Valentína Sedileková: Všetci ma chcú zničiť, chcú, aby som pribrala
Valentína je dievča, ktoré bojuje. Stále je to boj. S Anorexiou. S jedlom. Má chuť žiť.
Valetína: Príbeh jedného dievčatka
„Myslím, že by bolo pre nás všetkých super, keby sme sa začali stravovať trošku zdravšie.“ Nevinná veta, pri ktorej sa pokojne pousmejete. Samozrejme, čo je zlé na nesladenej káve, celozrnnom pečive a vynechaní sladkostí? Viac pohybu prospeje nielen dcére, ale aj vám. Dcéra vám naposiela „fit recepty“, pravidelne cvičí či beháva a konečne vám pomáha s veľkým, celotýždňovým nákupom.
„Potrebujem sa učiť, mami, môžem to zjesť v izbe?“ Kývnete, však bez problémov. Chce mať dobré známky, je to prirodzené. „Prepáč, nie som hladná. Môžem to zjesť neskôr?“ Súcitne hľadíte na to, ako sa dcéra pohráva s tou zeleninovou fašírkou, ktorú ste kvôli nej spravili, no rozumiete tomu. Je v strese zo školy a ako sama povedala, raňajky jedla neskoro. „Nie, ďakujem, ale v poslednej dobe mám silné kŕče a bolesti brucha,“ odvetí, keď jej ponúknete jej ešte nedávno najobľúbenejší raw koláčik, ktorého recept vám sama poslala.
Žena doma: Aké problémy by sa objavili, keby sme neriešili jedlo?
Nenápadný, nepozorovateľný, neúsnosný. STRACH
Celé dni ste v práci, ona v škole. Tvrdí, že na raňajky nie je hladná, ale desiatu nikdy domov nevráti a kredit z jedálenskej karty tiež odbúda. Prisahá, že večeria každý večer a navyše sa k tomu aj hýbe. A, samozrejme, uťahuje sa, však je v puberte. Je viac sama, zatvorená v izbe, už ju nebaví chodiť s kamošmi von. Vraj sa pohádali. A tá nová móda!
Obtiahnuté tielka vymenila za voľné L-kové tričko, ktoré nosí ako šaty. Ubezpečujete sa, že je to prirodzené. Prípadne si vôbec nič nevšimnete. Máte svoju robotu a všetko fičí ako má.
V sobotu ráno, ešte so zalepenými očami, náhodou vojdete do kúpeľne bez zaklopania, aby ste si umyli tvár. A vtedy, prvýkrát po pol roku, uvidíte svoju dcéru v spodnom prádle, ako sa díva do zrkadla. Dokážete jej spočítať rebrá, všimnete si ako jej vystupujú kľúčne kosti, a prvý raz si uvedomíte, aké chudunké sú jej stehná. V svetle lampy sú aj kruhy pod očami viditeľnejšie. Skôr, než zo seba dostanete vydesený vzdych, dcéra vás s krikom vyženie z kúpeľne.
Kde som spravila chybu?
Tento príbeh zažíva množstvo rodín po celom svete každý deň – s dcérou alebo synom. Zvyčajne pokračuje nervóznym blúdením v myšlienkach a pátraním po detailoch, ktoré ste prehliadli. Potom po prvýkrát narazíte na slová mentálna anorexia. Premkne vás strach a silné výčitky: Ako to, že ste si nič nevšimli? Čo sa to deje? Prečo sa to deje? Čo máte robiť? Za kým ísť? Kde hľadať informácie?
Našťastie, ani jeden príbeh tu nekončí. Práve naopak, toto je moment, kedy sa môže začať liečba. Neviňte sa za to, kde ste spravili chybu. Svojmu dieťaťu najviac pomôžete tým, že budete bojovať s ním. Netýka sa to iba anorexie, ale aj bulímie, ortorexie, bigorexie, záchvatového prejedania či obezity (pre viac informácií navštívte: www.chutzit.sk ). Je jedno, či začne dieťa chudnúť alebo priberať, príčina môže byť veľmi podobná.
Puto dokáže zachrániť dieťa pred smrťou
Podľa psychiatričky MUDr. Martiny Paulinyovej sa ako najúčinnejšia forma terapie pri poruchách príjmu potravy ukazuje rodinná terapia. Zjednodušene povedané, rodičia zohrávajú pri liečbe veľkú úlohu. Ja som rodinnú terapiu osobne neabsolvovala, štát momentálne nemá prostriedky na to, aby ju zabezpečil, napriek tomu, že mnohí pedopsychiatri majú záujem ju vykonávať.
Nebola som však hospitalizovaná, a to z dôvodu, že mamka sa rozhodla, že sa o mňa postará doma. Čakali nás teda 2 mesiace plné boja, kriku, strachu, pokusu o samovraždu a následného silnejúceho puta, ktoré mi zachránilo život.
Mama: Môj záchranca aj nepriateľ
Človek s poruchami príjmu potravy, predovšetkým anorexiou, sa v akútnom štádiu choroby nechce vyliečiť. Choroba mu ponúka akúsi istotu, kontrolu nad životom a nádej, že sa bude cítiť lepšie. Dôveruje jej ako najlepšej priateľke, a tá ho na oplátku izoluje od ostatných. Po tom, ako som bola diagnostikovaná u psychiatričky i psychologičky a mamka mi začala robiť policajta, do denníčka som si napísala: „Všetci ma chcú zničiť, chcú, aby som pribrala.“ Jednoducho som sa vyliečiť nechcela a pomoc odmietala.
Doktori a rodičia sa však rozhodli bojovať, aj keď ja som sa už dávno vzdala. Dodržiavanie režimu bolo ťažké. Jesť šesťkrát denne, ťahať ma z apatie, keď som celé dni nerobila nič iné, než ležala na posteli a užívala si pocit hladu. Kým som ja nemala motiváciu, chudla som ďalej, a neskôr sa nešikovne pokúsila vziať si život. No tak, ako do choroby padáte, rovnaké postrčenia prichádzajú aj počas liečby. Pre mňa to bola moja mamka, ktorá mi dávala každou minútou svojou láskou pocítiť, že nechce, aby som z tohto sveta odišla.
Zázrak mojej mamy
Mamka je pre mňa dnes hrdinka. Prirodzenou snahou o záchranu dieťaťa a svojou láskou ma dokázala udržať pri živote – ba čo viac, stala sa mojou najväčšou oporou pri boji s chorobou. Dostala sa totiž do bodu, že ma dokázala nakŕmiť. A to bol zlom.
Podľa slov niektorých pedopsychiatrov, ktorí zažili napríklad londýnske Maudsley prednášky, tvrdia, že jedno z prvých sedení s terapeutom zahŕňa pozorovanie. V ambulancii je celá rodina a choré dieťa, kým terapeut sa drží v úzadí a sleduje, ako sa im podarí naplniť cieľ – dieťa nakŕmiť. Keď sa nastaví liečba, pokračuje vo forme kontrol, terapií, denných stacionárov a tiež trávenia času a spania doma. Dieťa tak nestráca kontakt s rodinou, kamarátmi či školou, a učí sa bojovať s chorobou v skutočnom prostredí.
Stojí to veľa odvahy a síl. Moja mama však nie je endemit. Trúfam si povedať, že milióny rodičov na celom svete si prechádzajú niečím podobným. Možno nie nakŕmením, ale spoločne s dieťaťom bojujú vyhrať jeho boj s poruchou príjmu potravy. Tak ako oni, môžete to zvládnuť aj vy. Vďaka mojim rodičom verím, že láska (v kombinácii s odbornou starostlivosťou) skutočne lieči.
Uvedomujem si však, že nie každá rodina je ideálna, úplná, či s korektnými vzťahmi. Ani v tom prípade však nebojujte sami. Vyhľadanie pomoci nie je slabosť, práve naopak, žiada si to odvahu. Keby ste mali rakovinu, asi by ste tiež netrpeli sami a v tichosti.
Mama zasa diétuje: Nerobte pred deťmi z jedla strašiaka
Ako podchytiť problém poruchy príjmu potravy?
Myslím, že základom je otvorená komunikácia a všímavosť v rodine. Aj pri vypracovávaní metodiky pre O2 Akadémiu Mateja Tótha, doktorka Paulinyová uviedla, že treba odsledovať predovšetkým tie úzkostlivé deti, ktoré majú problém so zvládaním stresu. Práve tie môžu byť náchylné na rozvoj mnohých duševných chorôb. Spoločným znakom pacientov s PPP je tiež potláčanie emócií, predovšetkým hnevu, a obracanie ho voči sebe, čo vedie napríklad k sebapoškodzovaniu či rozvoju úzkostí. Je dôležité učiť deti ako zvládať stres, ako relaxovať, ako vnímať svoje telo a to, čo cítime. Duševné zdravie je rovnako podstatné ako to fyzické.
Dobrou radou je tiež budovať v deťoch pozitívny vzťah k jedlu i k samému sebe. Deti kopírujú, čo vidia. Aj moja mamka skúšala rôzne diéty a nebola spokojná so svojím telom. Videla som ju chudnúť, priberať a trápiť sa tým. Nezakazujte im rôzne druhy potravín, nerobte z cukru ani tuku strašiaka, nenúťte deti jesť nasilu a nepoužívajte ho ani ako odmenu.
Potrava je prirodzenou súčasťou života, vďaka ktorej máme energiu, živiny a môžeme plnohodnotne žiť. Zabezpečte, aby sa dieťa nebálo zveriť sa vám s problémami a diskutujte aj o kontroverzných témach. Vďaka tomu za vami môže jedného dňa prísť s tým, že sa cíti byť tučné, alebo sa začalo záchvatovo prejedať. Mnohé príznaky, kedy sa už PPP prejavuje, nájdete tu: https://chutzit.sk/pre-rodicov/
Netrýznite sa, rodičia
Neviňte sa, prosím. Neupadajte do bezmocnosti a sebaľútosti. Vy ste tí, čo svojmu dieťaťu najviac pomôžete. Ak máte podozrenie, obráťte sa na nás, alebo zamierte rovno k detskému psychiatrovi. Ako hovoria doktori, pri liečbe je najdôležitejší veľmi láskavý, empatický a trpezlivý prístup, ale v otázke stravy nekompromisný. Svojou láskou a starostlivosťou tak zachránite svojmu dieťaťu život.
Spoveď mamy: Moja dcéra bola anorektička