Mama zo Škótska: O popôrodnej depresii, rodinnom živote a škótskom počasí
V období popôrodnej depresie mi veľmi prekážali vety typu: „Prečo sa trápiš, veď máš krásne deti!“, „Mysli pozitívne, bude lepšie...“, „Buď silná, deti ťa potrebujú.“ Viem, že ľudia okolo mňa to mysleli dobre, no veľmi zle sa mi to počúvalo. Depresia je choroba a žena sa nevie dostať z nej len tak, že si to pomyslí.
Ivana Poku (40 r.) z Košíc žije už viac ako 11 rokov za hranicami Slovenska. Takmer dekádu svojho života prežila v Londýne, a dnes žije spolu s manželom Yawom a tromi deťmi v Škótsku. Ako hodnotí život v zahraničí? Čo jej najviac chýba zo Slovenska?
S mužom, ktorý je Londýnčan, sme sa stretli cez spoločnú kamarátku a boli sme najprv asi dva roky priatelia, kým sme sa dali dokopy. Do Škótska sme sa presťahovali kvôli manželovej práci, keďže začal pracovať na novej pozícii. Musím však povedať, že zatiaľ sa nám tu žije veľmi dobre. Ľudia sú veľmi milí, zlatí a priateľskí.
Podpora pre rodiny v Škótsku
Funguje tu efektívny podporný systém pre rodiny, veľmi veľa vecí je pre rodiny zadarmo, hoci, samozrejme, na druhej strane platíme aj vyššie dane. Napríklad cez prázdniny je mnoho vecí pre rodiny bez poplatku, ako plávanie alebo obedy v niektorých kaviarňach. Zaviedli sa tu komunitné chladničky s jedlami, ktoré sa nepredali a dajú sa kúpiť za pár drobných, čo veľmi radi využívame. Na jednej strane sa tak neplytvá jedlom, na druhej strane máte chutné a dobré jedlo za veľmi lacný peniaz. V Škótsku je veľmi krásna príroda a v porovnaní s Anglickom vnímam, že ľudia sú tu pokojnejší. Sme tu veľmi spokojní a myslím, že tu aj niekoľko rokov ostaneme.
Zasiahnutá popôrodnou depresiou
Nikdy by som si nepomyslela, že práve ja budem žena, ktorej sa dotkne popôrodná depresia. Samozrejme, počula som o nej na predpôrodných kurzoch, ale len teoreticky a akoby to bolo niečo veľmi vzdialené. Vyskytne sa u jednej zo siedmich žien, takže človek si myslí, že jemu sa to určite nestane. Nie je to také, ako keď má človek nádchu, že vstane a vie, že má nádchu. Žena cíti, že zlyhala v očakávaní spoločnosti aj sama pred sebou. Ak jej niekto naznačí, že má problém, prípadne ide o popôrodnú depresiu, spája sa to s veľkou hanbou. Tak to bolo aj v mojom prípade. U mňa sa to začalo v podstate hneď po pôrode dvojičiek, sčasti už aj predtým, počas tehotenstva.
Najhoršie je byť ticho, mama
Často sa ma ženy pýtajú, kedy je potrebné byť ostražitá, dávať si pozor, že sa niečo deje. Myslím si, že akonáhle sa žena/matka necíti dobre, ide už o pomyslenú červenú vlajku. Je veľmi dôležité, aby žena rozprávala, ako sa cíti, no je to veľmi ťažké. Sama som si tým prešla a hovoriť niekomu o tom, čo prežívam, bolo nad moje sily. Ale to bolo jediné, a prvé, čo mi reálne pomohlo. Najhoršie je ostať ticho a nevyhľadať pomoc. Až keď som našla človeka, ktorému som mohla povedať, čo prežívam, kto mi rozumel, kto ma nesúdil, kto mi nedal pocítiť, že nie som normálna, keď mám negatívne myšlienky, až vtedy začal proces uzdravovania. Môj muž vedel od začiatku, ako mi je, a jemu vďačím za to, že som to celé prežila.
