S dieťaťom u psychológa
Ako na to pripraviť dieťa i seba? Od ktorého veku je to vhodné a ako prebieha takáto konzultácia?
Deti sú úžasné bytosti. Majú fantastickú intuíciu, vnímajú, čo sa okolo nich deje. Nie vždy to však vedia vypovedať (teda tak, ako by sme to od nich my, dospelí očakávali, čiže slovne). A preto to, čo ich trápi, často zakrývajú alebo vyjadrujú inak – cez hnev, smútok, prílišnú hyperaktivitu, či naopak inhibíciu, psychosomatiku alebo rôzne neurotické prejavy.
Pozor na nálepky, ktoré deťom prisúdite!
Konzultácia s deťmi je veľmi zaujímavá, ale náročná
Psychológ sa snaží vytvoriť si s dieťaťom dôverný vzťah, aby nebol len „cudzia osoba, ktorej dieťa porozpráva, čo ho trápi, prečo sa tak hnevá..., prečo maminku neposlúcha, prečo bije súrodenca...” Dieťa potrebuje získať dôveru, nielen to, aby sa odviazalo, ale aby vedelo byť samým sebou – tu sa nevyžaduje poslušnosť, ako to niektorí rodičia prízvukujú svojim ratolestiam, prv než vojdú do miestnosti, kde vyšetrenie prebieha.
Mimochodom, dieťa často ani nevie, prečo sa má zrazu s niekým o niečom rozprávať, keď nevníma svoj problém. Priblížim to z mojej praxe – keď rodičia privedú ku mne svoje dieťa a pomenujú problém, kvôli ktorému prišli, a keď sa opýtam dieťaťa, aký ma ono problém, málokedy sa zhodne s rodičom.
Dovolím si tvrdiť, že dieťa, ktoré rodičia privedú na konzultáciu, je veľmi často symptómom svojich rodičov. Často si otcovia a matky neuvedomujú, že využívajú problém svojho dieťaťa, aby sa vlastne aj oni vyrozprávali. Rozprávajú sa s terapeutom bez toho, aby si uvedomili, že pravdepodobne zostalo aj v nich samotných niečo v určitom období vývoja zablokované, poprípade v ich vzťahu s vlastnými rodičmi. Stáva sa, že popri sedeniach s dieťaťom prídu konzultovať aj samotní rodičia. Pretože ich dieťa im otvára oči. Zrazu si všimnú, že príchodom a výchovou dieťaťa sa u nich zaktualizovali možno už hlboko vytesnené psychické konflikty, ktoré kedysi sami, ako deti, prežívali.
Psychológ dieťa počúva
Dieťa treba vedieť pochopiť v jeho „jazyku”. Psychológ je akýsi prekladateľ. Snaží sa dekryptovať slovo dieťaťa, ktoré považuje za signifikantné, tým, že mu navrhne vyjadriť toto slovo cez kresbu alebo modelovanie plastelínou či cez hru. Tým vlastne dieťa priradí k slovu predstavu o tom, čo dané slovo preň znamená. Pretože deti používajú slová dospelých (to, čo počujú), ale zmysel si k tomu priraďujú samy. Ak mi napr. dieťa povie: „ten či onen je zlý”, opýtam sa ho: „ čo je to ,zlý´, ako by si to nakreslil?” Až keď to dieťa vyjadrí svojím spôsobom, môžeme uchopiť, aký význam má o danom slove. Následne už používame jeho prezentáciu.
Treba povedať, že aj deti, ktoré ešte nevedia rozprávať, prípadne sú veľmi zakríknuté, vždy niečo vyjadrujú. Cez gestá, akty, uloženie kociek alebo rozloženie postavičiek v domčeku. Je úlohou psychológa preložiť do slov to, čo robí, prípadne, čo jeho správanie v nás vyvoláva: „ja to vnímam takto, ale neviem, či je to to, čo si mi chcel/-a naznačiť”.
Čo vyrastie z môjho škôlkara?
S dieťaťom u psychológa - od ktorého roku?
K psychológovi môžete prísť s dieťaťom kedykoľvek a v ktoromkoľvek veku. Sú psychológovia, ktorí sa venujú aj predčasne narodeným bábätkám. V Belgicku som pracovala v materskom centre, kde k nám chodili mamičky s niekoľko týždňovými deťmi. Jednoducho niekedy chceli, aby sme dieťaťu povedali, čo ako matky prežívajú, ako veľmi ho ľúbia, ale nevedia mu to povedať.
Rodičia čakajú niekedy pridlho, kým sa odhodlajú konzultovať. Myslia si, že to prejde, že to vydržia. Podvedome sa však obávajú ísť k psychológovi, pretože si myslia, že ako rodičia zlyhali. Ja podporujem rodičov v tom, aby zašli za psychológom hneď, ako sa sami trápia pri výchove dieťaťa, poprípade vidia, že dieťa sa trápi.
