Spoveď mamy: Moja dcéra bola anorektička

Mgr. Dagmar Pokorná | 30. september 2022
Spoveď mamy: Moja dcéra bola anorektička

Rozprávanie mamy o tom, ako sa dcéra pasovala s anorexiou a čo sa následne dialo v rodine, možno mnohým prinesie nádej, že aj smutné príbehy môžu dobre skončiť. Stačí otvoriť oči a srdce.

Dejú sa okolo nás pálčivé veci, vieme o nich, a predsa sa často tvárime, že sa nás netýkajú. Hovoríme si, to sa mi predsa nemôže stať. Môže!

Rozvod

Myslela som si, že nič horšie ma už v živote nemôže zastihnúť. Manžel sa pred piatimi rokmi odsťahoval ku svojej novej „kráske“ a my s dcérou sme zostali samé. Karolínka mala trinásť rokov, trápilo ju, prečo nás ocko zo dňa na deň opustil. Snažila som sa jej vysvetliť, že také veci sa medzi partnermi stávajú a nie je to s nami také zlé, veď máme jedna druhú, sme zdravé, ľúbime sa.

Navonok som sa správala vyrovnane, vo vnútri som si pripadala ako odkopnuté ranené zviera. Dcére neušlo, že aj ja sa trápim, nemôžem poriadne jesť, bolí ma žalúdok a ísť niekde medzi ľudí bolo nad moje sily. Podarilo sa jej vytiahnuť ma do kina na bláznivú komédiu. Tešila sa, že sa zasa smejem. V hĺbke duše mi do smiechu nebolo. Moja pubertálna dcéra sa mi stala oporou v najťažšej chvíli. Ani by sa mi neprisnilo, ako skoro sa karta medzi nami obráti.

Kajka bola normálne, pekne stavané dievča 

Tancovala v súbore ľudových tancov, často chodila na tréningy, vystúpenia. Bola som zvyknutá, že niektoré dni sa vracala domov až večer, žiadne problémy s ňou neboli. Nikdy nebola vychudnutá na kosť, ani prisilná. Občas hovorila, že v kroji vyzerá oveľa silnejšia ako naozaj je, no brala som to ako žart.

Všetky dievčatá sa chcú páčiť a reči o postave už k ženám akosi patria v každom veku. Neušlo mi však, že sa začala vyhýbať jedlu. Najskôr nenápadne, potom otvorenejšie. Vyhovárala sa, že už jedla, že je plná na prasknutie alebo že sa na obed prejedla tak, že žiadnu večeru nepotrebuje. Po tréningu ešte sadla na bicykel, vrátila sa úplne „grogy“, vraj musí vylepšovať kondičku. Sama som sa vyrovnávala s porozvodovými nočnými morami, neodhalila som hneď, čo sa za „vylepšením kondície“ dcéry skrýva.

„Mami, som tučná ako prasa!“ 

skonštatovala Karolína obzerajúc sa nahá v kúpeľni pred zrkadlom. „Pozri!“ A ja som sa pozrela. Konečne som sa prebrala. Predo mnou stálo vychudnuté dievča, moje dieťa. „Panebože, koľko vážiš?“ „Neviem,“ zahovárala. „Postav sa na váhu, rýchlo,“ donútila som ju odvážiť sa. Mala 42 kilogramov na 165 centimetrov. „Kajka, zbláznila si sa? Musíš jesť! Pozri sa na tie anorektičky, vyzerajú ako pochodujúca smrť!“ reagovala som vystrašene.

Neodpovedala. „Počuješ? Budeš poriadne jesť, jasné?“ „Veď hej,“ zamrmlala popod nos a ja som bola presvedčená, že vec je uzavretá. Najesť sa dokáže každý, je to tá najprirodzenejšia činnosť človeka od jeho narodenia. V duchu som si prisľúbila, že si dám na jej stravovanie pozor.

Pripravovala som zdravé výživné raňajky, pestrú desiatu do školy, obed na ďalší deň som navarila ešte večer. 

Ráno si chlieb alebo rožok zobrala do ruky, vraj musí bežať, aby nemeškala. Ako som po čase zistila, raňajky aj s desiatovým balíčkom končili v najbližšom smetnom koši na rohu ulice. Ani sa len nenamáhala vyhodiť ich niekde ďalej.

Hrnce z obeda bývali poloprázdne, neviem, ako som si mohla myslieť, že skutočne obedovala. Neskôr priznala, že nie je nič ľahšie, ako spláchnuť obed do záchoda. Viditeľné úbytky váhy maskovala širokými svetrami. Jedného večera som ju donútila otvoriť si konzervu tuniaka.

