TIPY pre rodičov: Ako získať spolupracujúce deti?

KRISTÍNA MAJEROVÁ | 4. May 2020
aby deti počúvali

Ty ma aj tak nechápeš! Ako hovoriť s deťmi, aby počúvali?

„Ja chcem ten sveter a nie tieto šaty, ale iné.“ 

„Mami, on ma bije!“ „Nie, to bol on!“ „Si zlá mama!“

Poznáte to. Niekedy je to poriadna fuška uzatvoriť mier s vlastnými deťmi.

Existuje priame prepojenie medzi tým, ako sa deti cítia a ako sa správajú

Keď sa deti cítia dobre, tak sa dobre správajú. Ako im my, dospelí môžeme pomôcť, aby sa cítili dobre? Zvyčajne rodičia neberú v úvahu pocity svojich detí a situáciu zľahčujú: „Veď ti nič nie je!“ „Prečo plačeš? Veď sa nič nestalo!“ „Nie je dôvod, aby si bol taký smutný.“

Ak nás niekto počúva, nechá nás hovoriť o našich pocitoch, problémoch, cítime sa vypočutí, prijatí, menej smutní a je nám lepšie. Ak sme nahnevaní, sklamaní, určite nechceme počuť reči, že veď sa nič zlé nestalo, ani netúžime po psychologickom rozbore situácie a zhodnotení faktov ani o mudrovaní a poučovaní – hoci by to bolo myslené v tom najlepšom zmysle slova.

A teraz si predstavme, o čo citlivejšie to vnímajú naše deti. Ak ich pozorne dokážeme počúvať, často dokážu pomôcť samy sebe. 

Ako deťom pomôcť s prežívaním ich pocitov?

1. Pozorne počúvajte

2. Stotožnite sa s ich pocitmi (napr. slovami „Áno“, „Hm“, „Chápem“, „Počúvam ťa.“)

3. Pomenujte konkrétne pocity dieťaťa (Vidím, že si smutný. Toto ťa sklamalo, však?)

4. Splňte ich želania aspoň v predstavách (Ak by som mala čarovnú paličku, rada by ti vyčarovala to autíčko, ktoré sa ti veľmi páči.)

Pri počúvaní dieťaťa je dôležité aktívne počúvanie, tzn. nepozerať pritom televíziu, nehrať sa s mobilom, nepočúvať len jedným uchom, ale veľmi pozorne. Dieťa sa ľahšie otvorí a vyrozpráva rodičovi, ktorý niekedy nemusí povedať ani slovko, stačí obyčajné mlčanie a jeho prítomnosť.

Rodičia majú často strach povedať svojmu dieťaťu jasnú odpoveď, presne pomenovať danú situáciu alebo pocit. Avšak dieťaťu sa veľmi uľaví, ak rodič toto urobí, pretože nájde potvrdenie svojho prežívania. Určite poznáme všetci pocit, že dieťa sa stále viac a viac rozčuľuje, čím viac sa rozprávame, snažíme správne reagovať, a na záver odíde s plačom do izby a zabuchne dvere so slovami: „Mama, ty ma aj tak nechápeš!“

Aktívne rodičovské počúvanie

Predstavme si situáciu, že dieťa ide na odber krvi a rodičom hovorí, ako sa cíti, že ho to veľmi bolelo, že to nemá rado, že je to preň nepríjemné. 

Aké sú typické odpovede rodičov?

  • „Ale to nemôže tak veľmi bolieť.“
  • „Veď to boli len dve sekundy, čo z toho robíš takú vedu.“
  • „Adamko zo škôlky chodí na krv častejšie ako TY a nesťažuje sa.“
  • „Musíš byť silný, chlapi predsa neplačú."
  • „Nič nevydržíš!“ „Stále sa sťažuješ.“

A ako vyzerá v tejto konkrétnej situácii pozorné rodičovské počúvanie?

  • „Vidím, že ťa to naozaj dosť bolí.“
  • „Ja tiež nemám rada injekcie.“
  • „Toto by si neželal ani najväčšiemu nepriateľovi, však?“
  • „Určite si veľmi rád, že to už máš za sebou.“

Je správne, ak dovolíme deťom uvedomiť si ich pocity. Nie ich potláčať, považovať ich za niečo zlé, ale naučiť sa s nimi pracovať a žiť. Akceptovať môžeme všetky pocity, ale nie každé konanie. Akceptácia znamená: „Chápem, že sa na mňa hneváš, ale skús to povedať slovami, a nie kopať a búchať do mňa.“

Je zlé pýtať sa dieťaťa priame otázky?

Prečo plačeš? Prečo si smutný? Prečo si nahnevaný? Existuje skupina detí, ktoré odpovedia aj na takto položenú otázku. Avšak samy často nevedia, prečo sa cítia tak, ako sa cítia a ľahšie sa rozhovoria na otázku typu: „Vidím, že si dnes mimoriadne smutný“, v porovnaní s „Prečo si smutný?“, príp. „Čo ti zase je? Veď už včera si bol takýto...“

Dôležité je nezhadzovať pocit dieťaťa, rodič tak môže ľahko prísť o jeho dôveru. Je zrejmé, že to, čo je pre dieťa v danom momente veľmi dôležité, sa rodičovi môže zdať banalitou. Ak dieťaťu povieme: „Prečo toľko plačeš kvôli takej hlúposti?“ tak nemôžeme očakávať, že sa nám nabudúce zverí s dôvodom svojho plaču či smútku.  Deti sa na svet pozerajú inou optikou ako my, dospeláci.

