Rodičovský manuál: Keď sa dieťa uzavrie do seba
Keď sa dieťa zrazu stáva neprístupným a odcudzí sa svojim rodičom, cítia sa dospelí bezmocní. Túto ťažkú situáciu možno vyriešiť len aktívnym počúvaním dieťaťa.
Lukáš už dlhšie túžil vlastniť špeciálne autíčko. Mama ho však doteraz vždy len uchlácholila, že ho niekedy určite kúpia. A dnes prišiel malý školák s takouto hračkou domov, pôsobí však neradostne a nahnevane.
„Odkiaľ to máš?“ pýta sa ho mama nedôverčivo. „Našiel som,“ zamrmle si Lukáš popod nos. Mama sa hnevá, lebo vidí, že jej syn zjavne klame. Ale na jej žiadosť, aby povedal pravdu, Lukáš nereaguje. Uzavrie sa do seba a robí sa hluchým.
TY SI MÔJ MILÁČIK alebo Aby sa ani jedno z detí necítilo odstrčené
Menšie deti sa uzatvárajú do seba len zriedka
Mnohí rodičia poznajú takéto scény. Často sú nevinné a neskôr sa dajú v pokoji vyriešiť. Ak by sme vzali do úvahy vek dieťaťa, menšie deti sa do seba spravidla neuzatvárajú. Majú akúsi vnútornú potrebu zverovať sa svojim rodičom a všetko im oznamovať – aj keď nie vždy hneď. Aj udržať tajomstvo robí ešte mnohým predškolákom problém.
Inak je to u starších detí. Čím je dieťa staršie, tým menej z neho dostaneme a aj odpovede na otázky rodičov bývajú strohejšie. Mnohí rodičia sa sťažujú na to, že sa im ich deti nechcú otvoriť, odmietajú sa zúčastňovať rozhovorov, dokonca sa vyhýbajú kontaktom s nimi a stavajú medzi seba a nich múr. Prečo sa ale mnohé deti takto uzatvárajú do seba a sú neprístupné?
Prečo to dieťa robí?
Trucovité mlčanie je väčšinou posledným prostriedkom, ktoré dieťa použije na to, aby sa bránilo vplyvom dospelých, ktoré odmieta. Väčšinou neprístupné dieťa už predtým nadobudlo skúsenosť, že jeho argumenty nikto nepočúva a jeho oponovanie sa netrpí. Často vedie k mlčaniu aj opakovaná skúsenosť, keď býva dieťa za svoje chyby často trestané.
„Ja neviem“ – takto znie potom odpoveď detí na rodičovskú otázku, prečo nedávali v škole pozor a dostali zlú známku. Tým starším sa občas z úst vyderie aj „mne je to jedno“. Ak sa chcú rodičia svojim deťom príliš dostať pod kožu, nerešpektujú tým ich intímnu sféru. A na to sú alergické najmä deti v puberte. Aj keď si rodičia robia starosti, otvorenosť svojich detí si nevynútia.
Pozor, dobré dieťa! (Alebo je všetko inak?)
Ak chcete dieťaťu pomôcť, pozorne počúvajte!
Deti, ktoré sa uzatvárajú do seba až pod vplyvom nejakých udalostí (teda nemáme na mysli typických introvertov, ktorí sú od narodenia tichí, samotárski a uzavretí), si vyžadujú pomoc rodičov. Tí sú však veľakrát bezmocní. Čím zarytejšie sa pokúšajú preniknúť do myšlienok dieťaťa, tým trucovitejšie dieťa mlčí. Výčitky a vyhrážky situáciu ešte zhoršujú. Často je cesta k dieťaťu v tomto momente jednoducho zahataná.
Tip MAMA a ja
Ak vám dieťa odmieta odpovedať na vaše otázky, je vhodné mlčanie dieťaťa dočasne akceptovať – aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Rozhovory – a najmä konfliktné stretnutia – potrebujú čas a príjemnú atmosféru.
Po určitom čase, keď obe strany prekonali emocionálne napätie, je možné začať riešiť vzniknutú situáciu. Prvou úlohou bude zistiť, čo sa vlastne stalo. Z lásky k svojmu dieťaťu si na to urobte čas a porozprávajte sa. Ten, kto si chce k svojmu dieťaťu vybudovať novú cestu, musí byť pripravený v prvom rade počúvať. Až keď majú deti pocit, že ich rodičia skutočne počúvajú, dokážu sa otvoriť. Počúvať znamená deťom sprostredkovať asi toto:
„Zaujímam sa o teba a o to, čo mi opisuješ a chcem toho počuť ešte viac.“
Panovačnosť a neochota počúvať sú naproti tomu najistejšou cestou k tomu, aby dieťa naďalej zaryto mlčalo. V takejto situácii si potom povie: Prečo by som mal rodičom niečo rozprávať, keď to aj tak nechcú pochopiť?
Ako byť pevným a zároveň empatickým i vnímavým rodičom?
Ako aktívne počúvať?
- Pozerajte sa na dieťa priateľsky. Signalizujte mu, že sa zaujímate o to, čo hovorí a cíti.
- Dajte mu priestor, aby sa prestalo hanbiť za to, čo sa mu prihodilo.
- Zhrňte z času na čas to, čo dieťa povedalo. Tak sa uistíte, či ste ho správne pochopili. Zároveň dieťa zistí, že sa naozaj snažíte pochopiť to, čo sa vám snaží sprostredkovať.
- Zdržiavajte sa komentárov a spoločne hľadajte riešenia.
- Aj keď je to občas ťažké, zdržte sa mravokárnych komentárov, výbuchov zlosti, nestopnite dieťa svojim rozčúlením.
Aktívne počúvanie by mohlo pomôcť aj Lukášovi a jeho mame vo vzájomnom rozhovore. Namiesto toho, aby mama hneď konfrontovala svojho syna otázkou, odkiaľ zobral hračku, mohla mu povedať asi toto: „Vidím, že máš konečne auto, po ktorom si tak túžil. Ale nevyzeráš, že by si sa tešil.“ Je pravdepodobné, že by sa mohol tento konštruktívny dialóg rozvíjať ďalej:
Lukáš: «Nie, veľmi sa neteším.»
Mama: «A čo sa stalo?»
Lukáš: «Vieš, Tomáš sa celý čas chválil tým autom. Opýtal som sa ho, či mi ho nepožičia. Ale nechcel.»
Mama: «A to ťa určite nahnevalo, však?»
Lukáš: «Áno, a potom som si tú hračku zobral bez toho, aby som sa ešte raz opýtal.»
Mama: «Ale teraz sa netešíš, že ho máš.»
Lukáš: «Štve ma to, najlepšie bude, keď mu to hneď zajtra vrátim.»
A v tomto okamihu sa podarilo to, čo má aktívne počúvanie priniesť: Lukáš sa cíti prijatý a pochopený – dokonca sám nájde spôsob, ako vyriešiť svoj problém.