Konzultácia s dieťaťom nemusí prebiehať mesiace, ani roky. Niekedy sa u dieťaťa „zázračne” vyparí jeho problém, keď sa zbaví ťažoby zo „zlých prežitkov”, ktoré jeho rodičia zažívali s vlastnými rodičmi, a ktoré naň nevedome preniesli. Niektoré problémy, s ktorými rodičia za mnou prichádzajú, sú problémami daného vývojového obdobia (napr. problém ísť na nočník, samostatný spánok, strach z tmy, strašidiel...), a teda v týchto prípadoch stačí len dieťa podporiť na jeho ceste vývoja. Inokedy do toho vstupuje aj faktor vzťahov, prostredia, v ktorom dieťa žije, prípadne situácie, ktorými momentálne prechádza, napr. smrť blízkeho človeka, či zvieratka, popr. rozvod svojich rodičov.
Ako prebieha návšteva u psychológa?
V prvom rade, dieťa musí byť oboznámené, že ide k psychológovi. U menších detí môže rodič povedať, že je to teta/ujo (pani/pán) psychológ, s ktorým sa dieťa porozpráva o tom, čo ho možno trápi. Rodič môže rovnako aj jednoducho popísať, prečo sa rozhodol dieťa zobrať k psychológovi. „Vieš, v poslednej dobe sa mi zdá, že veľa plačeš, alebo sa veľa hneváš, či sa bojíš ísť spať...”, už sme spolu o tom hovorili, aj sme niečo vyskúšali, že? Ale teraz už neviem, čo by sme ešte iné mohli urobiť, aby sme sa netrápili. Pôjdeme sa teda poradiť s tetou/ujom psychológom. On pomáha deťom, aby sa cítili lepšie a už nemali starosti, ktoré majú. Budete sa tam rozprávať a hrať, a možno si aj niečo nakreslite alebo postavíte. Táto pani/pán nám pomôže porozumieť tomu, čo sa deje.”
Rodič (rodičia) príde na konzultáciu aj s dieťaťom. Väčšinou má prvé slovo práve rodič, ktorý vlastnými slovami popíše, čo ich priviedlo, aký problém vníma u svojho dieťaťa, a čo bolo spúšťačom konzultácie. Následne rodič opustí miestnosť, v prípade veľmi malých deti (2 – 4 rokov), ktoré by boli veľmi napojené na svojich rodičov, rodič môže zostať v miestnosti.
Ak je rodič vonku (mimochodom, väčšina detí súhlasí, aby bol rodič mimo miestnosti, aj z radov tých najmladších!) psychológ sa začne s dieťaťom hrať, rozprávať, ako sa má, čo má rado, či rado chodí do škôlky, školy... a čo si teda ono myslí, o tom, čo mamka alebo ocko povedal/a, prečo prišli. Využívame rôzne hry, kresbu, modelovanie, aby dieťa mohlo vyjadriť to, čo práve v tom momente chce. Teda, väčšina času z konzultácie je voľná, dieťa si ju riadi. Čohokoľvek sa chytí, čokoľvek povie je zdrojom k vypovedaniu, čím prechádza. Sem-tam využívame rôzne pracovné listy, maľovanky, vystrihovačky ap. Sedenie trvá väčšinou 45 minút až hodinu, závisí to od dieťaťa, jeho veku, únavy a momentálneho stavu.
Aj deti môže postihnúť depresia
Je to len začiatok
Na konci sedenia sa psychológ stretne s rodičom a podelí sa o svoje pozorovanie, ako vníma dieťa, ako prebehlo sedenie a väčšinou sa aj dieťaťa opýta, či chce pokračovať. Po prvej konzultácii je veľmi ťažko odhadnúť, koľko ich ešte bude potrebných. Ako hovorím rodičom, dieťa nie je pokazená hračka ani auto, ktoré odveziem do opravovne a oni mi ho za pár dní vrátia opravené. V psychológii nemôžeme hovoriť o „efektívnosti“, pretože psychologické procesy, ktoré sa určitým spôsobom vrývali dlhé obdobie, potrebujú čas na zmenu. O to viac, že túto zmenu nemôžeme prevádzať na vedomej úrovni. Čiže ako psychológ nemôžeme nahradiť rodiča a dohovárať dieťaťu „vieš, je nepekné biť svojho bračeka”, alebo „nebuď smutný/-á, bude lepšie”...
Často, pod podmienkou, že dieťa súhlasí, navrhnem po pár stretnutiach sedenie aj rodičovi či obom rodičom, kde preberieme rodinnú anamnézu, ako oni vnímajú svoje dieťa, a ako ho vnímam ja. Počet konzultácií veľmi závisí tiež od toho, čím dieťa prechádza a ako hlboko je to v ňom zakorenené. V každom prípade, psychologická konzultácia je úžasný priestor pre dieťa, aby mohlo vypovedať to, čo sa nikde inde neodváži, často ani pred sebou samým, a tým aj uchopiť, čo sa vlastne s ním deje.
Deti sú úžasné bytosti
Ako psychológ im vďačím za svoje vedomosti. Som vlastne len akýmsi sprostredkovateľom, cez ktorého tieto deti liečia a pomáhajú ďalším deťom, práve tým, čo všetko (na)učia mňa. Preto vnímajte vlastné deti, počúvajte ich, pozorujte, pretože aj vďaka nim lepšie spoznávate samých seba.