Čo povedať, ak mi dieťa povie „Si najhoršia matka na svete?“ „Nenávidím ťa?“

Toto nepoteší žiadneho rodiča, ale reakcia typu facka a ani trest nie je namieste. Ak sa vrátime do pocitov prežívania dieťaťa, to, že nám takto rozpráva, znamená, že ho niečo trápi, hnevá, má problém. Je však namieste, ak rodič upozorní na nevhodnosť správania napr.: „Nepáči sa mi, čo si mi práve povedal. Ak ťa niečo veľmi hnevá, skús to povedať inak a možno ti budem schopný pomôcť.“

Ako komunikovať s dieťaťom, ktoré ani nepočúva, čo mu hovorím?

Ak je dieťa náchylnejšie na frustráciu a nedá sa s ním komunikovať, nezaberá ani aktívne počúvanie, lebo ono nič nehovorí a je také nahnevané, že rodiča nevníma, je veľmi odporúčaná fyzická aktivita. Dokáže veľmi účinne pomôcť dieťaťu s extrémne zlou náladou, či už ide o búchanie do vankúšov, strihanie papierov alebo zúrivé kreslenie. Práve kreslenie sa ukazuje ako veľmi účinný nástroj, kde sa dieťa vykreslí zo svojich pocitov. Zavrie sa možno na 15 minút do svojej izby a vyjde z nej úplne „iné“. 

Naozaj musím dieťaťu ukázať, že mu rozumiem? Prečo nestačí povedať „Chápem, ako ti je?“

Deti nevedia, že chápeme, ako im je. Ak im však povieme čo najkonkrétnejšie: „Chápem, že si smutný, lebo Janko sa s tebou dnes nehral. Ty si mu doniesol obrázok a autíčko a tešil si sa na neho. Ja by som bola tiež smutná.“ V týchto slovách dieťa vie, že mu naozaj rozumiete a nadobudne pocit istoty a dôvery v rodiča.

Čo v prípade, že rodič situáciu nezvládne, nemá čas vysvetľovať?

Nie je ideálne, ak rodič pošle dieťa preč, nemá náladu, čas na rozhovor a detské nálady. Sám má povinnosti, náročný deň v práci. Dôležité je však uvedomiť si, že zlyhal ako rodič. Nikdy nie je neskoro prísť za dieťaťom, ospravedlniť sa mu a vrátiť sa spätne k situácii.

Pracovať s pocitmi nie je vôbec jednoduché, je to umenie. Každý rodič najlepšie sám zistí, čo na jeho dieťa najviac funguje a čo mu vyhovuje. Trpezlivosť je veľmi potrebná, nevzdať to pri prvom pokuse a nájsť si svoju cestu k dieťaťu. Neplatí, že ak mám tri deti, na všetky bude fungovať ten istý princíp. Svojím správaním a postojmi sa však môžeme k dieťaťu priblížiť alebo sa od neho vzďaľovať. Cieľom rodičov nemá byť odstrániť zlú náladu svojich detí, ale snažiť sa jej porozumieť. Keď prijmeme detské nešťastné pocity, deti sa ich potom ľahšie zbavujú. Ak chcete teda šťastnú rodinu, počítajte s množstvom ťažkých a smutných chvíľ. 

Ako získať spolupracujúce deti?

1. Opísať, čo vidím alebo konkretizovať problém. Neobviňovať dieťa. Pri opise situácie dávam dieťaťu šancu, aby sa samo rozhodlo, čo urobí. Dieťa ľahšie prijme informáciu/popis ako obviňovanie. 

Namiesto: „Koľkokrát som ti povedala, aby si si po WC umyl ruky?“ 

„Vidím, že si si neumyl ruky. Nepočula som tiecť vodu.“

2. Nehovoriť omáčky okolo, ale hovoriť priamo: „Deti, večera.“„Janko, pyžamo.“ Namiesto „Janko, už som ti 20-krát povedala, že ideme spať, už si večeral, už si mal byť oblečený. Zase ťa musím naháňať.“ Menej znamená viac. Deti si skôr zapamätajú jednu poznámku ako dlhé vysvetľovanie. 

3. Pomenovať vaše pocity: „Je mi nepríjemné, keď do mňa stále narážaš.“ Je dobré, aby deti vedeli, že aj rodičia majú rôzne pocity a otvorene o ich hovoria. Sme úprimní a neútočíme na deti.  Nepovedať: „Ty si ma ale rozčúlil!“, „Si obyčajný darebák!“, ale „Som smutná, keď ma nepočúvaš“, alebo „Je mi veľmi nepríjemné, keď ma pri rozhovore stále vyrušuješ.“ 

4. Napísať odkaz – deťom, ktoré už vedia čítať: „Prosím, zaves ma naspať na vešiačik. Chcem vyschnúť. Tvoj uterák.“

Dieťa oveľa radšej spolupracuje, ak naň neútočíme: „Zase si rozlial ten čaj!“ oveľa ľahšie prijme informáciu: „Čaj je rozliaty. Potrebujeme handru.“ „TY“ vyvoláva okamžitú negatívnu reakciu (obrana, klamstvo). Bez obvinenia dieťa vie spracovať problém a snaží sa ho vyriešiť. Pokyn jedným slovom (pyžamo, papuče, zuby) si pochvaľujú rodičia aj deti. Rodičom šetrí čas, námahu a vysvetľovanie. Niekedy sa rodičia obávajú, že deti ich pocity neberú vážne.  Opak je však pravdou. Deti, ktorých pocity sú rešpektované, rešpektujú aj pocity svojich rodičov.

Metódy nebudú vždy fungovať. Deti nie sú stroje. Cieľom je však hovoriť tak, aby sme v nich podporili a uchopili to najlepšie v nich. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: