Ak neprijímame dieťa aj s jeho zlyhaniami a chybami, samo seba potom prestáva mať rado
Dieťa sa nerodí s negatívnymi pocitmi voči sebe. Všetky deti si myslia, že sú úžasné. Ako sa však po čase začne dieťa skutočne cítiť, závisí v značnej miere od toho, aké správy dostáva zo svojho okolia v ranom veku, a to najmä od rodičov.
Neskôr si z prostredia samo vyberá to, čo je v súlade so správami od rodičov. Tieto pocity sa vrývajú do duše dieťaťa a sú neskôr veľmi ťažko ovplyvniteľné. Ak je dieťa napríklad presvedčené o tom, že je zlé, škaredé alebo hlúpe, nie je možné ho slovami alebo činmi presvedčiť o opaku.
Ak skúmame korene detskej sebahodnoty, dôležité sú tri základné otázky:
- Som vítaný/-á?
- Som dostatočný/-á?
- Dostal/-a som v detstve to, čo som potreboval/-a?
Deti sa vidia vo svojich rodičoch a vždy to má veľkú sugestívnu silu. Keď v rodičoch vidia „nie si tu vítaný“, vzniká v nich tiež pocit „nie som vítaný“. Z posolstva „nie si dostatočný“ (nevyhovujúci, dosť dobrý) vzniká „som nedostatočný“. Toto má na dieťa dlhodobý účinok a vplyv na jeho vnímanie vlastnej hodnoty.
Schopnosť milovať sám seba do značnej miery určuje, ako sa bude v budúcnosti človek cítiť, určuje, aký pocit bude mať sám zo seba a čo bude sám k sebe cítiť. Ak sa v ranom detstve podarí integrovať rodičovskú lásku, rozvinie sa i láska k sebe a základná, prvotná dôvera.
Som vítaný/-á?
Prvá otázka je namieste už po počatí. Je výskumami podložené, že nechcené deti dosahujú nižšiu pôrodnú hmotnosť, majú oslabenú imunitu a neskôr horšie prospievajú. Deti v prenatálnom vývine nevnímajú verbálne, ani si nepamätajú zážitky slovne, pretože reč u nich nie je vyvinutá. Pamätajú si však telom, vnímajú cez telo pocity matky a tieto pocity sa do nich „pečatia“.
Otázka zostáva v hre aj po pôrode, prvé momenty kontaktu s matkou, koža na kožu, sú pre zdravý vývin (nielen) sebahodnoty nesmierne dôležité.
Úloha rodičov
Prameň lásky dospelého človeka k sebe samému je v jeho vlastnom vnútri. U malého dieťaťa je to inak. Potrebuje cítiť, že je milované, aby sa mohlo naučiť milovať samo seba. Preto je taká podstatná úloha rodičov. Ich láska doslova zaujíma miesto v osobnosti dieťaťa. Dieťa potom môže vnímať samo seba ako dobré a v poriadku. Necíti pochybnosti o tom, že je hodné lásky, pretože sa vidí zrkadliť v očiach rodičov. Láska k sebe samému je uložená v každom človeku ako potenciál. Aby sa však tento potenciál mohol rozvinúť, je nutná bezvýhradná láska rodičov alebo iných ľudí, ktorí prevezmú túto úlohu.
Telesný kontakt
Zásadným prvkom pre zdravý vývin dieťaťa je telesný kontakt s matkou. Novorodenci a dojčatá chcú matku cítiť, ohmatávať a ochutnávať. Deťom spôsobuje rozkoš, keď môžu mať kontakt s pokožkou matky a otca. Bábätká cítia lásku z pohľadu rodičov, oči matky sa zvláštne lesknú, keď sú naplnené láskou. Dostávajú ju však aj telom, lásku v tele cítiť. K pevnejšej integrácii lásky patria bozky, pohladenia a maznanie (nie to slovné, ale telesné). Toto pravidlo platí aj medzi dospelými – láska medzi dospelými sa prejavuje tak, že sa chcú jeden druhého dotýkať, ak už stratili túto potrebu, prameň lásky vyhasol.
Skúsenosti z prvej fázy života majú zásadný význam, pretože duša malého dieťaťa je prijímajúca, „mäkko tvárna“ a všetko, čo sa deje okolo, sa v nej zakoreňuje a pôsobí na celý ďalší život.
Bezpodmienečná láska nie je samozrejmosť
Predpokladom bezpodmienečnej lásky rodičov je, že v nich samých sa mohla rozvinúť láska k sebe. Väčšina ľudí v našej západnej kultúre má však vo svojom vnútri narcistické zranenia, ktoré bránia rozvoju zdravej sebahodnoty. Ak človek nemal so svojimi rodičmi láskyplný kontakt a nemohol dostať istotu, že je žiaduci, vstupuje do života s hendikepom.
