Keď tréner a rodičia nepoznajú mieru alebo Všetko treba robiť s mierou

Keď tréner a rodičia nepoznajú mieru alebo Všetko treba robiť s mierou
17.3.2017 v kategórii Dieťa, autor Jitka Hinková, foto: istockphoto.com

Je veľa dôvodov, prečo deti viesť ku športovaniu. Je veľa dôvodov, prečo deti nezaťažovať vrcholovým športom!

  • Podľa lekárov pravidelná športová činnosť zvyšuje obranyschopnosť detského organizmu a pomáha dieťaťu lepšie sa vyrovnávať s rôznymi zdravotnými problémami.
  • Podľa učiteľov sa dieťa, ktoré má  dostatok pohybovej aktivity, dokáže lepšie sústrediť na duševnú prácu. Svoju cieľavedomosť a húževnatosť si zo športovej oblasti prenáša aj do svojho vzťahu k štúdiu.
  • Podľa psychológov sa aktívny a plnohodnotný denný program, ktorý má jasný cieľ, neskôr pozitívne premietne do všetkých oblastí života dotyčnej osobnosti.
  • Podľa sociológov pôsobí pravidelný pohybový program na deti ako prevencia zlých návykov, kriminality, drogových závislostí a celej škály problémov spojených s potrebou sebarealizácie.
Je potrebné zdôrazniť, že vyššie citovaní odborníci sa vyjadrovali k normálnemu zdravému športovaniu, ktoré by malo sprevádzať detstvo každého človeka, teda nie k športu vrcholovému. 

Aj v športovaní vyhráva zlatá stredná cesta

„V súčasnej dobe je neuveriteľná móda preťažovať vrcholovým športom deti, ktoré by sa ešte mali bezstarostne hrať s bábikami a autíčkami, a predovšetkým behať celé dni vonku s kamarátmi, hrať len tak pre radosť futbal, voziť sa na bicykli a blázniť sa,“ hovorí MUDr. Kateřina Cajthamlová, internistka pôsobiaca v niekoľkých spojených odboroch, ktoré by sa dali sumarizovať ako poradenstvo zdravého životného štýlu.

„Ako lekárka sa niekedy čudujem, že nie je trestné napríklad to, ako tréneri nútia svojich mladých zverencov chudnúť – veľa ráz veľmi drastickým a neodborným spôsobom. Keď si uvedomíte, ako vyzerala napríklad Věra Čáslavská, keď preberala v roku 1968 zlato na olympiáde – bola nádherne urastená, vysoká, sošná – a ako vyzerajú dnešné vrcholové športovkyne (mám na mysli tie, ktoré začali tvrdo trénovať už niekedy v štyroch rokoch), je to nebotyčný rozdiel.

Deti sú pripravované nezdravo ambicióznymi rodičmi na zárobkovú športovú kariéru, takže s hokejom, tenisom, krasokorčuľovaním začínajú už niekedy v škôlke. Dokonca som počula o prípade, kedy mama vozila na pravidelné krasokorčuliarske tréningy už trojročné dievčatko!

Čo na to povedať?“ dáva rečnícku otázku doktorka Cajthamlová a skutočne nezostáva nič iné, len k tomu dodať – chúďa dieťa…

Rast detského organizmu býva ukončený až v dvadsiatom prvom roku. Nadmerná fyzická námaha a jednostranné zaťažovanie môže zdravý vývoj dieťaťa ohroziť, v niektorých prípadoch môže spôsobiť nevratné degeneratívne zmeny. 
Zdôrazňujeme tu spojenie – nadmerná fyzická záťaž. Prirodzený, zdravý, radostný každodenný pohyb je naopak vysoko žiaduci
Prečítajte si: Ako deti trávia voľný čas? Neradi sa nudia, ale...

Rodičia nútia deti k neprimeraným športovým aktivitám

Ako už bolo povedané, často – a to je na tom to najsmutnejšie – sa stávajú najväčšími „nepriateľmi“ detí ich vlastní rodičia, presnejšie povedané, ich nesplnené sny a túžby. Vo svojom päťročnom drobcovi, ktorý sa zatiaľ sotva udrží na korčuliach, vidí otec nového Miroslava Šatana (a preto ho ráno čo ráno vozí na tréningy medzi starších chlapcov, zatiaľ čo jeho škôlkarskí rovesníci si ešte doma v pohode pochrapkávajú).

V dievčatku, ktoré sa na kurte pasuje s tenisovou raketou, zasa mama vidí novú Dominiku Cibulkovú (a preto ju necháva deň čo deň potiť krv a slzy, i keď dievčatko by najradšej raketu od zúrivosti rozdupalo). Hore popísané prototypy rodičov potom nútia svojich potomkov do vyčerpávajúcich tréningov, a to často aj za pomoci najrôznejších vyhrážok, trestov, alebo ich naopak za to, že budú „pekne trénovať a nebudú odvrávať“, zahŕňajú darčekmi. 
Či tak, alebo onak, dieťa nešportuje pre radosť z pohybu, ale preto, aby vyhrávalo, aby podávalo výsledky, aby urobilo svojim najbližším radosť, aby ich nesklamalo, alebo dokonca, aby sa vyhlo z ich strany prípadnému trestu… 

Fyzická drina – urýchlená puberta

Pri vrcholovom športe sa hlavný dôraz kladie na výkon. A tomu je celkom prispôsobený tvrdý tréningový proces. Drobec, vystavený náročným tréningom – prípadne tréningom a laickej diéte, ako dodáva MUDr. Cajthamlová – sa stáva otrokom trénerov a rodičov.
 
„Niektoré také deti po rokoch tvrdej driny skončili u mňa v ordinácii. Či už to bolo tým, že si liečili stres z prílišnej námahy a večných diét tajným prejedaním, alebo tým, že telo reagovalo na fyzickú drinu urýchlenou pubertou. 

Uvediem príklad – dievča sa venovalo športovej gymnastike, cvičilo sedem dní v týždni a v deviatich rokoch začalo predčasne dospievať. Telo reagovalo na nadmernú záťaž tak, že sa dostavila menštruácia, následkom čoho začala dievčina priberať tukové tkanivo a rast kostí sa výrazne spomalil.

Čiže na rozdiel od svojich rovesníčok bola malá a rozložitá. Vo svojich (a taktiež v trénerkiných a matkiných) očiach však bola tučná. Takže bola nasadená „hladovková“ diéta, ktorú občas porušovala večernými nájazdmi na chladničku.

Čím viac dievčina obmedzovala potravu, tým viac tuku naberala. Nikto jej (ale hlavne ani rodičom a trénerovi) nevysvetlil, že keby sa  rozumne hýbala a jedla po malých dávkach výživovo hodnotné jedlo, tuku by sa začala zbavovať,“ vysvetľuje MUDr. Kateřina Cajthamlová.
Verte, že len rozumný tréner dokáže využiť prirodzené fyziologické schopnosti svojho zverenca na to, aby ho nenásilne posunul o krok ďalej. Chorobná ambícia „vytĺcť“ z dieťaťa športový kapitál – čo sa dá v dnešnej dobe bohužiaľ označiť za trend – má často veľmi nežiaduce fyzické, aj psychické následky.

Nešportové buchty a podvyživené „budúce modelky“ 

„Do tejto chvíle sme sa bavili o deťoch, ktoré sú športom nadmerne zaťažované,“ konštatuje MUDr. Cajthamlová, „no neporovnateľne širšiu skupinu tvoria deti, ktoré majú, naopak, minimum prirodzeného pohybu.

Mám na mysli také to zdravé behanie po vonku, ktoré sme v detstve zažili my – po príchode zo školy sme šmarili tašku do kúta, schytili bicykel, vzali do ruky krajec chleba s maslom a jablko, a rodičia nás do večera nevideli.

Dnešné deti už predsa len žijú inak. Sedia v škole, sedia doma pri počítači, sedia večer s rodičmi pri televízii... Ako by sa im teda mala rozvíjať svalová hmota? Okrem toho – už deväťročné dievčatá držia diéty vedúce k podvýžive, aby vyzerali ako modelky, s hrkotajúcimi kosťami (napokon dievčatá sú v dnešnej dobe ďaleko viac podvyživené ako chlapci) – takže na prvý pohľad síce pôsobia krehkým, štíhlym dojmom, ale v skutočnosti sú nezdravo vychudnuté (kosti, štipka tuku, koža, nič viac...). Kedysi – v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch – vyzerali manekýnky a modelky žensky.
Prečítajte si: Naučte deti odvahe

Keď tréner „predpíše diétu“ 

Keď silné dieťa šikanujú kvôli tučnote spolužiaci, nepodpisuje sa to na jeho psychike tak, ako keď je šikanované osobami najbližšími, a teda najmilovanejšími. Spolužiakov nemáva dieťa tak rado ako rodičov, ako dlhoročného trénera. Pokiaľ totiž niečo povie autorita, ktorú dieťa uznáva a je mu vzorom, má to ďaleko ničivejšie účinky na jeho sebavedomie, než nemiestne poznámky kohokoľvek iného.

Ak rodičia berú situáciu do svojich rúk

„Rodičia (tréneri), ktorí vzali chudnutie svojho potomka (zverenca) do svojich rúk a odmietajú spolupracovať s pediatrom, aj s odborným lekárom, robia obrovskú chybu. Vo väčšine prípadov bývajú tieto silnejšie deti veľmi ochudobňované na energii.

Kŕmia ich napríklad nízkotučnými výrobkami, napriek tomu, že pediatri neustále opakujú, že sa to nemá robiť, že dieťa má dostávať plnotučné mlieko, plnotučné jogurty, že jeho organizmus ešte nie je dostatočne zrelý na celozrnné pečivo, či cestoviny.

Ten rodičovský odklon od odborného zdravotníckeho názoru považujem ja osobne za šokujúci. My, lekári, sa teda v prvom rade musíme postarať o to, aby došlo k edukácii – vzdelávaniu rodičov, pretože u ich detí sa dá veľmi často vystopovať psychogénny podklad ich tučnoty.

Áno, postoj celej rodiny k jedlu je nezdravý a lekár – často spolupracujúci aj s detským psychológom či psychiatrom – sa musí odpichnúť práve od tohto bodu. Úprava jedálnička je až druhým krokom. A mimochodom – toho psychológa, či psychiatra, by ďaleko viac potrebovali tí zmieňovaní prehnane ambiciózni rodičia, než dieťa samotné,“ toľko pani doktorka Cajthamlová.

Porazil som kamaráta. Mám mať radosť?

Už ste si niekedy všimli, ako sa tvári malé dieťa, ktoré vystupuje na stupeň víťazov? Prijíma síce blahoželania, ale neustále sa pri tom rozhliada po okolí, či sa naňho jeho najbližší pozerajú, či mu držia palce, či mu tlieskajú.

Dieťa sa najviac zo všetkého teší z podpory rodičov, súrodencov, trénera..., v podstate mu vôbec nejde o samotný výsledok, ale o uznanie tých, ktorých miluje. Malé dieťa ešte nedokáže dosť dobre pochopiť, prečo – keď už raz vyhralo – musí víťaziť znova a znova.

Tiež si zatiaľ nedokáže v hlave poskladať to, že keď na ďalšom turnaji vyhrá jeho kamarát, ktorého má ono úprimne rado, nemalo by sa z kamarátovho úspechu tešiť, malo by byť spolu so svojím ambicióznym okolím nahnevané, nespokojné, že skončilo „len“ ako druhé, tretie, piate v poradí... 

Orientáciou na víťazstvo deti vystavujeme veľkému stresu

Naopak – orientácia na pocit víťazstva aj pri druhom, štvrtom, desiatom mieste je pre psychiku detí oveľa prijateľnejšia a znižuje mieru rozčarovania, smútku a depresie z prehry. 

Veď za obrovský úspech, za víťazstvo, sa dá považovať už to, že sa dieťa pravidelne venuje veľmi prospešnej činnosti, ktorá mu prináša radosť, naplňuje ho obrovským bohatstvom pozitívnych zážitkov a skúseností, dáva mu ochutnať drobné úspechy, ale aj neškodné sklamania.

Rodičia a tréneri nie sú si často vedomí krivdy, ktorú na deťoch páchajú vetami typu – Neboj sa, nabudúce ho porazíš... Musíš viac trénovať a potom vyhráš... Vidíš, vyhral preto, lebo trénoval viac než ty. Prečo nepoužívajú radšej vety typu:

Bol si perfektný... Bolo to výborné, veľmi sa mi páči, ako plávaš, beháš, skáčeš... Zdá sa mi, že sa stále zlepšuješ... Tvojim kamarátom z oddielu sa dnes tiež dobre darilo... Dieťa samotné nemusí byť v tej chvíli zo svojho výkonu vo vytržení, ale vy mu môžete dodať eufóriu svojím vlastným nadšením – ktoré však nesmie byť hrané! To by dieťa naozaj veľmi rýchlo vycítilo. 

 

Chráňte dieťa pred nezdravým prepínaním sa, veďte ho k aktivite, ktorú si samo zvolilo a ktorá mu bude prinášať radosť. Pestujte v ňom zmysel pre kolegialitu, a hlavne – používajte zdravý rozum a nechajte sa viesť láskou, nie slepou ctižiadostivosťou, či vlastnými nesplnenými túžbami a snami.