Predstierala, že si odhryzla z rožka, dala do úst lyžicu s rybou a vždy niekam odbehla. Jedla a pobehovala s bielou servítkou v ľavej ruke, do ktorej prežuté jedlo nenápadne vypľúvala  a rafinovane schovávala po byte. Za kvet, do poličky, do topánky... Potom všetky „biele papierové hrčky“ opäť „nenápadne“ pozbierala a vyhodila.  Neprišla som na tento spôsob „jedenia“ hneď, musela ma takto klamať dlhšie.

So zmenou postavy sa menila aj sama Karolína

Nadšenie z tancovania vyprchávalo, mávala reči, že ju to prestáva baviť. Vedela som, že tanec je jej veľkou láskou, zašla som preto za trénerkou, aby som sa dostala do obrazu. Aké prekvapenie ma čakalo, keď mi oznámila, že Kaja sa tam už viac ako mesiac neukázala, odkázala po kamarátke, že je chorá. Chorá? To by som musela o tom niečo vedieť!

„Viete, aj som vám chcela zavolať, ale nemala som odvahu. Karolína bojuje s anorexiou. Nevšimli ste si?“ Nevedela som pozbierať slová. „No, všimla som si, že chudne, ale že by bola chorá...“ Hneď po ceste domov som sa zastavila v kníhkupectve a v panike som vybrala tri knihy o problémoch s príjmom potravy. Takmer všetky príznaky anorexie sa u nej vyskytovali, nemohla som sa ďalej popierať, že mám chorú dcéru. 

Moja dcéra má anorexiu, a čo teraz? 

Za kým ísť? Komu sa zdôveriť? Kto mi pomôže? Kto pomôže jej? Po náročnom rozhovore s Karolínou o tom, čo sa vlastne deje, som bola zmätená ešte viac. Ako som len mohla byť taká slepá? Vykričala mi, že ma nenávidí, že nenávidí celý svet, že je zlá, špinavá, že si nezaslúži žiť.

Vôbec som jej v tej chvíli nerozumela, jediné, na čo som sa zmohla, bolo:

„Netráp sa tým, že ma nenávidíš, ja ťa budem mať vždy rada.“

Po tomto nečakane otvorenom výbuchu som celú noc hľadala na stránkach kníh odpoveď, prečo, prečo sa niečo podobné môže prihodiť. Tápala som v rôznych teóriách prepuknutia anorexie, od „upútavania pozornosti“, cez „sebeckosť“ až po „perfekcionalizmus“  pacientov. Nič lepšie som nevymyslela, ako vyhľadať lekársku pomoc. 

Od prvej chvíle som verila, že sa  Kajka uzdraví 

Nemala som predstavu, aké ťažké je v okresnom meste nájsť odborníka na problémy s poruchami príjmu potravy. Jeden navrhoval liečenie, druhý predpísal lieky. Navštívila som aj psychiatrov, prognózy boli negatívne. Vraj sa mám zmieriť s tým, že ak nenastúpi na okamžitú liečbu, za určitý čas sa zničí a umrie.

Chápala som, že môže umrieť na podvýživu, zlyhanie orgánov, ale to je predsa dôsledok choroby. Čo bolo jej príčinou? Bola som vyľakaná z toho, že mi pred očami takmer umiera dcéra, obviňovala som sa, že za to môžem ja. Možno som mala inak postupovať pri rozvodových ťahaniciach s manželom, možno som na ňu naložila viac, ako bola schopná uniesť a pochopiť.

V deň štrnástych narodenín vážila 37 kíl! Vedela som, že musím niečo urobiť, ale netušila som, odkiaľ začať. Informácie z literatúry a od lekárov mi zahltili mozog, zúfalstvo, osamelosť, previnenie sa usadilo v srdci. 

Vyskúšali sme liečenie. Neúspešne.

Liečba bola založená na vykrmovaní pacientky. 6 ráz za deň pravidelná strava, skôr kalorická, ako zdravá. Pokiaľ pacientka nepriberala podľa predpísaných tabuliek, mala zakázanú skupinovú terapiu. Keď Kaja preležala na izbe mesiac bez zjavného úspechu, rozhodla som sa vziať ju domov.

Odmietala jedlo rovnako ako v prvý deň liečby, videla som, že je nešťastná, stratená. Zrátala som všetky použiteľné úspory, neváhala som požiadať o pomoc bývalého manžela. Prekvapivo bol ochotný zvýšiť alimenty aj bez súdneho pojednávania. Vzala som si tri mesiace neplateného voľna. Napriek neprekonateľnej únave z nevyspania som si prisahala, že radšej umriem ja, ako by som mala nechať umrieť dcéru.

