horsie a zaujimave je,ze uz predtym vecer som ja ho krmila,sprchovala a davala spat,tak sme sa dohodli s priatelom,ze si to podelime,tak,ze ja sprcha a krmenie a ocino ho dava tiez spat a napr.toto mu nevadi,akoby vedel odkial pokial-poviem mu,ze idem vylatat mysku hryzku,ze musi ist spat s ocinom,tak v pohode a tomu nerozumiem-uplne ho cez den odmieta pri comkolvek a vecer s nim zaspi.No a chcem vas porosit ako mame postupovat,lebo viem,ze je najlepsie riesit to cele v klude,ale ja uz to nezvladam,stihnem rychlo navarit a na nic nemam cas,musela som odist na dve hodky prec,prvu hod.bol maly ok a potom celu hodinu plakal,kym som prisla-cakal ma len v slipkoch na fotelke a bol uplne hotovy,lebo ocko ho nemohol obliect ibojim sa aby mal maly hranice,kedze nakoniec,nie vzdy urobim co chce.Prosim poradte mi dalej ako na to.Dakujem/a este ma napadlo,ked mal maly 4mes.tak ocko odisiel na pol roka prec,sme boli sami,moze to s tym suvisiet?ale babku akceptoval tiez uplne a u nej to uz tiez zacina-babka nie a tak dalej../este raz vopred dakujem K.Helena
Ak vás váš syn bezvýhradne potrebuje, mal by otec zastať ostatné práce. Nemôže čakať, že vy budete celé dni hopsať okolo dieťaťa a neviem kedy budete variť, prať, žehliť, upratovať atď. Chcem tým povedať, že deti majú rôzne fázy, rôzne obdobia a počas niektorých sú viac naviazané na matku a počas iných, neskôr, na ocina. Ak teda venujete veľa času počas dňa synovi, mohol by otec využiť svoju energiu na to, aby napr. navaril. Prípadne by ste mohlo variť všetci traja spolu, vy a syn ako pomocní kuchárikovia... To by mohlo pomôcť aj vzťahu syna s otcom, mohli by sa zbližovať cez spoločnú aktivitu.
A keďže ste zažili, že hodinu bez vás vydržal v pohode, mohli by ste to využiť a cca na hodinku ísť niekam, aj keď len na malú prechádzku, aby si zvykal byť s tatinom, s babkou atď.
Dobrý deň pani Dr reagujem na príspevok od Lenky , My má me s dcérkou podobný problém. Má 2,5 roka a tiež sa snažím neustalym vysvetľovaním ju naučiť , že hračky sú na to aby sa požičiavali a preto ich aj detičky majú toľko veľa a rôznych aby si ich mohli navzájom vymieňať lebo kamaráky majú zase iné ako má Ona a zase opačne.
Ale sme sa aj dohodli, že hračku, ktorú má veľmi obľúbenú (má takéto psíka) nemusí požičať, pretože chápem , že ho má veľmi rada. Alebo ak má len jednu napr. lopatku, tak nech povie, že mám iba jednu a keď sa s ňou dohrá, že jej ju požičia. Aby ako hovoríte, vedela povedať aj nie. To isté aj s hojdačkou, miluje sa hojdať.
Niekedy v pohode, ešte ide aj za druhým dieťaťom a ponúkne mu sama od seba. Ale keď nie tak spustí taký rev, že si nepočujeme vlastné slovo a vreští , vreští, nedá sa ukľudniť. V tom je problém za všetko reve, plače, mraučí, a stále jej vysvetľujem, že pokým to nepovie nebudem to vedieť a nemám jej ako pomôcť. A Ona mi ešte aj povie "nepoviem ti to maminka nepoviem" a potom odvráva ako vie , že sa mi to nepáči, tak asi naschvál.
Priznám sa, viem, že by som to nemala hovoriť , ale normálne som sa pár krát hanbila za svoje dieťa , teda jej chovanie.Keď ideme von s kamarátkami musím striehnuť , lebo potom deti a aj niektoré mamičky, ktoré s tým nemajú skúsenosť stoja ako obarené keď chytí "záchvat". Už som to urobila aj tak, že sme sa zobrali domov, lebo som jej povedala, že to nebolo pekné atď atď.A pritom celý deň rozpráva ako sa bude hrať vonku s detičkami.
Inak je veľmi rozumná a kamarátska.
