Takto (NE)reagujme na pocity našich detí
To, či má dieťa dôvod sa hnevať alebo nie, vie ono samo. My mu v tom nemôžeme brániť.
Emočne je dieťa prepojené s matkou, teda to, čo cíti matka, vie vycítiť aj dieťa (napr. sa rozplače, ak je matka smutná). Čím menšie dieťa, tým silnejšie emočné prepojenie.
Preto je veľmi dôležité, aby bola matka vyrovnaná, poskytovala dieťaťu bezpečie, istotu, verila mu, aby ona rozhodovala o sebe a nie dieťa o nej.
SILA matkinho dotyku
Nefunkčné zvládanie emócií detí
1. To nič nie je
Rodičia často reagujú cez zákazy a príkazy, cez pravidlá a presvedčenia, čo dieťa „musí“ a čo „nesmie“, cez tlak: „Nesmieš sa hnevať. Nemáš dôvod sa zlostiť. Nemôžeš sa takto správať! Však sa tešíš z narodenia bračeka?“ Rodič usúdi, že dieťa nemá dôvod sa hnevať alebo musí mať radosť.
2. Snaha o zastavenie pocitov dieťaťa
Zníženie váhy pocitov. „To nič nie je. To prejde. Už si veľký. To pre takúto blbosť plačeš? Nemá ťa čo bolieť.“ Takto hovoria dieťaťu, že jeho prežívanie nie je dôležité, že mu neveria. Popierajú ho. Ignorujú.Rodič by mal namiesto toho pátrať: „Vidím, že sa hneváš. Počujem, že plačeš. Chceš sa porozprávať? Ak nechceš, nevadí. Ak by si si to rozmyslel, rád ti venujem čas.“
3. Presunutie pozornosti od emócie – v žiadnom prípade nie
Každá detská emócia má zmysel, hovorí o aktuálnom prežívaní. To, že to my nevieme spracovať, je problém nás dospelých, nie detí. To, čo dieťa navonok prejavuje, môže byť vo vnútri niečo oveľa hlbšie. Navonok prejavený hnev často prezrádza bezradnosť alebo strach. Odpútavaním pozornosti od emócií vedieme dieťa k ignorovaniu jeho vlastných pocitov.
Katastrofický scenár by bol, že vychováme tak generáciu „robotov“ bez emócií, bez pochopenia pocitov druhého, bez schopnosti empatie či súcitu.
Neplač, už si predsa veľká! Prečo nám emócie našich detí tak prekážajú?
Takto ÁNO
Všetci vieme, že ak sa malé dieťa udrie, rodič pribehne, pofúka mu kolienko, pohladká ho. Čo by však malo byť druhým krokom?
Rodič by mal vziať rúčku dieťaťa a povedať: „A teraz sa skús Ty pohladkať. Skús si aj Ty sám/a pofúkať boliestku.“ Dieťa tým učíme, aby sa o svoju bolesť postaralo aj samo. To neznamená, že nemá poprosiť o pomoc, keď ju potrebuje. Ale aj my, keď sa porežeme, intuitívne si hneď sami zastavíme krvácanie priložením ruky alebo tí odvážnejší dáme prst do úst.
Podobne máme viesť dieťa aj k prijatiu pozitívnych pocitov. Malé dieťa najprv hladkáme my, ono sa usmieva. Potom vezmeme jeho rúčku a ňou hladkáme svoje líce – tým ho učíme, aby vedelo „dávať“, nielen „prijímať“. A je vhodné smerovať dieťa k tomu, aby sa pohladkalo aj ono. A rodič môže pritom pomenovať pocity – „cítiš teplo svojej rúčky?“ Ide o prijatie pozitívneho pocitu. A taktiež o sebaprijatie a podporu sebahodnoty.