Anorexia je chorobou duše

Rozprávanie, rozprávanie, rozprávanie. Neustále som sa s Kajou rozprávala. Bola som presvedčená, že anorexia je chorobou duše, až potom tela. Keď mala lepší deň, hovorila o chorobe ako o niekom „inom“ v sebe samej. Nevedela vysvetliť, prečo robí to, čo robí.

Zjedla jeden zemiak z taniera, rozplakala sa a prišli nekonečné, absurdné výčitky. Inokedy kričala a tanier hodila na zem. Trpela nad každým zjedeným kúskom jedla a mieru jej súženia som len tušila. Niesla si svoju chorobu ako obrovský balvan, ktorý ju ťažil viac a viac, a bude spokojný, keď ju celkom zničí, rozmiesi na kúsky prachu.

Niekedy len sedela schúlená v izbe, akoby sa bála. Akoby sa bála tej „druhej“, nebezpečnej Karolíny v nej. Nedokázala som nájsť súvislosti v jej negatívnych vyjadreniach. Odmietala sama seba, odmietala druhých, odmietala život. Na papieri, ktorý som náhodou našla, písala o sebe v tretej osobe: Karolína je tučná. Karolína je zlá. Karolína si nezaslúži žiť. Bolo to naozaj psychicky náročné a mala som čo robiť, aby som sa nezbláznila.

Mami, ja už nechcem žiť

Tak zneli Karolínine slová, keď som ju večer našla plakať v posteli. „Všetko bude dobré, vyliečiš sa. Musíš mi veriť.“ „To je nezmysel, veď nemôžem jesť, proste nemôžem.“ „Môžeš, len trochu inak ako ostatní. Keby si ma poslúchla...“

„Viem že máš pravdu, ale ja to nedokážem.“ „Nikdy som ti neklamala. Ak budeš robiť to, čo ti poviem, vyliečiš sa, uvidíš.“ „Ten niekto zlý vo mne je silnejší ako ja, ale skúsim ho, aj keď sa bojím neposlúchnuť. Takto to už ďalej nevydržím. Poslúchnem teba, mama. Verím ti.“ Cítila som, akoby chcela povedať – Vezmi môj život do tvojich rúk a urob s ním, čo chceš. Ja už nič nechcem, nevládzem, nemôžem. 

Po roku Kajka pribrala na 47 kíl.

Pri každom jedle hovorila o svojom previnení, že by mala jesť menej, že toľko nepotrebuje, že jej stačia malinké porcie „niečoho malého“. Kúsok z banánu, kúsok z mäsa, zo všetkého len kúsok, a teda takmer nič.

Považovala som za úspech, že bola ochotná sedieť so mnou za stolom a nechala sa presviedčať. Celý jogurt bol už velikánskym pokrokom! Snažila som sa dodržiavať režim so šiestimi jedlami za deň, pomalými, pomalinkými krokmi sme sa spolu posúvali  ďalej. Rozprávala som jej kadejaké príbehy z detstva, veselé, smiešne, aj trochu prifarbené, len aby som zahnala jej čierne myšlienky.

Asi po mesiaci som navrhla spoločné kino ako kedysi... „Teraz nie, možno inokedy...“ Možno inokedy! To znamenalo, ako keby povedala „áno, pôjdeme, keď sa uzdravím“. V celom tom nešťastí som bola šťastná, že má dobrú vôľu, že sa snaží, že chce. Po troch mesiacoch sa váha ustálila, začala stúpať a moje dievčatko začalo silnieť. Fyzicky, aj duševne. Trvalo celý rok, kým dosiahla prijateľnú váhu.
anorexia

Z anorexie do normálneho života

Návrat k sebe, ku kamarátkam, do školy, k tancovaniu, to všetko bola neuveriteľne náročná životná skúška pre moju statočnú dcéru. Ukončila deviatu triedu vďaka veľkému porozumeniu a pomoci niektorých učiteľov. Vďaka im za to!

Vybrala si strednú zdravotnú školu, aby mohla pomáhať chorým, možno aj tým, ktorí podľahli anorexii. Tento rok ju čaká maturita. Po peripetiách, ktorými sme spolu boli nútené prejsť, viem, že mám pri sebe skvelú dcéru, bojovníčku, ktorá sa len tak ľahko nevzdáva. Veľmi si ju za to vážim a som pyšná, že opäť spolu môžeme skočiť hoci len do kina. Aj keď v poslednej dobe chodí oveľa radšej s niekým iným. Volá sa Marek.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: