Psychologická a emočná poradňa - ARCHÍV

Dobrý deň mám 22 rokov a chceme s priateľom dieťa chcem vedieť že keďže beriem tabletky na psychiku a pečeň či môžeme mať dieťa prosím ozvite sa mi

Dobrý deň, posledné týždne mám taký problém , že som neustále zmätený, ledva sa hýbem, neustále sa ako keby ľakám hocičoho a bojim sa ľudí , najhoršie je že sa už bojím aj svojich rodinných príslušníkov. Keď som sám tak počujem negatívne hlasy v hlave. Prepadajú ma náhle extrémne výbuchy zlosti a zúrivosti ktoré sa krížia s prehnanou hanblivosťou. Cítim sa ako keby som mal vyskočiť z kože. Cítim na sebe že som mimo keď som s ľuďmi. Prepadáva ma panika a pocit, že musím niekde utiecť. Rád by som sa niečím zamestnal, ale už len pri čítaní sa mi pletú písmenká, neviem sa ako keby sústrediť... Chcel by som sa spýtať ako mám ďalej postupovať a čo by mi mohlo pomôcť , lebo už z toho začínam byť zúfalý.

Dobrý večer,

chcela sa opýtať ako je možné pracovať s mojou citlivosťou. V živote ma zvyčajne každá ťažká situácia ktorá súvisí s utrpením seba aj iných položí na kolená. Mám problém tie situácie spracovať. Všetko sa mi javí veľmi kruté .Cítim sa v mnohom veľmi zraniteľná a bezmocná. Kvôli tejto mojej stránke osobnosti som sa začala neznášať a ako keby som samú seba neprijala. Existuje niečo čo by mi mohlo v mojom prípade pomôcť ? Dá sa to nejak ovplyvniť ?
Ďakujem veľmi pekne za Vašu odpoveď

Dobrý deň.mám 5r.syna a učiteľka v škôlke navrhla,aby sme navštívili detskú psych.koli tomu,že nedotiahne dokonca úlohy v pracovnom zošitie a môže máte s tým pripadne problém v škole,že sa nesústredí.tak sme navštívili odborníka.odborník nám odporučil Darwinovu metódu spoločnej hravej polhodinky s komentovaním dieťaťa,aby bola jeho pozornosť udržiavaná tu a teraz.pre hru sme zabezpečili hrove symboly(hračky)zo zoznamu.okrem bežných hračiek je tam aj zbraň. Ktorú syn použil asi 2x a viac nie.potom sa hral a stále sa hra uz iba na rutinne veci s domčekom a rodinkou.podstata mojej otázky :špeciálista má v ordinacii veľa hračiek a aj bojové.vie,že ich neschvaľujeme,ale tvrdí,že dieťa sa potrebuje vybiť,spotít a dať zo seba von emócie,preto by mal mat doma boxovacie vrece a bežne bojové hračky.keď bol v ordinacii,tak boxovacie vrece ho zaujalo,lebo nieje naučený bit sa a udierať do veci,tak sa bavil tým,že mu dáva pestou a vždy sa boxovaci panák postaví .nemal však v sebe žiadnu agresiu,zlosť čisto sa len bavil ako dieťa na niecom,čo ešte neskúsilo.no neviem čo si mám myslieť o tom,že vzhľadom na to,že od narodenia vedieme dieťa k tomu,že boj,násilie,zbrane ubližujú,by sme mu mali na doma kupovať takéto veci,čo presne odporujú našim morálnym zásadám ,aby sa týmto zabával a ešte ho podporovali aby to robil.aký je vás názo

S partnerom sa snazime o dietatko uz 4ty mesiac. V tomto roku sme prisli v 11tom tyzdni o nase prve babo, a hoci to bolo po psychickej stranke narocne, pokusame sa znovu. Problemom je, ze moj partner sa prave pocas tych dni, kedy treba fungovat, nedokaze dokoncit. V ine dni so sexom problem nemame, prave naopak. On sam mi povedal, ze ho mam upozornit, ked mam mat ovulaciu, lebo nemame casty sex. Prirodzene podla chuti mavame sex len raz do tyzdna pocas vikendu, ale pocas plodnych dni sa snazime si na sex najst cas aspon kazdy treti den. Snazim sa ho psychicky podporovat ked nedokaze mat ejakulaciu, ale pravdou je, ze to vnutorne nezvladam. Netusim, ako ho inak podporit v tom, aby sa viac uvolnil. Je to frustrujuce aj pre mna, a k tomu este ten neprijemny pocit, ze co ak ho nepritahujem, ked sa nedokaze dokoncit. Uz si zacinam mysliet, ze nam pomoze len umele oplodnenie. Prosim o radu. Partner k lekarovi nebude chciet ist.

