Žena s krídlami: Ako sa z letušky stala pilotka
Mať za manžela pilota je zaujímavé, ale byť ženou pilotkou je až nepredstaviteľné. Jana Bartošová zo Skalice to dokázala, napriek tomu, že to nikdy nebol jej sen. "Niekde na svete máte rodinu a vy lietate. Sedíte niekde v lietadle alebo v hotelovej izbe a zatiaľ život vašich drahých ide ďalej. Byť pilotkou je osamelý job," konštatuje Jana.
Mama pilotka: S hlavou v oblakoch, nohami na zemi
Miluje svoju štvorročnú dcérku Antoniu, lietanie, kone a spolu s manželom žijú aktuálne približne rok v Anglicku. Jana je krásnym príkladom toho, čo človek môže dosiahnuť, ak sa nebojí, respektíve ak racionálne prekonáva svoj strach. Možno nemusí mať všetko naplánované a vedieť, čo a kedy má byť, jednoducho reaguje na výzvy a situácie, ktoré život prináša.
Janka, vy ste dlho pracovali ako letuška, až ste sa prepracovali na pilotku. Čo bolo vaším hnacím motorom, bola to túžba stať sa pilotkou?
Ale kde (smiech). Nikdy som nemala sen stať sa letuškou. Rovnako som si nikdy nemyslela, že pôjdem pracovať do letectva. Začínala som v spoločnosti Ryanair, keď som ako mladá išla na zárobky do cudziny. Hľadali letušky, prihlásila som sa, zobrali ma, a zrazu som bola letuškou. Neskôr mi však bolo ľúto za domovom, tak som sa vrátila na Slovensko a pracovala pre SkyEurope, kým neskrachoval. Veľmi som túžila pracovať ako letuška v biznis triede, čo sa mi aj podarilo približne za pol roka, keďže som už mala skúsenosti. No a potom som si povedala, že by bolo zaujímavé vyskúšať si prácu ako pilotka (smiech). Takže žiadne veľké plány. Čistá spontánnosť.
V čom spočíva hlavný rozdiel medzi prácou letušky v klasickej a v biznis triede?
Závisí to od leteckej spoločnosti. V Qatar Airways biznis trieda funguje tak, že sa podávajú horúce jedlá, je menej pasažierov a vyžaduje sa osobnejší prístup ku klientom. Takisto sa jedlá pripravujú na palube, podáva sa šampanské. Túto eleganciu som si vždy túžila vyskúšať. Buď som obsluhovala pasažierov, alebo v kuchynke pripravovala jedlá.
Kedy ste sa pripravovali na prácu pilotky?
V tom istom čase, keď som pracovala ako letuška. Preto mi to trvalo šesť rokov. Normálne to tak dlho netrvá. Napríklad môj manžel išiel do školy, rok a pol mal hlavu iba v knihách, vytrénoval sa a stal sa z neho pilot. Ja som potrebovala na licenciu aj našetriť, takže som kombinovala prácu letušky s kurzom pilotovania. Na letoch som pracovala už ako supervízorka, dokonca na najväčšom dvojposchodovom lietadle, kde som mala na starosti 500 ľudí a 25 letušiek, čo bolo dosť náročné. Kým som trénovala na pilota, vyskúšala som všetky pozície v kabíne lietadla.
Z čoho pozostával kurz pilotovania? Čo je potrebné absolvovať, aby sa človek stal pilotom?
Pilotný výcvik sa skladá z jednotlivých fáz. Musíte ísť postupne z jednej fázy do druhej. Na začiatku je potrebné absolvovať výcvik na súkromného pilota na menšom lietadle, potom musíte mať odlietaný určitý počet hodín. Samozrejme, je potrebné vedieť aj teóriu, ktorá je naozaj drsná. Priznám sa, že som si popri učení neraz poplakala. A nakoniec si musíte urobiť výcvik na komerčnom lietadle, aby ste mohli fungovať ako komerčný pilot.
Bolo pre vás ťažké získať prácu ako pilotka?
Toto je veľmi zaujímavé. Človek si vydrie pilotnú licenciu, stane sa pilotom a zrazu ho nikto nechce, lebo nemá dostatok skúseností. Ja som mala šťastie v tom, že som stále pracovala ako letuška pre Qatar Airways, a keďže mali presné schémy pre pilotov - absolventov, prešla som k nim. Lietala som tam štyri roky naozaj veľmi veľkými lietadlami, niekedy aj s 300 pasažiermi. Tam sa s tým veľmi nehrajú, dajú vás lietať na tom, čo je potrebné a k dispozícii.
Eva Marková: Som mamou i otcom zároveň
Guráž a nebojácnosť vám teda nechýba. Predsa len, je to veľmi veľká zodpovednosť…
Ja som typ, ktorý sa radšej nebojí. Sama sebe poviem, aby som nebola hlúpa, že čoho sa bojím. A som aj veľmi tvrdohlavá. Výcvik za pilotku som začala pomerne neskoro, mala som vtedy 27 rokov, manžel si ho robil, keď mal 20 rokov. Často som si hovorila, či mi toto bolo treba. Ale potom som si vzápätí povedala, že keď som sa už na to dala, dokončím to.
Váš manžel je taktiež pilot. Kde sa vaše cesty stretli?
Znie to veľmi romanticky, lebo sme spolu leteli na Maledivy. V skutočnosti to však žiadna romantika ako z filmu nebola, lebo v lietadle bývali dvaja piloti a letušky. No málokto sa chce ísť von zabávať alebo niekam prejsť. Časový posun, únava – túžite len po izbe, odkiaľ zavoláte domov, pozriete si film a oddýchnete si. No v tom čase sa mi podarilo nahovoriť môjho terajšieho manžela, aby išiel so mnou von, a odvtedy sme spolu (úsmev).
Ako to vyzerá v dvojpilotovom manželstve?
Teraz je to veľmi fajn. Keď sme lietali obaja, bolo to veľmi časovo náročné. Veľakrát sme ani spolu neboli, keďže rozpisy letov sú neúprosné. Často sme sa videli na ceste, ja som išla do práce, on z práce. Potom sme si zamávali a poslali si SMS, kde sme si popriali šťastný let. Alebo ma manžel počul ako pilotku, keď som rozprávala do rádia, alebo opačne. Obchádzali sme sa. Manžel mi však veľmi pomohol s mojím leteckým výcvikom. Smeje sa, že si robil výcvik dvakrát – raz sám a druhýkrát so mnou. Neviem, čo povie, ak by dcéra chcela byť pilotkou. To by bolo tretíkrát.
Mama zo Škótska: O popôrodnej depresii, rodinnom živote a škótskom počasí
Nosí manžel prácu domov, alebo ju necháva za dverami kokpitu?
Prácu domov nenosí, ale je super, že sa vieme porozprávať o jeho práci. Často sa ma pýta, čo by som robila v konkrétnej situácii. Pripomína mi moje letecké časy, a tak si zalietam aspoň v spomienkach.
Žili ste 14 rokov v Katare. Ako hodnotíte roky strávené v tejto krajine?
Nám sa v Katare páčilo, nedáme naň dopustiť. Je to naša srdcovka. Máme tam vytvorené vzťahy, kamarátov. My sme tam išli za prácou, takže práce bolo naozaj veľa. Žijete tam prácou, kdežto tu v Európe ste viac doma, kladie sa dôraz na rodinný život, rovnováhu medzi prácou a súkromným životom. Práca bola hlavný dôvod, prečo sme tam boli, čo bola aj výhoda aj nevýhoda. Tým, že sme sa presťahovali do Veľkej Británie, spätne vnímame, čo nám chýba a čo nechýba. Keby sme neodišli, možno by sme si to nikdy neuvedomili.
Domácich Katarčanov je tam veľmi málo, sú však veľmi milí a rešpektujúci k cudzincom. Sú si vedomí, že ste tam prišli pracovať. Väčšina populácie v Katare sú cudzinci, čiže všetci sú na jednej lodi. Dá sa povedať, že okrem pár domácich tam nikto nie je doma. Každý každému pomáha, všetci sú súdržní a snažia sa držať spolu. Nevýhoda je, že sa tam nikdy necítite doma. Ak by človek stratil prácu, pošlú ho domov.
Povedali ste o sebe, že ste sa stali pilotkou, aby ste si mohli kúpiť kone. Kde pramení vaša láska ku koňom? Ako ste sa dostali k jazdeniu a príprave koní na súťaže?
Naozaj vôbec neviem, ako som sa k tomu dostala. V rodine nikto nemá špeciálnu obľubu ku koňom, ani nikto nikdy kone nevlastnil. Ja som od malička mala rada zvieratá a do koní som bola špeciálne zbláznená. Pamätám si, že už ako malá som otravovala rodičov, aby som mohla jazdiť, tak mi potom zaplatili desať hodín jazdy, aby som dala pokoj. Keď som mala 12 rokov, nestačilo mi to a povedala som si, že keď budem zarábať, začnem jazdiť na koni. Keď som začala pracovať pre SkyEurope, mala som 21 rokov, začala som jazdiť ako taký neskorý jazdec.
Keď ste išli do Kataru, zbalili ste si do kufra konské „rajtky“. Prečo?
Povedala som si, že musím jazdiť aj tam. Rajtky mi mali pripomínať, že si tam musím nájsť kone. Keďže ľudia o mne vedeli, že mám rada kone, podarilo sa mi dostať na farmu, kde som mohla jazdiť. Neskôr som sa vďaka mojej spolubývajúcej dostala k súťažným koňom, na ktorých som jazdila a pripravovala ich na súťaže. Ona sa spýtala, či nemôžem prísť, keďže veľmi mám rada kone, a odpoveď bola pozitívna.
Ako často ste jazdili?
Veľa. Vždy, kedykoľvek som mohla. Nielenže som jazdila, ale pripravovala som kone na súťaže. Nikdy som za to nič nechcela, robilo mi to ohromnú radosť. Myslím, že boli všetci spokojní – kone, jazdci aj ja. Katar je naozaj krajina neobmedzených možností, čo bolo veľmi fajn, lebo tam naozaj môžete urobiť čokoľvek.
Čo ste si zaumienili, to ste aj dosiahli. Jazdenie na koni je jedna vec, no trénovanie koní druhá. Kde a kedy ste sa to naučili, keďže ste popri tom pracovali ako letuška a pilotka?
Je to návykové (smiech). Jazdila som stále 11 rokov. Kone, na ktorých som jazdila, boli špičkové kone. Jeden kôň stál aj milión eur, bola som naozaj veľmi pozadu v porovnaní s ich výkonnosťou. Sama som si hovorila, že kôň je na tom lepšie ako ja. Veľa som sa učila samoštúdiom, čítala som milión knižiek, pozerala som veľa videí. Na izbách v hoteloch som študovala a postupne som sa dostávala na úroveň koní. Tým, že som jazdila dlho, nadobudla som časom životné skúsenosti. Ale je pravdou, že v knihách som hľadala informácie, veľmi ma bavilo o tom čítať. Mám veľkú radosť z toho, že aj tu v Anglicku mám svojho koňa.
Jazdectvo aj lietanie sú veľmi netradičné a inšpirujúce záľuby či aktivity. Strach tam zrejme nemôže byť spoločníkom. Cítite vy niekedy z niečoho strach?
Stále si hovorím, že sa bojím toho, že sa bojím alebo že sa budem báť. V roku 2021 som mala veľmi vážny úraz pri páde z koňa, podstúpila som štvorhodinovú operáciu, museli mi zašróbovať celú nohu, učila som sa znovu chodiť. Dcérka mala vtedy štyri mesiace. Keď som si mala znovu sadnúť na koňa, veľmi som sa bála. Doteraz mám strach, že sa mi niečo stane. Minulý rok som si znova zlomila nohu. Ja sa tak veľmi bojím, že by som nemohla jazdiť, že ten strach prekoná to, že sa bojím. Ja sa bojím toho, že sa budem báť. Naschvál sa prinútim, aby som sa prekonala a nežila v strachu. Samozrejme, mám prirodzenú obavu z určitých vecí, ale vždy si poviem, že po tom všetkom predsa neostanem sedieť doma na zadku a strachovať sa.
Chceli by ste, aby vaša dcéra išla vo vašich šľapajach?
Dcéra je do koní zbláznená, samozrejme, už jazdí aj na mojom veľkom koni. Má však prirodzený rešpekt. Uvidíme, či bude jazdiť. S mužom si však hovoríme, len nech nie je pilotkou. Letectvo je často veľmi osamelé. Niekde na svete máte rodinu a vy lietate. Ja som veľa zmeškala, či už oslavy kamarátov, alebo oslavu vlastného krstniatka. Sedíte niekde v lietadle alebo v hotelovej izbe, a zatiaľ život vašich drahých ide ďalej. Byť pilotkou je osamelý job.
MAMA ROKA 2024 Lucia Varholy: Choroba dieťaťa je extrémne ťažké bremeno
Chceli by ste sa raz vrátiť k lietaniu alebo zatiaľ nad tým neuvažujete?
Moje povolanie nevidím každý deň, no keď manžel začne rozprávať, cítim túžbu zaletieť si. Alebo keď letíme na dovolenku, tak si hovorím, ešte také jedno pristátie, ešte jeden vzlet, lomcuje to mnou. No reálne vidím, že manžel je celkom dlho v práci, neviem, ako by to bolo, ak by som aj ja bola 15 -16 hodín v práci. Ak vám zavolajú, že dieťa je choré, neviete si z lietadla len tak odbehnúť preň ako z klasickej práce. Keď bude dcérka staršia, možno o dva-tri roky, veľmi rada by som znova lietala.
Byť pilotom znie veľmi pekne, ale má to svoje úskalia a nástrahy, o ktorých sa veľmi nehovorí.
Presne. Ono to znie veľmi dobre – tak sexi, cool, pútavo. No realita života nie je až taká ružová. Uvedomila som si to teraz, keď mám už svoju vlastnú dcérku. Nechcem stále všetko len zmeškávať. Pri vlastných deťoch si človek viac uvedomí, že deti sú malé len raz, a sú veci, ktoré sa nikdy nebudú opakovať. Možno sa to neskôr otočí, uvidíme časom. Teraz mám obdobie, že si to chcem užiť.
Momenty pilotovania, nezabudnuteľný zážitok z letu, na ktorý neviete zabudnúť? Čo vám utkvelo v pamäti?
Nezabudnuteľných situácií bolo viacero. Mali sme rôzne zaujímavé osobnosti na palube. Jeden let mi však výnimočne rezonuje – bol to môj posledný let ako letušky. Leteli sme zo Sydney, bola som tam ako supervízorka na veľkom Airbuse 380. Jeden pasažier chcel udrieť môjho kolegu a keďže som bola supervízorka, musela som to poriešiť. Po prílete som s letuškami musela ísť na políciu. Bola som veľmi unavená – 14-hodinový let, 4 hodiny na policajnej stanici, na izbe som si dala dole make-up a konečne som si ľahla s tým, že si idem pospať. Vtom mi o chvíľu zazvoní telefón: „Je tam Jana? Chceme vám pripomenúť, že o dva dni začínate ako pilotka.“ Na druhom konci mi neverili, že som práve priletela zo Sydney a že som až do toho dňa letuškovala. A tak sa v priebehu dvoch dní z vrchnej letušky stala pilotka. (úsmev)
Je neuveriteľné, koľko ste toho zvládli. Vnímali ste aj podporu vášho okolia, alebo vás skôr z diaľky pozorovalo, do čoho ste sa to zase pustili?
Uvedomujem si, že veľa vecí sa udialo hlavne vďaka skvelým ľuďom, ktorých som mala okolo seba, alebo ktorých som stretla najmä doma na Slovensku. Svoj pilotný výcvik som začínala na Floride, no kvôli práci letušky som ho tam nevedela dokončiť, lebo som mala obmedzený čas. S malou dušičkou som prišla na Slovensko, vždy keď som mala v práci pár dní voľna, že skúsim, či by mi niekto doma nepomohol. Našla som skvelých inštruktorov, ktorí nemali problém vždy mi pomôcť – fakt kedykoľvek som priletela z Kataru, alebo akúkoľvek časť výcviku som potrebovala, vždy sa mi snažili vyjsť v ústrety.
Jeden z inštruktorov si ma vzal pod krídla ako svoje „pilotné dieťa“ a vybavil mi všetko – aj to, že som si mohla prenajať (len za nalietané hodiny) svoje vlastné malé lietadlo, ktoré som si „zobrala“ domov, aby som si na ňom mohla dokončiť výcvik. Takže som domov z Čiech dopilotovala s „vlastným“ lietadlom. A o pomoci mojej rodiny a rodičov ani nehovorím.
Lekárka Kristína Visolajská: Netvárim sa, že všetko zvládnem sama...
Fotogaléria