A ešte jedna vec, možno si to len namýšľam, ale keď je s ňou vonku manžel , tak je v pohode, naozaj málokedy teda si ani nepamäatám, že by podobný "cirkus" robila ako keby ja som tu s ockom a budem dobrá aby bol na mňa pyšný. Namýšlam si to?
Ako fakt sa niekedy hanbím a idem von s tým, že čo zas bude?
Ďakujem KATKA
Nuž, je to normálne malé dieťa. To znamená, že niekedy sa dostane do osídiel svojich pocitov a ešte nevie s nimi dosť efektívne zaobchádzať. Nie všetky deti sú rovnaké a niekedy tie temperamentnejšie viac počuť a vidieť, keď "ich to chytí". Netreba sa za to hanbiť, lebo ony sa naučia, ako na to. No postupne, časom.
Čo sa týka požičiavania hračiek, dieťa by malo samo rozhodovať, kedy a komu čo požičia. Malo by vedieť, že keď je to jeho, nemusí sa znásilňovať, aby splnilo očakávania a želania druhých, že je to len na ňom. A ak požičia, je to fajn. No ak nepožičia, svet sa nezrúti - druhé dieťa musí vymyslieť takú stratégiu, aby požičala alebo si nájsť iné riešenie resp. sa zaobísť bez jej hračky. Tak to je predsa aj v života - ak chceme, aby nám niekto niečo požičal, je to od neho láskavosť a nemusí to urobiť. Je to na ňom. A nemusí to znamenať len to, že je lakomý...
Dobry den, mame 5-rocneho chlapca, ktory je posledny mesiac uplne zmeneny. Vsetko jeho spravanie nasvedcuje obdobiu vzdoru, ktore sa ale vyskytuje medzi 2. a 3. rokom zivota dietata. Nemam pocit, ze by sme podobne obdobie uz zazili. Je mozne, aby sa vyskytlo obdobie vzdoru v zivote dietata o 2 roky neskor? Najlepsie slova, ktore by syna vystihovali su zakernost, robi veci naschval, lebo pravdepodobne vidi, ze ma tym vytoci a nahneva, nepocuva, papuluje, smeje sa mi do tvare, ked ho hresim, vala sa po zemi, po regaloch v obchodoch, podlieza pod postel, gauc, skaredo nadava mne, aj mojej mame, to je naozaj neskutocne. Toto v zivote nerobil, sama som z toho uzasnuta, co vsetko vyvadza, je nezvladnutelny, neviem ako na neho, ani na zadok mu nepomoze dat, otrasie sa a ide dalej, aj ked mna pali ruka dalsiu pol hodinu. Som velmi trpezlivy clovek, ale mam pocit, ze toto by rozhorcilo aj toho najtrpezlivejsieho cloveka. Neviem, co mam robit. Mozete mi nejako poradit? Bolo by potrebne navstivit detskeho psychologa alebo nie je dovod na paniku? Este ma napadlo, ci by nebolo riesenim zmenit skolku, lebo mam pocit, ze je tam v skupinke podobnych tazsie zvladnutelnych chlapcov a mam pocit, ze to k nicomu dobremu neprispieva, chodi domov s novymi nadavkami, ktore sa navzajom ucia, s krvavym odratym nosom, modrinami, co zrejme nasvedcuje tomu, ze ich pani ucitelka evidentne nezvlada alebo jej to je lahostajne. Ale obavam sa, ze by sa v novej skolke rychlo otukal a mozno by to ani nemalo zmysel a vysledny efekt by bol rovnaky. Ako by som mala postupovat? Dakujem.
Zrejme by bolo vhodné navštíviť centrum pedagogicko - psychologického poradenstva a podrobne analyzovať situáciu - čo sa stalo, že je dieťa ako z divých vajec, či to má nejakú súvislosť so škôlkou a akú (ubližuje mu tam niekto? je dieťa šikanované spolužiakmi? je v "zlej" partii? je prístup učiteľky neprimeraný?...) alebo sú iné okolnosti, ktoré sa podieľajú na správaní dieťaťa.
Nič nepíšete o otcovi dieťaťa - ako na to reaguje otec? Totiž ak chlapec vyrastá bez otca a nie je s ním v kontakte alebo len máličko, môže sa v jeho správaní objaviť v tomto období aj nezvládateľnosť ako signál toho, že mu chýba otec a mužská autorita, mužský vzor. Ak má dedka alebo strýka alebo nejakého muža naokolo, ktorý by mu mohol byť dobrým mužským vzorom a mohol by s ním tráviť nejaký pravidelný čas, to by mohla byť jedna z nápomocných vecí.