Dobrý deň,

chcem sa opýtať na jedno 9 ročné dievčatko - rodičia sa rozišli, momentálne spolu dokážu komunikovať aj spolu vychádzať, má ešte jednu mladšiu sestru s ktorou vychádza skôr neutrálne niekedy žiarlivostne a s ocom vychádza bez nejakých ťažkostí. Problém je v tom, že nemá skoro žiadnych kamarátov a stále je nalepená na mamu, bojí sa o ňu, spávajú s ňou obdive sestry, všetko robia spolu, zaujíma sa o to s kým sa rozpráva a prečo.

Dobrý deň. Stručne poviem niečo o sebe aby ste si spravili o mne lepší obraz a možno to pomôže tiež k vyjadreniu.
Od malička som v každej škôlke a škole bola šikanovaná. Na strednej to bolo najhoršie a tam okrem detí bola na mne zasadnutá triedna a robila mi z už dosť veľkého pekla v škole ešte väčšie. Chodila som opakovane za ňou zúfala, že šikanovanie nabralo veľmi vážny rozmer hodný už aj polície. Tá sa mi len vysmiala. Neskôr keď mi iné profesorky pomohli a boli sme aj za riaditeľkou tak popierala, že by som jej o tom hovorila. Príbeh je na dlho tak iba takto v skratke.
Neskôr som šťastná, že som ukončila školu nastúpila do zamestnania ako laborantka do výskumu. Tam ako naschvál som mala otrasného šéfa a jeho študentov, ktorých naučil, že som nič. Stále som počúvala presne tieto slová: laboranti sú ľudia, ktorí v živote nechceli nič dosiahnuť tak sú len laboranti, laboranti narozdiel od nás vedcov nemusia pri práci rozmýšľať, laboranti môžu iba umývať šálky od kávy a dopĺňať špičky pipiet. Šéf spravil aj prednášku s názvom laborant vs. vedec kde ma úplne ponížil. Odišla som po 2mesiacoch. Moji rodičia ma tiež vždy ponižovali a pri každej drobnej chybe som počúvala, že zo mňa nič nebude, som nikto, lepšie by bolo keby som umrela. Bola som aj dosť bitá v detstve do hlavy. Otec ma aj vydieral a dostal zo mňa dosť peňazí. Prvý priateľ ma dohnal k bulímii. Nerozumiem prečo sa mi toto v živote deje. Som skôr introvert, nie som drzý arogantný typ a nie som ani nejaká ohava čo sa fyzického výzoru týka. Vždy sa snažím pomôcť každému ako viem. Na strednej som sa psichicky zrútila a skončila v rukách psychiatra kde som chodila asi 3roky a brala rôzne lieky. Neskôr som však sama prestala chodiť, pretože po každej návšteve pani doktorky som bola psychicky vysilená. Viem snáď všetko o jej synoch a osobnom živote. Na bulímiu mi povedala , že sa nemám prežierať a na úzkostno-depresívnu poruchu, ktorú mi stanovila, že nie že sa odkráglujem ako jedna jej pacientka.Sama som si teda bezpečne pomaly znižovala dávky liekov až som ich prestala brať úplne.
Viem, znie to všetko neuveriteľne a preto som veľmi zvažovala, či sa o to podeliť. Aktuálne mám skvelého manžela a vytúžené dieťa. Napriek tomu, čo sa mi v živote dialo, vždy som bola veľmi citlivá, plná lásky a dobra. Všetko zlé som obracala na dobre, pretože nikdy som nechcela robiť ľudí smutnými a kaziť im deň tým, že ja mám na nič deň/život. Tí čo ma mali radi mi hovorievali aký som pozitívny človek.
No v poslednej dobe asi rok som plná hnevu a agresie, ktoré v sebe potláčam. Začala som veľa nadávať a takmer nič dobré neviem cítiť. Lásku cítim veľmi tlmene. Muža a dieťa milujem, dala by som za nich život, ale neviem ako to popísať. Tá láska nie je ten istý pocit ako kedysi keď som cítila radosť a hriala ma pri srdci. Je to ako keď rozprávate cez rúško a je vás horšie počuť. Všetko sa snažím v sebe potláčať a tváriť veselo. Nechcem aby moje dieťa čokoľvek vycítilo. S mužom sa nehádame našťastie, no môj hnev už dlhšiu dobu cíti a začína to byť medzi nami horšie. Neviem definovať prečo a z čoho sa tak cítim, viem iba to, že on za to nemôže. Začalo to ešte pred tehotenstvom, tieto moje veľmi zlé pocity. Cítim, že znova potrebujem odbornú pomoc, no k tej pani doktorke sa vrátiť nemienim a so psychiatrami je problém, sú vyťažení. Sedenia s psychológom si dovoliť nemôžem kým som na rodičovskej dovolenke. Som už zúfala, keby som nemala moje vytúžené dieťa už by som tu nebola

