Terapia pevným objatím: Lieči dušu dieťaťa
Terapia pevným objatím slúži k obnove narušených citových vzťahov. Pomáha posilňovať, liečiť a uzdravovať.
Zmyslom pevného objatia je vcítiť sa do druhého na psychickej aj fyzickej úrovni tak, aby došlo k vyjadreniu toho negatívneho, čo tieto vzťahy zaťažuje a narušuje.
Výchova sebavýchovou: UTÍŠTE plačúce dieťa!
Objatie je liekom na choroby duše
Pevné objatie nie je žiadna nová múdrosť. Používali ju odpradávna pedagógovia a psychológovia, napríklad Pestalozzi u detí s poruchami vzťahov. V bibliografii Miltona Ericksona popisuje Haley, ako známy psychoterapeut radil jednej matke, aby objímala dieťa „ktoré malo viac moci, než mohlo spracovať“ až do doby, než sa od nej nechá osloviť.
Martha Welchová zase uplatňovala pevné objatie u autistických detí. Na začiatku osemdesiatych rokov ju prevzala a rozvinula už citovaná psychologička Jiřina Prekopová, autorka mnohých kníh o výchove, z ktorých niektoré boli preložené až do 16 jazykov a stali sa bestsellermi.
Terapia pevným objatím potrebuje dvoch
Spočiatku (asi od roku 1993) bol zmysel pevného objatia definovaný ako „pomoc človeku v hlbokej duševnej kríze tak dlho, pokým nevykričí svoju zlosť a nevyplače smútok, až kým sa nebude cítiť voľný a spokojný“.
Vtedy sa myslelo, že „držanie“, „holding“, je pomoc pre autistov alebo inak narušené deti, ako napríklad malých tyranov. V popredí stál jednoducho záujem vytvoriť spoľahlivú väzbu k matke a zaistiť, aby sa jej dieťa prispôsobilo a prevzalo jej ochranu, orientáciu a výchovu.
Tak sa často stávalo, že dieťa bolo skôr objektom výchovnej snahy, a nie jedným z dvojice ľudí, z ktorých každý má právo vyplaviť svoju citovú bolesť a udobriť sa. Postupne sa prichádzalo na to, že v narušenej väzbe netrpí len dieťa, teda jeden človek, ale zasiahnuté sú obe strany.
NOSIŤ dieťa na rukách nie je ROZMAZNÁVANIE
I matka a otec musia prejaviť svoje citové poranenie a dať ich pochopiť dieťaťu. Dnes sa pod pojmom pevné objatie rozumie šanca pre dve osudovo spojené osoby (rodič - dieťa, manželia...) vyriešiť ťažký citový konflikt, ktorý sa nedá spracovať slovne. Citovo sa konfrontovať v pevnom objatí s cieľom vcítiť sa jeden do druhého, porozumieť si a obnoviť lásku k sebe i k tomu druhému navzdory všetkým vypovedaným výhradám.
Dieťa zúri a plače, ale je v milujúcom náručí
V objatí matky alebo otca je dieťa opäť v „hniezde“, aby si prežilo ochrannú silu a orientáciu na rodičov (teda nie z dôvodu trestu). Počiatočný odpor dieťaťa je pochopiteľný. Prežíva odňatie svojej moci, keďže sa musí prispôsobiť láskavému objatiu rodičov. Skúša, či je prevaha rodiča vierohodná.
Súčasne aj rodičia majú možnosť vyjadriť svoje negatívne pocity voči dieťaťu a spontánne sa zbaviť citovej ambivalencie. Takéto objatie zaháňa strach a robí dieťa prístupným. Prežitie hnevu, nenávisti a strachu v súvislosti s držaním prináša istotu. 
Rodičia spolu s dieťaťom prežívajú jeho stav vydesenej uzavretosti a utešujú ho hladkaním, hojdaním a nežnosťou, akoby bolo zase bábätkom. Povzbudzujú ho, aby vykričalo svoje pocity a zlosť, a uisťujú ho, že ho budú držať tak dlho, až kým mu nebude lepšie.
Bezpečná vzťahová väzba –dar na celý život
Prestanú až vtedy, keď je dieťa spokojné a nepociťuje prispôsobenie sa nežnostiam rodičov ako ohrozenie, ale je schopné tieto nežnosti ešte dlho prežívať. Dieťa pozná, že je v bezpečí a milované, aj bez toho, aby muselo vládnuť, dokonca sa môže nechať viesť a nechať sa premôcť. Spoločne zažili porážku nenávisti a strachu a návrat obojstrannej lásky.
„Objímam ťa pevne, pretože ťa ľúbim a chcem, aby si bol slobodný.“
Pri opakovanom pevnom objatí sa skracuje obrana dieťaťa a skôr nastupuje radosť zo zblíženia a prispôsobenia. Je však nutné dodržať základné pravidlo, že nesmieme dieťa pustiť skôr, než sa jeho negatívne city zmenia v lásku.