Dobrý deň, mám 2 ročnú dcéru. Dcéra je veľmi vnímavé a inteligentné dieťa. Rozpráva po slovensky občas niečo aj po anglicky (z rozprávok, pesničiek) vie celú abecedu ako v slovenskom jazyku aj v Anglickom, tak isto aj počíta do 10. Je veľmi spoločenská. Nemá problém s nikým.
Avšak, mám obavy pre jej správanie. Je veľmi agresívna, neposlúcha nás vôbec, všetko si vynucuje plačom, snažíme sa jej aj vysvetľovať, ale akoby nás ani nevnímala. Občas keď už je toho veľa dostane po zadku, alebo sa jej spýtame aby si rozmyslela, či bude ešte napr. Hádzať veci o zem, alebo kopať do psa, že dostane. Ale aj tak to robí a keď dostane ešte sa nám smeje do tváre. Občas plače a v zapetî sa smeje. Príde mi to naozaj zvláštne, správa sa ako, keby bola opitá alebo neviem ako to prirovnať, vôbec sa mi to nepáči. Ževraj ak nie je s nami ale s tetou, alebo babkou, že je oveľa lepšia, poslúcha, sama zaspí ak je u babky, inak musíme my byť pri nej doma vôbec nechce spať, stále sú s ňou problémy. Najhoršie je že ja som na rizikovom tehotenstve a nemôžem sa jej dostatočne venovať a vôbec nie ju nosiť ale ak sa dá mojkam ju aj sa s ňou hrám. Už naozaj niekedy neviem ako na ňu. Úplne tu s nami cvičí. Niekedy je až úplne hysterická.
Bývame vo vlastnom dome, má veľa hračiek, snažíme sa jej venovať, občas sa samozrejme pohadame ale kto nie. Je za 3 chalanov, veľmi živá, chodíme na 2 krúžky aby sa vyšantila a mala kontakt s deťmi. Už nvm čo s ňou. Myslíte, že by sme mali navštíviť detského psychológa?
Ďakujem.
Dobrý deň, popisujete správanie, ktoré mi príde z pohľadu detského vzdoru pomerne bežné. Pri vývinovo očakávanom detskom vzdore je prirodzené, že ho deti takmer neprejavujú pri cudzích osobách. Necítia takú istotu a bezpečie, aby si to dovolili a zároveň svoja Ja si potrebujú budovať práve v interakcii s primárnymi opatrovateľmi (teda rodičmi).
Myslím, že samotný hnev je v poriadku, je to emócia (ako každá iná) ktorú treba akceptovať. Zrením a výchovou sa prejavy hnevu samozrejme usmerňovať majú. Akceptovať emóciu neznamená posúvať hranice, meniť pravidlá. Pri hádzaní vecí na zem, kopaní môžete dcére poskytnúť alternatívu čo hádzať môže, do čoho môže kopať. Ponúknem Vám trojkrokovú reakciu na zadávanie hraníc/ pravidiel.
Po prvé, sa zamerajte na pocit, potrebu dieťaťa. Čo vlastne chce, o čo mu ide. („Nepáči sa ti....“ „Chcela by si...“ „Hnevá ťa...“)
Po druhé, zadajte jasnú hranicu/ pravidlo/ dôvod... („pes nie je na kopanie...“ „mobil nie je na hádzanie...“)
Po tretie, dajte vhodnú alternatívu/ možnosť („môžeš kopnúť do lopty/ vankúša...“ „Môžeš hádzať vankúš...“)
Ako rodiča určujete pravidlá a hranice. Tieto hranice majú mať samozrejme svoju primeranosť a opodstatnenosť (vývinové špecifiká, osobnostné špecifiká rodiča a dieťaťa, majú zabezpečiť bezpečie a istotu). Nemusíme očakávať, že ich dieťa príjmu bez ťažkostí a s radosťou. Je v poriadku, keď sa im nepáčia. Prejav takéhoto nepáčenia je dobré korigovať. Na opodstatnených hraniciach však treba s rozhodnosťou a pokojom trvať. Použijem príklad: nemusí sa mi páčiť, že v zime je zima, môžem na to nadávať, ale nezmení sa to, tá zima bude. Tak isto sú aj hranice v rodine.
Čím bude dcéra staršia môžete ju prizvať do tvorby pravidiel a hraníc a hľadať pre vašu rodinu vhodné spôsoby fungovania.
Samozrejme detského psychológa môžete vyhľadať kedykoľvek, keď budete mať pocit, že to potrebujete. Prajem všetko dobré.
Mgr. Marta Lazíková Merešová
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