Dobry den prajem. Nasa dcera ma 2,5 roka. Od malicka cez noc chyti nervy a nikto sa jej ani dotknut nemoze obcas ja a az ked na nu nakricim prestane. Nikdy nechcela nikomu ist na ruky ani ked bola v perinke teraz ide iba ked ideme von, lebo z nicoho nic zacala mat strach z vytahov a obchodov. Pozera na zem a pripada mi to ako keby mala strach s tych svetiel. Ked neni nieco podla nej hadze sa o zem a je jej jedno kde sme. Ked sa s nou chcem hrat ona sa iba sama chce. Ked jej nieco hovorim alebo jej idem ukazovat knizku so zvieratkami tak sa zahladi a pozera na to iste miesto stale. Na serbel nechce stale ist ked ho dam prednu tak chyti nervu a zdrhne. Nepocuva vobec a ide si svoje. Ale ked ju niekto strazi tak je ako anjel ani nevedia ze tam je. Mna pocuva iba ked zvysim ton. Od 1 roka prestala spavat cez den snazila som sa no neslo ani neda sa ju uspat. Neobsedi iba chvilu ked sa hra s legom. Nema problem odtiahnut fotelku a len vymysla. Obkusala ohradku aj nabytok a ked jej dam knizku do ruky za chvilu je po nej dokusana a roztrhana. Farbicky ma tiez automaticky v ustach. Vopred dakujem za odpoved

Dobry den , mam 3 rocneho syna ktory mi v noci place dokonca sa niekedy pridruzi aj hnev nechce sa mnohokrát utisit je to dost tazke ho upokojit. Nieje to kazdu noc ale obcas su to aj 3 noci po sebe. Neviem co mam spravit a ako postupovat. Dakujem za kazdu radu

Dobrý deň, mám 2 ročnú dcéru. Dcéra je veľmi vnímavé a inteligentné dieťa. Rozpráva po slovensky občas niečo aj po anglicky (z rozprávok, pesničiek) vie celú abecedu ako v slovenskom jazyku aj v Anglickom, tak isto aj počíta do 10. Je veľmi spoločenská. Nemá problém s nikým.
Avšak, mám obavy pre jej správanie. Je veľmi agresívna, neposlúcha nás vôbec, všetko si vynucuje plačom, snažíme sa jej aj vysvetľovať, ale akoby nás ani nevnímala. Občas keď už je toho veľa dostane po zadku, alebo sa jej spýtame aby si rozmyslela, či bude ešte napr. Hádzať veci o zem, alebo kopať do psa, že dostane. Ale aj tak to robí a keď dostane ešte sa nám smeje do tváre. Občas plače a v zapetî sa smeje. Príde mi to naozaj zvláštne, správa sa ako, keby bola opitá alebo neviem ako to prirovnať, vôbec sa mi to nepáči. Ževraj ak nie je s nami ale s tetou, alebo babkou, že je oveľa lepšia, poslúcha, sama zaspí ak je u babky, inak musíme my byť pri nej doma vôbec nechce spať, stále sú s ňou problémy. Najhoršie je že ja som na rizikovom tehotenstve a nemôžem sa jej dostatočne venovať a vôbec nie ju nosiť ale ak sa dá mojkam ju aj sa s ňou hrám. Už naozaj niekedy neviem ako na ňu. Úplne tu s nami cvičí. Niekedy je až úplne hysterická.
Bývame vo vlastnom dome, má veľa hračiek, snažíme sa jej venovať, občas sa samozrejme pohadame ale kto nie. Je za 3 chalanov, veľmi živá, chodíme na 2 krúžky aby sa vyšantila a mala kontakt s deťmi. Už nvm čo s ňou. Myslíte, že by sme mali navštíviť detského psychológa?
Ďakujem.

Dobry deň často mávam halucinacie a som si vedomá toho ze to není reálne.... Prečo to môžem mať? Alebo co s tým ďakujem

Dobrý večer, chcem sa spýtať, dcérka ma 4 a pol roka, dnes nám prišiel mail o prvom stretnutí na tanečný krúžok, na ktorý sme dcérku prihlásili, tešila sa. Dnes keď som jej o tom povedala rozplakala sa, že tam nechce ísť, že chce byť s nami doma. Vysvetlila som jej, že tam bude len hodinku a pôjde domov. Ja ju tam budem čakať. Neviem čo máme urobiť. Nechceme ju nútiť samozrejme. Od septembra chodí doobeda do škôlky. Tešila sa, lebo tam má kamarátku ktorú spoznala ešte mimo škôlku. Sú spoli v triede. Ráno plakava, ale vraj keď sa zavrú dvere neplače, poslucha, hraje sa a učiteľka ju pochválila, že je úžasná a šikovná. Akonáhle tú svoju kamarátku nemala tak len sedela, nehrala sa. Ja som nastupila do práce keď mala 1 a pol, každú noc plakavala, ako keby kontrolovala, či som tam. Teraz som na materskej, do ničoho ju nútiť nechceme, ale aj v školke mi povedali, že je lepšie keď tam chodí, že tak si zvyká. Už asi dva mesiace nechce spávať u mojej maminy. Pocas dňa tam je, ale na noc už nechce. Dovtedy nemala problém. A nevidím problém ani v tom, že by žiarlila, lebo synček ma uz 1 a pol.. neviem čo máme urobiť. Či ju dať na tu tanečnú, alebo nie. Viete mi poradiť? Ďakujem Vam vopred

Dobrý deň prajem. Chcela by som sa od vás poradiť, lebo už som zúfalá vo všetkých smeroch.
S manželom sme spolu 7 rokov a čakáme bábätko, momentálne som v 8 mesiaci tehotenstva. Odkedy som ostala tehotná, všetko ako keby sa zmenilo medzi nami. Partner sa zmenil aj co sa tyka intímnych záležitosti odmieta sex a na to má odpoveď že sa bojí ze ublíži mne alebo bábätku, akokoľvek som sa mu snazila vysvetliť ze tým neublíži aj tak nechce žiť intímnym životom, že bude kľudnejší ked uz budem po pôrode. Ja si už myslím že jednoducho mu padol záujem o mňa, nakoľko som aj pribrala.
Nerozpráva sa somnou veľmi príjemne, neustále je podráždený cítim sa ze som na všetko sama.
Co sa tyka nákupu vybavicky tiež ma odbavi tým ze ja som žena a ja sa mám popozerať a nakúpiť čo potrebuje novorodenec, že on na to nemá čas.
Neviem naozaj, cítim sa dosť zle, mam ťažké obdobie, zmeny celého tela, veľakrát ma pobolieva aj brucho, kríže a tak ďalej a vo chvíli keď by som potrebovala aby najviac bol pri mne tak sa tak nechova. Prosím poraďte mi. Ďakujem

Dobrý deň,
rada by som sa spýtala, ako riešiť extrémny strach o dieťa. Viem, že strach o vlastné dieťa je prirodzený a pociťuje ho každá matka, no mám pociť, že v mojom prípade ide naozaj extrém - sú dni, kedy nedokážem myslieť na nič iné, vymýšľam si scenáre, čo sa stane, premýšľam, ako budeme žiť keď bude moje dieťa choré, alebo sa mu nečo stane a podobne. Neviem si s tým rady a niekedy to ovlyvňuje nielen moje rozhodnutia, ale celé dni.
Ďakujem.

Dobry den,
velmi Vas prosim o radu, nakolko som uz zufala. Mame 2,5 r.syna, ktory sa uz vyse pol roka hneva... nie pre zakazy, snazim sa mu nezakazovat v kuse nieco, ma pevne stanovene hranice, no ide o to,ze je schopny urobit za den vela vystupov (ale riadnych) napr. pre hracky, lebo sa mu na 1x nepodari nieco, lebo nechtiac kopne do auticka atd. Nemoze sa ani zahrat normalne, pretoze je nonstop nervozny a ja to uz nezvladam ;( snazim sa velmi v pokoji to riesit, no uz mi uchadzaju nervy. Vzdy ked je uz kludny, mu pekne vysvetlujeme, no o 5 min. je to tu zas a zas.
Vcera sme prisli k babke, nakolko mam zdravotne problemy a nezvladam to cele. Chodili sme sem casto, no posledny polrok som to trosku obmedzila, nakolko sa tu sprava este horsie. Uz sa na nu velmi pytal a ja ho nechcem oberat o chvile s nou. Babku zboznuje, ta sa mu samozrejme nonstop venuje, ale to aj ja doma. No boli sme tu hodinu a on 5 strasnych vystupov presne pre to, co pisem vyssie.. babka trosku kopla do auta, polozila kocku dalej, ako chcel.. chcela som si len trosku oddychnut, ale je to este horsie. Zacne vrieskat, kopat, bit.. Dnes som na neho uz riadne nakricala. Co mu moze byt? Ako na to reagovat? Naozaj sa snazim v klude, ano chapem, kocka spadla, nevadi, pod pomozem ti, postavime to este raz.. ale po 20x.. to uz nedavam. Je to stale horsie a horsie. Uz uvazujem aj nad psychologom. Pre seba.
Prosim o radu a dakujem za Vas cas.