Poskytnúť dieťaťu bezvýhradnú lásku, ktorá mu dá najavo „si v poriadku a máme ťa radi takého, aký si“, to je náročná požiadavka i napriek tomu, že väčšina rodičov poskytuje svojim deťom čo najviac lásky. Bezvýhradnú lásku si nemôžeme mýliť s rozmaznávaním. Láska bez výhrad prijíma dieťa také, aké je. Nepritakáva však všetkému, čo dieťa robí a čo chce.
Zameranie na výkon (Som dostatočný/-á?)
Často je láska len podmienečná. Rodičia niekedy požadujú od svojich bábätiek výkony, ktorých nie sú schopné. Už v detskom veku sa začína konkurenčný boj. V našej výkonnostnej spoločnosti sa neustále porovnáva a stále sa zvažuje a posudzuje hodnota. „Môj sedel už v piatich mesiacoch“, pýšia sa niektoré hrdé matky. „Naša dcéra chodila od deviatich mesiacov!“, hrdia sa zase otcovia...
Deti majú vynikajúce senzory na to, či zodpovedajú rodičovským očakávaniam. Nenapĺňať očakávania rodičov znamená byť odmietaný, a tak vzniká v dieťati strach, že si nezaslúži rodičovskú lásku a že ju celkom stratí. Ak neprijímame dieťa aj s jeho zlyhaniami a chybami, samo seba potom prestáva mať rado. Trápi sa a hnev z nedostatku uznania obracia proti sebe, alebo sa prejavuje deštruktívnymi výbuchmi zlosti.
Nevedomé reakcie sú tiež dôležité
Podceňovanie, pohŕdavé pocity, aj keď akékoľvek jemné, takmer neuchopiteľné, majú na dieťa, ktoré je zatiaľ plne orientované na matku, obrovský účinok. Stávajú sa súčasťou jeho osobnosti. Dieťa ich nasáva rovnako ako materské mlieko.
Je zjavné, že je to vždy problém viacerých generácií. Matka, ktorá cíti málo lásky sama k sebe, by rada dosiahla uznanie, okrem iného, tiež prostredníctvom svojho dieťaťa. Ak dieťa nezodpovedá jej očakávaniam, je urazený jej vlastný pocit hodnoty a túto urážku pečatí aj dieťaťu.
Dnešná generácia mladých rodičov bola vychovávaná v podobnom konkurenčnom štýle, navyše s presvedčením, že telesné dotyky, pohladenia a vyznania citov môžu dieťa rozmaznávať. Bábätká boli striktne separované od matiek a odnesené na iné oddelenie. Už tam sa začínajú korene sebahodnoty dnešnej generácie. „Vidíte a ste tu, prežili ste to!“, uisťujú sa starí rodičia o správnosti vtedajších výchovných postupov. Prežili... Uvedomujú si však množstvo depresívnych a úzkostných porúch, ktoré sú odrazom zníženého pocitu vlastnej hodnoty a následkom práve spomínaných postupov?
Konkurencia a výkonnosť v spoločnosti
Hrdosť matky, že jej dieťa je „lepšie“, taktiež plynie do jej vzťahu k dieťaťu a vyvoláva určité účinky. Mohlo by sa zdať, že takýto postoj k dieťaťu buduje zdravé sebavedomie, toto zdanie je však klamlivé. Takáto matka je obeťou konkurenčného boja. Stále jej pôjde o to, aby mala navrch a bude žiť naďalej v neustálom strachu – čo ak nejaké dieťa rovnakého veku bude ešte lepšie? Je ťažké zbaviť sa tohto konkurenčného uvažovania, pretože je podstatnou časťou našej výkonnostnej spoločnosti. Za týchto podmienok sa zdravá sebahodnota nemôže dostatočne vyvíjať – podporujú sa iba výkony, dobré vlastnosti, dieťa nie je prijímané také, aké je – nedokonalé. Ľudia sú následkom konkurenčného porovnávania príliš závislí na tom, ako ich posudzujú druhí. Niet sa čo diviť, že mnohí trpia základným pocitom vlastnej nedostatočnosti. Ich sebahodnota nevychádza zvnútra, z pocitu „som taký, aký som, som cenná ľudská bytosť“, ale z porovnávania svojich výkonov s inými.
Keď sa dieťa uzavrie do seba a trucovito mlčí
Deti prejavujú nedostatok sebahodnoty rôznym spôsobom
Všeobecnými známkami zníženej sebahodnoty u detí sú:
- časté nariekanie,
- potreba vyhrávať, podvádzanie pri hre,
- perfekcionizmus,
- prehnaná samochvála,
- rozdávanie sladkostí, peňazí alebo hračiek,
- správanie vyvolávajúce pozornosť okolia (šaškovanie, hra na hlúpeho, podvádzanie, asociálne správanie),
- sebakritika, hanblivosť,
- obviňovanie druhých za čokoľvek,
- neustále vyhováranie sa alebo ospravedlňovanie sa,
- strach zo všetkého nového, nedôvera k ľuďom,
- žiadostivosť po veciach,
- neustály obranný postoj,
- prejedanie sa,
- vychvaľovanie sa,
- pocit neschopnosti urobiť rozhodnutie a vybrať si,
- neschopnosť povedať „nie“.
Ak dieťa vyjadruje negatívne pocity voči sebe, musí si rodič (i terapeut!) dávať pozor, aby mu neprotirečili. Ako bolo spomenuté vyššie, dieťa je o tom také presvedčené, že sa nedá slovami jeho presvedčenie vyvrátiť. Dieťa potom získava pocit, že mu rodič nerozumie, alebo minimálne neakceptuje jeho pocity.
Napríklad, ak dcéra hovorí: „Som taká hlúpa!“, môžete mať pokušenie odpovedať: „To nie je pravda, si taká múdra!“ Ak to urobíte, len ju podporíte, ale nezmeníte jej negatívny náhľad na seba, pretože to obsahuje správu: „Mýliš sa, keď si myslíš, že si hlúpa.“ Zmena musí prísť od dieťaťa a udeje sa vo vnútri, čo je možné len vtedy, ak akceptujeme jej negatívne pocity.
Až keď sú pocity dieťaťa akceptované, je možné ich bližšie skúmať, rozvíjať a dieťa samo niekedy príde na to, že to s danou vlastnosťou nie je až také zlé, ako sa mu najskôr zdalo.
Aby sa cítilo vo vzťahu k sebe lepšie, musíme ho priviesť späť k nemu samému, rozvíjať jeho sebauvedomovanie. Prvým a zásadným krokom tohto procesu je prijatie jeho súčasných pocitov – mizernosti, bezvýznamnosti, beznádejnosti atď. Akonáhle tieto pocity dieťa prijme za svoje, môže sa znovu spriateliť so svojimi zmyslami, so svojím telom a jeho možnosťami. Môže sa potom dozvedieť niečo o sebe a svojej jedinečnosti inak než prostredníctvom hodnotiacich súdov okolia a názorov druhých a začať sa cítiť dobre, že je v poriadku, keď je tým, kým je.
Ako podporiť sebauvedomovanie dieťaťa?
Psychoterapeutka Violet Oaklander (2010), pracujúca predovšetkým s deťmi, uvádza nasledujúce rady pre rodičov, ktorí chcú podporiť sebauvedomovanie dieťaťa:
- Načúvajte, oceňujte a prijímajte pocity dieťaťa.
- Jednajte s ním s úctou. Prijímajte ho také, aké je.
- Chváľte ho za konkrétne veci.
- Buďte k nemu úprimní.
- Ak mu chcete niečo povedať, hovorte radšej v prvej osobe, hovorte „Ja...“ namiesto „ty...“ Napríklad: „Ruší ma, keď máš nahlas svoj prehrávač,“ je lepšie ako „Robíš strašný hluk.“
- Ak máte nejaké výhrady, buďte konkrétni a nehovorte „Ty vždy...“ alebo „Ty nikdy...“
- I keď dieťa potrebuje nejakú istotu, pravidlá a hranice, potrebuje zároveň priestor, voľnosť k učeniu a objavovaniu sveta, aby sa neskôr mohlo postaviť na vlastné nohy. Dajte mu zodpovednosť, nezávislosť a voľnosť v rozhodovaní.
- Počítajte s ním a aktívne ho zapájajte do hľadania riešení a rozhodovania, ktoré sa týkajú jeho života. Rešpektujte jeho pocity, potreby, túžby, návrhy, postrehy, múdrosť.
- Dovoľte mu experimentovať, sledovať jeho záujmy, byť tvorivým alebo aj bez nápadu.
- Majte neustále na mysli princíp jedinečnosti: Je to úžasné, okúzľujúce a jedinečné dieťa, i keď je to jedinečnosť na míle vzdialená od tej vašej.
- Buďte mu dobrým príkladom: zmýšľajte o sebe dobre a starajte sa o seba.
- Uvedomte si, že je dobré vedieť sa oceniť. Je príjemné a uspokojujúce, keď viete a ceníte svoje schopnosti. Je dobré mať sám zo seba radosť.
- Snažte sa nesúdiť, nehovoriť toľko: „Mal by si...“ a dávať nepotrebné rady.
- Berte dieťa vážne. Prijímajte jeho mienku – samo vie, kedy je hladné.