Čo sa so mnou deje?

Dobrý deň. Stručne poviem niečo o sebe aby ste si spravili o mne lepší obraz a možno to pomôže tiež k vyjadreniu.
Od malička som v každej škôlke a škole bola šikanovaná. Na strednej to bolo najhoršie a tam okrem detí bola na mne zasadnutá triedna a robila mi z už dosť veľkého pekla v škole ešte väčšie. Chodila som opakovane za ňou zúfala, že šikanovanie nabralo veľmi vážny rozmer hodný už aj polície. Tá sa mi len vysmiala. Neskôr keď mi iné profesorky pomohli a boli sme aj za riaditeľkou tak popierala, že by som jej o tom hovorila. Príbeh je na dlho tak iba takto v skratke.
Neskôr som šťastná, že som ukončila školu nastúpila do zamestnania ako laborantka do výskumu. Tam ako naschvál som mala otrasného šéfa a jeho študentov, ktorých naučil, že som nič. Stále som počúvala presne tieto slová: laboranti sú ľudia, ktorí v živote nechceli nič dosiahnuť tak sú len laboranti, laboranti narozdiel od nás vedcov nemusia pri práci rozmýšľať, laboranti môžu iba umývať šálky od kávy a dopĺňať špičky pipiet. Šéf spravil aj prednášku s názvom laborant vs. vedec kde ma úplne ponížil. Odišla som po 2mesiacoch. Moji rodičia ma tiež vždy ponižovali a pri každej drobnej chybe som počúvala, že zo mňa nič nebude, som nikto, lepšie by bolo keby som umrela. Bola som aj dosť bitá v detstve do hlavy. Otec ma aj vydieral a dostal zo mňa dosť peňazí. Prvý priateľ ma dohnal k bulímii. Nerozumiem prečo sa mi toto v živote deje. Som skôr introvert, nie som drzý arogantný typ a nie som ani nejaká ohava čo sa fyzického výzoru týka. Vždy sa snažím pomôcť každému ako viem. Na strednej som sa psichicky zrútila a skončila v rukách psychiatra kde som chodila asi 3roky a brala rôzne lieky. Neskôr som však sama prestala chodiť, pretože po každej návšteve pani doktorky som bola psychicky vysilená. Viem snáď všetko o jej synoch a osobnom živote. Na bulímiu mi povedala , že sa nemám prežierať a na úzkostno-depresívnu poruchu, ktorú mi stanovila, že nie že sa odkráglujem ako jedna jej pacientka.Sama som si teda bezpečne pomaly znižovala dávky liekov až som ich prestala brať úplne.
Viem, znie to všetko neuveriteľne a preto som veľmi zvažovala, či sa o to podeliť. Aktuálne mám skvelého manžela a vytúžené dieťa. Napriek tomu, čo sa mi v živote dialo, vždy som bola veľmi citlivá, plná lásky a dobra. Všetko zlé som obracala na dobre, pretože nikdy som nechcela robiť ľudí smutnými a kaziť im deň tým, že ja mám na nič deň/život. Tí čo ma mali radi mi hovorievali aký som pozitívny človek.
No v poslednej dobe asi rok som plná hnevu a agresie, ktoré v sebe potláčam. Začala som veľa nadávať a takmer nič dobré neviem cítiť. Lásku cítim veľmi tlmene. Muža a dieťa milujem, dala by som za nich život, ale neviem ako to popísať. Tá láska nie je ten istý pocit ako kedysi keď som cítila radosť a hriala ma pri srdci. Je to ako keď rozprávate cez rúško a je vás horšie počuť. Všetko sa snažím v sebe potláčať a tváriť veselo. Nechcem aby moje dieťa čokoľvek vycítilo. S mužom sa nehádame našťastie, no môj hnev už dlhšiu dobu cíti a začína to byť medzi nami horšie. Neviem definovať prečo a z čoho sa tak cítim, viem iba to, že on za to nemôže. Začalo to ešte pred tehotenstvom, tieto moje veľmi zlé pocity. Cítim, že znova potrebujem odbornú pomoc, no k tej pani doktorke sa vrátiť nemienim a so psychiatrami je problém, sú vyťažení. Sedenia s psychológom si dovoliť nemôžem kým som na rodičovskej dovolenke. Som už zúfala, keby som nemala moje vytúžené dieťa už by som tu nebola