Vzťahová väzba: Bezpečné objatie, ktoré darujeme dieťaťu
Je to vzácny pocit, ktorý mu pomôže prekonať ťažké chvíle a náročné situácie. Pocit bezpečia, pocit, že je na tomto svete niekto, kto ho bezpodmienečne miluje a vždy to tak bude. Je to veľký DAR.
Rodičovská starostlivosť je pre duševné zdravie dieťaťa nesmierne dôležitá – jej dopad môžeme pozorovať aj v dospelosti. To znamená, že to, ako sa k deťom správajú mama a otec asi do 5. roku, tvorí základ ich sociálneho správania. Hovoríme o tzv. vzťahovej väzbe.
So vzťahovou väzbou sa nerodíme
Je to jedinečné emocionálne puto, vznikajúce medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Dieťa má v sebe inštinktívnu potrebu vyhľadávať a udržiavať blízkosť s určitou osobou, aby naplnilo svoju potrebu ochrany a dosiahlo pocit bezpečia. Deje sa tak najmä v situáciách, ktoré sú preň stresujúce.
Podstatou vzťahovej väzby je získať fyzické a emocionálne uspokojenie a pocit bezpečia od blízkej osoby. Napomáha tomu:
- starostlivosť,
- fyzický kontakt,
- vnímavosť,
- a prejav pozitívnych citov.
Často je to práve mama, pretože je s dieťatkom dlhšie počas dňa, ale spoločné rituály s otcom – napr. večerné kúpanie – poskytujú dostatok príležitostí na to, aby sa táto väzba vytvorila aj medzi nimi.
Stačí IBA mama? Dieťa potrebuje rozmanité vzťahy
Vzťahová väzba pôsobí obomi smermi
Nielen dieťa pociťuje bezpečie a istotu, zároveň aj rodič cíti vzájomné prepojenie s dieťaťom a necíti sa byť pri ňom „cudzincom“. Pri výchove nejde o súťaž medzi rodičmi – kto lepšie pozná dieťa a poskytuje mu viac – otec alebo mama. Je to vzájomné pôsobenie, pretože prínos jedného a druhého rodiča je rozdielny, ale pre dieťa nesmierne potrebný.
Vzťahová väzba tvorí základ pre budovanie neskorších sociálnych vzťahov – dievčatá sa učia správať ako ženy, na základe vzťahu s otcom si budujú vzory správania k mužom. A naopak, chlapci sa identifikujú s mužskou rolou a učia sa správať k ženám.
VZŤAH s mamou učí bábätko, aký je SVET
Keď sa spojenie s dieťaťom naruší...
Porušenie už vytvorenej vzťahovej väzby vzbudzuje u dieťaťa úzkosť a môže závažne ovplyvniť jeho vývin. Často si rodič, ktorý je s dieťaťom dlhšie, vypestuje zvýšenú citlivosť a vie rýchlejšie reagovať napr. na jeho plač. U druhého rodiča môže vznikať pocit nedostatočnosti až menejcennosti, že to nedokáže. Ale pohotovosť reagovania nie je najdôležitejším faktorom pripútania.
Kľúčové je venovanie pozornosti a vzájomná komunikácia s dieťaťom. Pri pôsobení na dieťa dospelý používa:
- vyšší hlas – dieťa lepšie reaguje na vyššie položený hlas, lepšie ho rozoznáva.
- pomalšie tempo reči a zvýšená artikulácia reči – do 3 rokov je takáto stimulácia veľmi dôležitá, lebo rodič má možnosť udržiavať kontakt s dieťaťom a tónom reči vyjadruje náklonnosť.
- výraznejšia mimika – do 3 rokov je pre dieťa najdôležitejším spojením s okolím ľudská tvár – dokonca ju uprednostňuje pred inými vizuálnymi podnetmi;
- snaha nadviazať očný kontakt a udržať si ho – pri strate kontaktu dieťa stráca záujem o interakciu a začne byť pasívne. Očný kontakt je pre dieťa dôležitý, pretože mu poskytuje pocit istoty a ubezpečenie, že sa rodič pozerá. To znamená, ak dieťaťu hovoríme, že ho vidíme a pozeráme sa do mobilu – dieťa sa cíti neisto a často reaguje prehnane.
- fyzický kontakt s dieťaťom – pohladenia, pritúlenie, pusy, objatia ap. Takto dieťa najčastejšie komunikuje a získava najviac informácií zo svojho okolia.
- úsmev – zvyšuje pravdepodobnosť interakcie medzi rodičom a dieťaťom. Už 3-mesačné dieťa prostredníctvom úsmevu spontánne reaguje. Postupne si stále častejšie vyberá, na koho sa usmeje, a na koho nie. Úsmev a smiech sú nám vrodené.
3 typy vzťahovej väzby
1. Istá vzťahová väzba
- zvedavé,
- dokáže nadviazať kontakt aj s neznámymi osobami, pričom rodič je nositeľom pocitu bezpečia a istoty,
- na odchod rodiča reaguje nespokojnosťou,
- jeho návrat víta s radosťou,
- po odchode rodiča prestane kontaktovať neznámych ľudí.
Dlhodobo si udržiavajú emocionálnu pohodu. Toto naladenie im pretrváva až do dospelosti. Rovnako majú vyššiu dôveru v seba a svoje schopnosti. Sú oveľa odolnejšie voči stresu, traume a záťaži. Vykazujú nízku mieru úzkosti a vyhýbavosti. Sú adaptabilné, dôveryhodné, spoľahlivé. Ľahko nadväzujú vzťahy s druhými, sú vnímavejšie k potrebám ostatných ľudí.
Bezpečná vzťahová väzba – dar na celý život
2. Neistá vyhýbavá vzťahová väzba
Majú často pocit, že si lásku musia zaslúžiť.
Vo vypätých situáciách majú tendenciu vybuchnúť, a to prispieva k ich odmietnutiu zo strany rodičov a zhoršeniu obrazu seba samého. Trpia pocitom osamelosti a odcudzenia. Zvyknú sa vyhýbať ohrozujúcim situáciám, nedokážu sa vyrovnať s negatívnymi zážitkami. Majú nízku odolnosť voči stresu a frustrácii.
Zvyknú ostatných presviedčať o svojich kladoch a vyvyšovať sa nad ostatných. Chcú a potrebujú byť v centre pozornosti a ostatné deti vidia ako ohrozenie seba. Často majú problémy so spánkom a kvôli potláčaným emóciám aj iné somatické problémy. Môžu byť zvýšene úzkostné až neurotické, mať prejavy porúch príjmu potravy, správania ap. Často z nich vyrastajú perfekcionisti a nespokojní ľudia so sklonom ubližovať. Kvôli neschopnosti prejaviť emócie majú problém nájsť si partnera.
Chaos v DUŠI dieťaťa: LÁSKA nie je za odmenu
3. Neistá ambivalentná vzťahová väzba
Rovnako tento typ môže vzniknúť pri prerušení rodičovskej starostlivosti, či odmietaní dieťaťa rodičom. Deti pri tomto type väzby stále dúfajú v lásku a boja sa opustenia, odmietnutia a boja sa veriť druhým ľuďom. Sú podozrievavé, zväčša vzdorovité až agresívne, vynucujú si pozornosť a lásku. V stresových situáciách sú intenzívne rozrušené a „depresívne“. Majú pesimistický pohľad na seba a okolie. Vôbec nedokážu zvládať zmeny, frustráciu a negatívne pocity. Sú nesmierne úzkostné a dlhodobo vykazujú detinské správanie, neprimerané veku.
Očakávajú a vyžadujú neustálu pomoc aj s aktivitami, ktoré už predtým zvládali. Neustále kontrolujú svoje prostredia a sú veľmi citlivé na akékoľvek odmietnutie. Bývajú závislé a majetnícke. Časté sú u nich prejavy hnevu a agresie, ktoré striedajú s prejavmi túžby po blízkosti rodiča.
Vnímavosť na potreby dieťaťa
Rodič nemôže byť perfektným superrodičom
Takáto snaha dieťaťu škodí. Dieťa potrebuje tiež zažiť frustráciu, aby sa naučilo riešiť problémy. Na sebe a cez vlastné skúsenosti sa musí naučiť, že nie všetky jeho želania budú splnené, nie každé jeho správanie bude tolerované. Musí sa naučiť, že sklamanie, nuda, smútok a znechutenie patria k životu a rodič mu to musí primeranou mierou sprostredkovať.
Cesta k vytvoreniu bezpečnej vzťahovej väzby je byť dostatočne dobrým rodičom – milujúcim a chybujúcim, pretože tak sa dieťa pripraví na reálny a skutočný život. Dostatočne dobrý rodič je schopný sebareflexie, vie si priznať chybu, poučiť sa z nej a napraviť ju. Takýto rodič je lepší ako perfektný rodič.