Sadni si so mnou do tmy
V období popôrodnej depresie mi veľmi prekážali vety typu: „Prečo sa trápiš, veď máš krásne deti!“, „Mysli pozitívne, bude lepšie...“, „Buď silná, deti ťa potrebujú.“ Viem, že ľudia okolo mňa to mysleli dobre, no veľmi zle sa mi to počúvalo. Depresia je choroba a žena sa nevie dostať z nej len tak, že si to pomyslí. Potrebuje pochopenie, uznanie a podporu. To sú veci, ktoré som aj ja veľmi potrebovala. Veľmi sa mi páčilo prirovnanie „sadni si so mnou do tmy“, aby som sa necítila sama, aby sa niekto najprv ku mne pridal v tej mojej tme, a až potom mi pomaly pomohol vidieť svetlo.
Rozhodnutie pomáhať ženám
Na základe toho, čím som si sama prešla, som sa rozhodla pomáhať iným ženám, aby sa neocitli v situácii, akú som zažila ja, a ak sa v nej aj ocitnú, aby vedeli, čo majú robiť. Vediem online kurz pre budúce matky, kde ich pripravujem na život po pôrode. Snažím sa im nastaviť trošku reálnejšie očakávania a spoločne sa snažíme prísť na to, ako byť tou najlepšou matkou, akou môžu byť. Takisto som vydala knihu Motherhood – The Unspoken, kde zdieľam všetko, čo si prajem, aby som vedela ako nová matka. Dávam mamičkám nádej a ukazujem im, že nie sú vo svojich pocitoch samy.
Pozorujem, že ma vyhľadávajú matky práve z dôvodu, že som si tým sama prešla, mám vlastnú skúsenosť a vedia, že im rozumiem. Neskutočne to pomáha budovať most dôvery. Často stačí málo – pocit, že im niekto rozumie a nesúdi ich.
Letáky som mala, ale volať som nevolala
Často rozmýšľam, čo by mi spätne najviac pomohlo. Samozrejme, dostala som aj ja v nemocnici aj na predpôrodnom kurze kvantum letákov s rôznymi telefónnymi číslami. No v čase, keď mi nebolo dobre, ani náhodou by mne osobne nenapadlo zavolať niekomu neznámemu a priznať sa s tým, že bojujem s myšlienkou zabiť seba a svoje dieťa? Neviem, kto v takejto chvíli hľadá leták s telefónnymi číslami. Na druhej strane, sú ľudia, ktorým to naozaj môže pomôcť a ktorým to môže reálne zachrániť život.
Súkromné škôlky sú v Škótsku veľmi drahé
V Škótsku, ako aj v Anglicku, je platená materská dovolenka iba deväť mesiacov. Veľa matiek ostáva doma s dieťaťom alebo pracuje na polovičný úväzok. Závisí to od konkrétnej rodiny, aké má možnosti, či sa žena vráti alebo nevráti do práce. Jasle a škôlky sa tu nerozlišujú ako dva pojmy, ide o „nursery“, kde deti môžu byť zadarmo umiestnené až od troch rokov veku. Dovtedy si rodič za umiestnenie dieťaťa platí. Ceny za súkromné škôlky sú však neskutočne vysoké, cena za pobyt dieťaťa v škôlke na celý mesiac vychádza cez 1 000 libier. Systém predprimárneho vzdelávania je z môjho pohľadu oveľa lepšie vybudovaný na Slovensku.
Byť mamou je náročné
Pre mňa osobne je materstvo a rodičovstvo veľkou výzvou. Ako dieťa som bola stále vonku, s ostatnými deťmi, rodičia si navzájom pomáhali. Dnes to neexistuje. Vnímam veľký deficit takej podpory a pomoci pri výchove, akú by som potrebovala. A čím viac detí, tým je to, samozrejme, ťažšie. Každé dieťa má iné potreby, každé chce robiť niečo iné. Časom som sa už naučila pýtať a prosiť o pomoc, napríklad ak potrebujem postrážiť deti.
Slovenčina naša každodenná
S deťmi komunikujem na 90 % po slovensky, som v tom veľmi striktná. Mám pocit, že inak by nepoznali mňa ani slovenskú kultúru. Pozeráme spoločne slovenskú televíziu, čítame slovenské knihy, často chodíme na Slovensko. Veľmi sa teším, že sa dohovoria, keď prídu na Slovensko. Viem ich nechať samotných s mojou maminou. Niektoré mamy neučia svoje deti slovenčinu, pretože si myslia, že ju v živote nebudú potrebovať, no na druhej strane, ako sa hovorí: „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.“ Navyše, existuje mnoho štúdií, ktoré potvrdzujú, že učenie ďalšieho jazyka má pozitívny vplyv na rozvoj dieťaťa. Takže sa teším, že im slovenčina nerobí problém. Mrzí ma, že tu v Škótsku neexistuje žiadna slovenská škola, ako bola napríklad v soboty v Londýne, tak improvizujeme doma a máme diktáty, prepisy a podobne.
