Ako byť pevným a zároveň empatickým i vnímavým rodičom?

Mgr. Barbora Vodičková | 19. jún 2021
ako byt pevnym a empatickým rodicom

Som dobrým rodičom? Nie som príliš mäkký alebo naopak tvrdý? Mal som to povoliť? Bojujeme zbytočne? Prečo som nervózny z týchto vecí? Ako mám nájsť rovnováhu v prísnosti a láskavosti?

Poradí vám Mgr. Barbora Vodičková, špecialista na raný a predškolský vývin.

Vysoká  škola rodičovstva neexistuje

Bohužiaľ vysoká  škola rodičovstva neexistuje, a tak výchova nášho dieťaťa je obrazom toho, čo sme zažili v našej pôvodnej rodine, čo sme si prečítali, čo nám napovedá naša rodičovská intuícia a akú výbavu má naša osobnosť.

Niekedy nám to ide perfektne, inokedy si musíme priznať, že zlyhávame. Je to je prirodzené. Naše deti nás majú prečítaných skrz naskrz, poznajú naše slabé miesta a cielene vedia, kde na nás zatlačiť, aby dosiahli svoje.

Sú to malí múdri huncúti, ktorí si hája svoje záujmy. Často sa im to aj veľmi dobre darí a my, rodičia, sa len čudujeme, čo sme im to zas povolili, sľúbili..., kam nás zasa dostali. V čom je ich výhoda? Sú ďaleko vytrvalejší ako my, kým dosiahnu svoje. My, často unavení, rezignujeme a povolíme, zmeníme názor, zmiernime trest...

A práve o to vo výchove ide, o neustále balansovanie medzi povoľovaním a vyžadovaním. Je to občas riadna drina po stýkrát sa hádať s malým školákom, prečo mu nechceme povoliť nosiť PSP do školy, alebo prečo musí doma písať cvičné diktáty.

Ako z toho všetkého vyjsť? Je dobré vedieť, že máme právo aj na chyby a perfektným rodičom nie je nik, skôr ide o to dať si pozor na zásadné veci, ktoré môžeme ovplyvniť a regulovať.

Definovať hranice a pravidlá

Každé dieťa potrebuje hranice. Hranice mu dávajú ochranu, ukazujú mu limity toho, čo je správne, pokiaľ môže zájsť, dieťa sa v nich cíti bezpečne. Keď zistí, že niekedy hranice platia a niekedy nie, stráca pocit bezpečia a istoty. Malé dieťa to nevie samo od seba, hranice, za ktoré nesmie zájsť, mu musíme ako rodičia primerane jeho veku zadefinovať. Je prirodzené, že dieťa skúša hranice posúvať. Je len na nás, akú mieru slobody mu dáme.

Treba si však uvedomiť, že akú mieru slobody mu dáme, takú musí mať zodpovednosť. Ak prekročí stanovené hranice, musí za to niesť aj primerané dôsledky. Nejde ani tak o trest, skôr o prirodzený dôsledok správania dieťaťa. Napr. ak dieťa vopred vie, že ak odbehne na ihrisku z dohľadu mamy, nebude sa potom môcť hrať a bude musieť sedieť na lavičke, pochopí, čo je prirodzený dôsledok jeho správania a nabudúce to už možno neurobí.

Byť jednoznačný, vyjadrovať sa jasne 

Ak niečo dieťaťu hovoríme, ak mu vysvetľujeme jeho hranice, ak mu vysvetľujeme možný dôsledok jeho neposlušnosti, alebo svoju požiadavku, musíme sa vyjadrovať jednoducho a jasne, tak, aby to dieťa pochopilo. Dieťa musí presne vedieť, čo môže nasledovať, ak neposlúchne, ak prekročí pomyselnú trpezlivosť rodiča. Dieťa musí presne vedieť, čo od neho očakávame. Táto zásada je veľmi dôležitá.

