Vývin reči do 1.roka alebo Prečo musia babky rozprávať o dve oktávy vyšším hlasom
Ako vzniká reč a prvé slovo? Ako začínajú deti komunikovať? Čo je dôležié, aby deti začali rozprávať? Kedy vyslovia prvé slovo?
Dieťatko prichádza na svet ako bytosť, ktorá nie je schopná zámerne komunikovať so svojím okolím. Detské reakcie ako krik alebo plač sú v prvých týždňoch po pôrode nezámerné. Tak napríklad keď dieťa plače, cíti diskomfort – je pocikané, je mu zima, bolí ho bruško, je hladné...
Hrkútaním neskôr reaguje aj na príjemné stránky života – je napapané, páči sa mu hračka, mamina s tatinom ho nosia na rukách... Ale zatiaľ všetky svoje potreby a priania nevie vyjadriť jednoznačne slovom alebo gestom. Geniálna rola rodičov tkvie v tom, že každý takýto prejav ratolesti dokážu komentovať a dať mu význam. „Aha, plačeš? Určite si mokrý. To sa ti nepáči. Prebalíme.“ A pod. A takýmto spôsobom sa pomaly premieňajú nezámerné reakcie dieťatka na zámernú komunikáciu.
Nerozpráva? Skúste TOTO
Rodičia učia svojím komentovaním prikladať detskému kriku, plaču, pohybu či úsmevu význam
Najdôležitejší zlom prichádza na tejto ceste približne okolo 9. mesiaca. Je to medzník, odkedy deti začínajú komunikovať zámerne, vedome. Aby sa tak naozaj stalo, musí však dieťatko vyzrieť z rozumovej (kognitívnej) stránky.
Pretože reč a myslenie sú veľmi úzko prepletené. Jednoducho povedané, základným predpokladom je, ak dieťatko začne chápať, že akýkoľvek predmet nezmizne, ak ho práve dieťa nevidí (je prikrytý dekou, je v tmavej izbe alebo uložený v škatuli...). V odbornej terminológii to nazývame fenoménom stálosti objektu.
V logopedickej, ale aj psychologickej praxi existujú rôzne testy a spôsoby hodnotenia, ktoré dokážu tento fenomén posúdiť. Najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom, ako ho rozvíjať so svojím dieťaťom doma, je hrať sa s ním na schovávačku.
Prikryjeme dieťa plienkou a čakáme, či vykukne, schováme pod plienku obľúbenú hrkálku alebo sa schováme my, a trpezlivo čakáme, či nás bude dieťa hľadať alebo sa schová samo.
Komunikácia začína gestami, pohybom, mimikou... až potom príde reč a prvé slovo
Ak povieme zámerná komunikácia, ešte stále to nemusí byť konkrétne prvé slovo. Deti totiž začínajú komunikovať pohybom, jednoduchými gestami, mimikou. Samotné gestá by sme mohli roztriediť do najrôznejších skupín, opisovať ich s rôznych hľadísk. Zaujímavosťou je, že prvé gestá sú úplne rovnaké u všetkých detí na celom svete.
Patria medzi ne tieto 4 základné gestá:
- ukazovanie na predmet, osobu – keď si predstavíme deväťmesačné dieťa, vybaví sa nám asi ratolesť v detskej stoličke alebo postieľke. Z motorickej stránky začína stáť, lozí, ale väčšinou ešte nechodí. Určite sa však zaujíma o všetky predmety okolo seba a v snahe chytiť ich a dočiahnuť, vystiera za nimi ruku. Predĺžením ruky je vystretý ukazovák, ktorý mieri na chcený predmet. Tak nejako vznikne prvé zámerné gesto, ukazovanie.
- ukazovanie predmetu – na druhej strane dieťa, ktoré drží predmet, ho často a rado vystavuje na obdiv. Akoby nám chcelo povedať: „Aha, mama, pozri, čo mám. Pekné však?“
- očakávanie – veľmi dobre poznáme aj otvorené ručičky dieťaťa, ktoré očakávajú nejaký predmet. „Mama, hoď mi tú loptu.“
- dávanie – milé gesto, keď dieťa začína podávať predmety komunikačnému partnerovi. Vzápätí ich však chce určite späť (gesto očakávania).
Okrem opísaných gest však, samozrejme, každé dieťa časom vytvára aj svoj vlastný repertoár. Napr. keď chce piť, otvára pusu, keď chce papať, dáva ruku do pusy (pozor – aj to je gesto). Neskôr, ak chce cikať, prekríži nohy alebo poskakuje na mieste. Gestom sa teda stáva akýkoľvek pohyb dieťaťa, ktoré používa vždy v rovnakej situácii alebo na vyjadrenie tej istej prosby, protestu, priania.
Časom k týmto gestám dieťa pripája charakteristické zvuky. Môže to byť akýkoľvek zvukovo-intonačný vzor. Vôbec nemusí pripomínať prvé slová, ako ich poznáme my dospelí.
Vývoj reči: Od kriku cez bľabotanie až po prvé slová!
Dôležité je, že čím má dieťa vo svojom repertoári viac rozmanitých zvukov a zvukovo-intonačných prejavov (vzorov), tým bližšie je na ceste k svojmu prvému slovu. Tak určite každý rodič pozná zvukové vzory alebo pseudoslová ako napríklad:
bo – voda,
mo – všetko čo lieta,
la – slniečko
ba – všetko špinavé,
fú – sviečka, kvapky do nosa, všetko horúce, vietor vonku a pod.
Čo je dôležité pri tejto ceste dieťaťa k svojmu „prvému slovu“?
Existuje veľa rôznych teórií, ktoré vysvetľujú a opisujú, ako vyzerá a čo je dôležité pri tejto ceste dieťaťa k svojmu „prvému slovu“. Mne osobne sa páči predstava sociolingvistov, ktorí opisujú medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa o dieťa stará, tzv. „komunikačný tanec“.
Dieťa sa učí vyhľadávať pri komunikácii očný kontakt, ktorým sa vlastne reguluje dialóg. V rámci neho sa dejú konverzačné výmeny, ale vždy sú o trošičku zložitejšie, na vyššej úrovni. Kým na začiatku dieťa reaguje pohybom, intonáciou, neskôr dokáže odpovedať slovom, vetou.
Prostredníctvom dialógov sa dieťa učí. Výskumy na celom svete potvrdili, že komunikačný partner dieťaťa používa vo svojej reči všeobecné stratégie. Práve vďaka nim môže prebiehať detský jazykový vývin.
Spomínané znaky alebo stratégie v reči dospelých opísali viacerí vedci na celom svete. Na Slovensku sa tejto problematike venuje lingvistka prof. Daniela Slančová, CSc. Reč dospelých so spomínanými znakmi nazvala ako reč orientovanú na dieťa. A aké sú to konkrétne znaky? Jednoducho by sme ich mohli opísať takto:
Dospelí (ale niekedy aj staršie deti, ak rozprávajú s bábätkami či svojimi bábikami) komunikujú takto:
- menia polohu hlasu, používajú vyššiu polohu
- zdôrazňujú kľúčové slová
- skracujú vety
- používajú „detské slová“ (havo pá-pá, mama hopá...)
- spomaľujú tok reči, používajú dlhšie odmlky medzi slovami
- často opakujú slová, ale aj celé vety
Vďaka opísaným stratégiám si deti rýchlejšie osvojujú reč. Nebuďte preto nervózni, ak to babičky so svojím rečovým prejavom „preženú“. Deti z toho budú len profitovať. A vytúžené prvé slovo vás určite zohreje.