Ukecané predavačky
‚Aký ste mali deň?“, „Čo plánujete cez víkend?“ To sú otázky, ktoré vám položí predavač, kým v obchode blokuje váš tovar. Na Slovensku som sa s tým nikdy nestretla. Mnohokrát to niekomu môže zachrániť deň a možno i život, ak je človek k druhému milý. Málokedy tu vidíte ‚kyslé‘ tváre. Na druhej strane však vnímam, že my, Slováci, máme silnejšie priateľstvá. Hoci máme medzi sebou možno spočiatku nejaké steny, priateľstvá sú hlbšie. Napríklad ak by som potrebovala na Slovensku odviesť na letisko, viem, že priateľ tam bude bez mihnutia oka. Aj ja by som tam bola. Ale tu, v Škótsku, ak by niekto o druhej ráno potreboval, neviem, či by poprosil priateľa. Skôr si myslím, že nie. Všetko musí byť naplánované vopred a v určitom čase. Ľudia sa tu málo pozývajú domov, skôr preferujú stretnutia vonku. Slovenské väzby a priateľstvá vnímam ako oveľa, oveľa silnejšie.
Mama v Španielsku: Sople a kašeľ tu za chorobu u detí nepovažujú
„Zázračný“ všeobecný lekár v Škótsku
Zdravotný systém bol rovnaký v Anglicku aj tu v Škótsku. Aj keď máme National Health Service (NHS), čo je super, každý prispieva nejakou sumou mesačne a z toho sa platia jednotlivé úkony. Nemáme tu rôzne poisťovne ako na Slovensku, existuje iba jedna poisťovňa. Samozrejme, sú aj súkromné poistenia, ale ak si ich človek nemôže dovoliť, NHS je záchrana. Po pôrode som ako nová matka mala pri každom dieťati rok zadarmo zubára, čo bolo skvelé. Tu všetko riešia všeobecní lekári, odborníka vidíte až pri veľmi vážnych problémoch.
Napríklad aj počas tehotenstva je prvý ultrazvuk až v 12. týždni tehotenstva. Neexistujú tu preventívne prehliadky.
Nie je teplo ako teplo, na škótske počasie sme si zvykli
Počasie je tu chladnejšie, no nie až také zlé, ako si mnohí ľudia myslia. V lete máme aj horúce dni, a chodíme v tielkach a v žabkách. Nie je to slovenské teplo, ale mne to vyhovuje. Zatiaľ sa nám pekelné horúčavy vyhýbajú. Zaujímavosťou je, že pocitová teplota je tu vždy vyššia ako ukazuje teplomer. Ak je tu napríklad 15 °C, cítim to, akoby bolo aspoň 20 °C. V porovnaní so Slovenskom sa deti až tak veľmi nebabušia až tak intenzívne ako u nás v zmysle, že zafúka vetrík a deti už majú čiapky, šály a rukavice. Samozrejme, aj tu sú niektoré vedené k otužovaniu a iné zase preferujú teplo.
Priatelia a väzby na Slovensku
Hoci sa v Škótsku žije super, chýbajú mi staré väzby, priateľstvá zo školy, ľudia, čo ma poznajú od základov. Snažím sa však udržiavať vzťahy, keď prídem na Slovensko, plánujem si stretnutia s čo najviac ľuďmi. Angličtina nikdy nebude môj prvý jazyk a hoci tu mám skvelé kamošky, nie je to tá istá kultúra, ktorá by nás spájala. Nedávno som bola pár dní v Česku a bol to krásny pocit, keď som cítila to kultúrne a spoločenské puto. Na Slovensko chodíme minimálne raz ročne, snažíme sa na dlhšie, najmä počas letných prázdnin. Niekedy sa podarí prísť aj viackrát, ale keďže sme už päťčlenná rodina, musím všetko efektívne plánovať.
Fotogaléria