U nepozorných detí alebo detí s ADHD ešte omnoho viac. Takéto dieťa sa v záplave požiadaviek a príkazov úplne stráca. Potom sa ani nemôžeme čudovať, keď poruší príkaz, pretože si ho v slede toku našich slov nemôže ani pamätať.

Byť dôsledný

Ak dieťaťu niečo povieme, sľúbime, mali by sme to dodržať. Pri nedodržaní nášho slova dieťa stráca pôdu pod nohami. Dieťa nemožno zradiť. Má veľmi dobrú pamäť a presne vie, čo sme mu sľúbili. Takisto, keď dieťaťu niečo nedovolíme, aj mu to deklarujeme vopred, nie je dobré v priebehu času zmeniť svoj postoj. Preto je potrebné snažiť sa naplniť svoje slová skutkami a nerozprávať do vetra. 

Byť pevný

Dieťa potrebuje pevného rodiča. Veci v prírode, v kolobehu života majú svoj rád, zákony. Rodičia majú byť pevné stromy, o ktoré sa ich dieťa môže oprieť. Dieťa potrebuje vnímať rodičov ako silných, ako tých, ktorí majú prevahu. Autorka J. Prekopová (ext. zdroj J. Prekopová) sa vo svojich štúdiách zamýšľa práve nad tým, ak sú roly v rodine obrátené, ak dieťa určuje pravidlá, vymedzuje si stále širší priestor a tlačí rodičov do pozície, ktorá nie je správna. Nie je to dobré hlavne pre dieťa samotné.

Niekedy sa to však stáva, keď dieťa panovačne určuje, čo sa bude diať a rodičia zo strachu, že mu nevyhovejú, alebo že by mu mohli ublížiť, stále ustupujú. Deti vnímajú takýchto rodičov ako slabých. Často sú nepokojné, emocionálne nevyrovnané, vyzerajú nešťastne a majú strach. Bytostne potrebujú rodičovskú oporu, ktorej sa im však nedostáva.

Dieťa sa v takejto pozícii necíti dobre. Nemá takú výbavu, aby ustálo rolu toho, ktorý určuje pravidlá, a keďže má veľkú túžbu po poriadku, nastavuje si svoje pravidlá, ktoré sú však nedokonalé. Dieťa má byť dieťaťom a rodič rodičom.

Vedieť komunikovať dohodu prijateľnú pre obe strany

Veľmi dôležitou pri výchove detí je dohoda. Dohodnúť sa na niečom vopred je veľmi prospešné pre obe strany. Predídeme tak mnohým stresom a nedorozumeniam. Ak povieme: „Môžeš si pozrieť ešte jednu rozprávku, ale potom si pôjdeš umyť zúbky a spať“, dieťa bude vedieť, čo od neho očakávame a našu požiadavku môže prijať, teda vopred uzatvárame spoločnú dohodu.

Dať možnosť voľby, ale primerane

Aby sme nevychovali z nášho dieťaťa len poslušného „robotka“, ale odvážneho slobodného človeka, samozrejme, že mu musíme umožniť podieľať sa na jeho vlastnom detskom živote. Snažme sa však tak, aby sme mu dali primeranú slobodu, ktorú dokáže uniesť a ktorá bude pre neho prospešná. Stačí, ak si pripomenieme, čo robí bezbrehá sloboda s dospelými ľuďmi. A čo potom s maličkým dieťaťom.

Preto sa odporúča pri možnosti voľby dať malému dieťaťu na výber z dvoch alternatív, nie viac. Napríklad, ak mu dáme otázku: „Čo chceš dnes poobede robiť?“ Rozhodnutie bude pre neho emocionálne náročnejšie, ako keď mu povieme: „Vyber si, dnes poobede môžeme ísť do kina alebo k babičke.“

Emocionálne dieťa podporovať

Je potrebné si uvedomiť, že dieťa je po emocionálnej stránke ešte nezrelé a že na mnohé situácie reaguje niekedy prehnane. Inak to ani nevie. Jeho odpor, hájenie si záujmu sú prirodzené, ako píšu mnohí odborníci na výchovu detí, „jemu ide o život“. Mnohé situácie zažíva po prvýkrát v živote a nemalo príležitosť poučiť sa z minulosti. Nemá ešte takú schopnosť ovládať svoje impulzy a city. Svoju schopnosť sebakontroly si iba buduje.

Ako rodičia by sme ho mali uistiť, že vnímame jeho bolesť, nesúhlas, že mu rozumieme a zároveň, ak sa bojí, podporiť ho, že veci dokáže. Ak neposlúcha, najprv potrebujeme jeho emócie stíšiť a potom mu povedať, že sa nám nepáči, ako sa správa. Každá kniha o detskej výchove vám potvrdí, že je dôležité povedať „to, čo si urobil/a, sa mi nepáči, lebo je to škaredé“, a nie povedať „ty si škaredý“.

ako byt pevnym a empatickym rodicom

Nezaťažovať dieťa svojimi problémami

Priznajme si, každý k tomu sem-tam skĺzneme, keď nás tlačia termíny stretnutí, dôležité pracovné povinnosti, často hovoríme svojim deťom: „Ja som taká unavená, mám toho hrozne veľa, ani nevieš, čo všetko ma v robote čaká...“ Čo s tým?

Je dobré, ak dieťa vníma, že jeho mama, otec pracuje a že práci sa musí podriadiť aj fungovanie rodiny, že práca je prospešná a patrí do nášho života. Nie je však dobré, ak dieťa zbytočne zaťažujeme svojimi pocitmi, ktorým nerozumie a nepotrebuje ešte rozumieť.

Pozerať sa na svet očami dieťaťa

Sú rodičia, ktorí svoje deti preceňujú a zbytočne od nich vyžadujú správanie a výsledky, ktorých ešte nie je schopné, ale sú aj rodičia, ktorí, naopak, robia zo svojho dieťaťa neschopné bábätko. Je potrebné sa znížiť na úroveň svojho dieťaťa a pokúsiť sa vidieť situácie a veci jeho očami. Dokážeme to, ak budeme s ním, len tak ho môžeme spoznať, empaticky pochopiť jeho svet.

Ak sa zastavíme a vojdeme do jeho sveta, v konečnom dôsledku je to aj pre nás veľkým prínosom, pretože v existencii so svojím dieťaťom totálne zrelaxujeme. Stačí, ak si sadneme a ticho pozorujeme jeho hru. Ak nás do nej pozve, mnoho vecí môžeme pochopiť a drobcovi lepšie porozumieť. Dieťa nepotrebuje stále nové a nové hrové podnety, záplavu aktivít, dieťa potrebuje našu vnímavú prítomnosť, ak sme jej schopní, dokážeme lepšie reflektovať jeho potreby.

Nechcieť ideálne dieťa

Každý normálny rodič miluje svoje dieťa najviac na svete. Chce pre neho to najlepšie. Je dobré vidieť vo svojom dieťati jeho potenciál, ale aj jeho slabé stránky.

Ak si pripustíme, že moje dieťatko má jemnejšiu povahu a nikdy z neho nebude suverénny herec, urobíme to najlepšie pre dieťa. Ak budeme voliť výchovné postupy v súlade s jeho povahou (napr. na dieťa so silnejšou vôľou a s väčšou mierou odporu platia ráznejšie pravidlá ako na bojazlivé a poddajné), naše dieťa sa určite rozvinie v pevnú a odolnú osobnosť. Nesnažme sa ísť proti jeho prirodzenosti, ale zároveň mu nezľahčujme život.

Výchova je naozaj ťažká práca, ale bez nej to nejde

Kto niečo robí, zákonite robí chyby, ale chybami sa aj učí. A tak sa aj my rodičia učíme byť dobrými rodičmi, prijímajúcimi a podporujúcimi svoje deti, aby z nich rástli pevné osobnosti schopné objavovať a tvoriť tak, ako píše prof. Štúr, detský psychológ: „Sme tu na to, aby sme čo najviac rozvinuli svoje možnosti a tak poznávali čo najviac životných krás.“

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: