Neplač, veď to nič nie je - na túto vetu radšej zabudnite
Kto z nás by nechcel utešiť dieťa, keď plače? Čím rýchlejšie je problém zažehnaný, tým lepšie! Nielen preto, lebo nám je dieťaťa ľúto, ale určite aj preto, lebo sami nevieme zniesť, keď má také malé stvorenie problémy. A priznajme si – občas aj preto, lebo nám detský plač lezie na nervy.
Keď deti plačú, môže to mať najrôznejšie príčiny. Buď sa zranili, sú hladné, unavené alebo si chcú niečo vynútiť. Ale aj deti, tak ako dospelí, môžu byť jednoducho smutné, sklamané, nahnevané alebo je toho na ne v danej chvíli veľa. Nevedia sa upokojiť, nariekajú a plačú. Tu je dôležité, aby rodičia stáli pri dieťati, zdieľali s ním jeho smútok a utešili ho. Ale správnym spôsobom!
Neplač, už si predsa veľká! Prečo nám emócie našich detí tak prekážajú?
To nič nie je!
Pozrime sa na nasledujúci scenár: Dieťa si narazilo hlavu o vaňu. Vytvorila sa mu na nej malá hrča. Dieťa najskôr jajká, že ho to bolí a potom začne plakať z celých pľúc. Mama príde k nemu, zdvihne ho na ruky.
Potom s ním ide k oknu a povie: „Pozri tam, ako pekne svieti slniečko.“ Hrča a bolesť je totálne ignorovaná. Strašná predstava? Možno. Ale žiaľ, nie je len predstavou, ale oveľa častejšie realitou. Alebo iný prípad, s inou reakciou: Trojročná Miška sa potkla cestou na detské ihrisko na obrubníku a oškrela si koleno.
Z ruky jej vyletela bábika, s ktorou sa chcela hrať, a teraz je celá zafúľaná. Miška sa pustí do usedavého plaču. Vtom k nej pribehne mama a začne ju chlácholiť: „To nič nie je!“ A dvíha dievčatko zo zeme. Ale Miška je zmätená, veď mama nehovorí pravdu. Akože to nič nie je, veru je – bolí ju oškreté koleno, zašpinila si bábiku a k tomu všetkému sa veľmi zľakla.
Dieťa neplače bezdôvodne
„To nič nie je!“ Koľkokrát ste túto nezmyselnú vetu povedali svojmu dieťaťu? (Priznávam sa, i ja ju občas nechtiac použijem. ) Sú to slová, ktoré dieťa nepotrebuje a nechce v danom momente počuť (sama som ich v detstve nenávidela; čo už dospelí vedeli o tom, ako mi je, keď som mala večne rozbité kolená?). V ničom mu nepomáhajú, bolesť určite nezmiernia, akurát môžu dieťa zmiasť.
Pretože pomocou týchto slov dávame dieťaťu najavo, že ho nechápeme a situáciu zľahčujeme. Dieťa má potom pocit, že tu nie je nikto, kto by mu rozumel a s kým by sa podelilo o svoj žiaľ. A to potrebuje zranené dieťa v danej chvíli najviac.
11 základných tipov, ako upokojiť plačúce dieťa
Trpieť môže telo i duša dieťaťa
A dieťa sa pritom nemusí poraniť len fyzicky. Trpieť môže aj duša. Zlý sen, nevydarená veža zo stavebnice, hádka s deťmi v škôlke... Je veľa vecí, ktoré môžu ťažiť detskú dušu. Tento tlak a ťažobu treba potom určitým spôsobom odbúrať. A dieťa na to nemá žiadnu inú možnosť, ako plakať. Tu však zohrávajú veľkú úlohu rodičia. Musia byť voči dieťaťu empatickí a mali by ho utešiť. Žiaľ, mnohí rodičia cítia, že táto úloha je nad ich sily.
Prečo nám tak prekáža, keď deti plačú?
Pre každý vek dieťaťa platí, že kto plače, má „recht“. A čím je plač hlasnejší, tým lepšie. Nielen preto, lebo plakať je zdravé, ale i preto, lebo hlasný plač lezie rodičom na nervy do takej miery, že sa snažia rýchlo podniknúť niečo, aby dieťa plakať prestalo.
Dieťa nikdy neplače bezdôvodne, aj keď sa to nám, rodičom, niekedy tak zdá. A je pritom úplne jedno, či má 3 dni, 3 mesiace, 3 alebo 13 rokov – slzy alebo žiaľ vždy znamenajú jedno – „Pomôž mi“. Akurát rodičia pristupujú k plačúcim deťom v rôznom veku rôzne. Vďaka informovanosti médiami sa už takmer nepraktizuje metóda „nechať bábätko vyplakať“, ale berieme ho na ruky, pestujeme, hladíme vždy, keď plače, len aby sa upokojilo.
Počujete ma? Tu som! Prečo deti plačú?
Ty si už veľký - veľkí chlapci neplačú
Horšie je to však so staršími deťmi. Hocikedy ich napomíname, že nemajú plakať, lebo sú už veľké a ich slzy berieme na ľahkú váhu, prípadne ich vnímame negatívne. Pravdepodobne je to dané geneticky, pretože pri bábätku máme pocit, že je také bezbranné a plač je jediným spôsobom, ako nám môže dať najavo, čo cíti, že ho niečo bolí, že potrebuje našu blízkosť a pod.
Od starších detí už očakávame, že budú samostatnejšie, odolnejšie, statočnejšie. Okrem toho však ešte existujú ďalšie dôvody, prečo nemáme radi, keď deti plačú. Keďže už je dieťa staršie, máme tendenciu popierať jeho bolesť a žiaľ. Akoby už na to dieťa v tomto veku nemalo právo. A tak mu tvrdíme: „Veď sa nič nestalo!“ Prípadne: „To nič nie je!“
Niekedy sa nám zasa zdá, že dieťa si plačom vynucuje niečo, čo mu odmietame poskytnúť. Podozrievame ho, a preto mu i útechu odopierame: „Okamžite prestaň plakať, lebo uvidíš...!“ Inokedy sme zasa takí unavení, že nevieme odhadnúť, do akej miery dieťa trpí, napr. pri hádke súrodencov, a apelujeme hlavne na staršieho: „Ty si starší, máš mať rozum!“
No a v neposlednom rade je to naša bezradnosť. Je nám dieťaťa ľúto preto, lebo sa s ním odmietajú hrať deti na ihrisku a my ho potom chlácholíme slovami: „No ták, neplač!“
Odpútanie pozornosti dieťaťu nepomôže
Pri telesných ťažkostiach väčšina rodičov presne vie, čo treba robiť. Hrču treba ochladiť. Na škrabanec príde leukoplast. Na popáleninu zasa voda a masť. Rodičia vedia rozpoznať poranenia na tele a vedia aj, čo proti nim robiť. Ťažšie je to ale pri zranenej duši. Je ťažko pochopiteľné, keď dieťa plače zdanlivo bezdôvodne alebo neprimerane intenzívne. Ale aj takýto plač má svoje dôvody. Napríklad:
- chorobu,
- prehnané utešovanie alebo odopretie útechy,
- časté karhanie dieťaťa.
Veľa detí využíva aj bezvýznamné udalosti ako podnet, aby odbúrali svoje napätie. Takýmito dôvodmi môžu byť malichernosti, ako napr. zlomený keks alebo (z pohľadu dieťaťa) nevhodné oblečenie. Niektoré deti urobia úmyselne niečo zakázané.
Chcú, aby ich rodičia vyhrešili, aby mohli plakať. Mnohí rodičia v takomto prípade reagujú odvrátením pozornosti. Robia opičky, ponúkajú deťom hračky alebo im ukazujú vzrušujúce veci. Chcú dieťa odpútať, aby zabudlo na svoj žiaľ a starosti. Toto však nie je správna cesta.
Pocity dieťaťa nie sú pripustené. Nepríjemné pocity majú zmiznúť tak rýchlo, ako je to len možné, a preto sa bagatelizujú alebo popierajú. Pri výzve „Neplač!“ sa dokonca zakazujú.
Prečo sú bábätká večer najviac plačlivé?
Deti, ktoré nesmú plakať, sa cítia nepochopené
Domnievajú sa, že rodičia chcú len odpútať ich pozornosť, a nie ich skutočne utešiť. To vedie k tomu, že deti pred svojimi rodičmi prestanú plakať. To síce znamená pokoj pre rodičov, ale zároveň aj nahromadené starosti pre dieťa. Tieto zostávajú nespracované a dieťa dlhodobo zaťažujú.
V najhoršom prípade sa môže naštrbiť aj vzťah rodič – dieťa. Pretože dieťa sa nemôže spoľahnúť na to, že rodičia tu budú preňho vtedy, keď ich bude potrebovať.
Kedy by sme nemali dieťa utešovať
Existujú len dve situácie, kedy by sme plačúce alebo ustarostené dieťa nemali utešovať.
- Keď útechu odmieta. (Vtedy treba počkať a neskôr sa o to pokúsiť opäť.)
- Keď je mama (otec) taká nahnevaná, že utešiť dieťa je pre ňu náročné. (Napríklad v situácii, kedy by dieťa najradšej „vyhodila z okna“, pretože zdanlivo bezdôvodný plač a krik už nevládze počúvať a je z neho úplne vynervovaná. Vtedy by sme mali dieťa poprosiť, aby nám dalo chvíľočku času pre seba a potom sa mu budeme venovať, prípadne požiadať partnera, aby dieťaťu poskytol útechu on.)
Tip: Ako správne utešiť dieťa
Väčšinou sa deti nechajú utešiť celkom jednoducho. Problémy nastanú až vtedy, keď dieťa cíti, že mama alebo otec nemajú čas, sú myšlienkami niekde inde alebo nevedia, kedy potrebuje dieťa útechu a ako mu ju poskytnúť.
1. Nenechajte dieťa s problémom samé
Správna útecha spočíva v akceptovaní dieťaťa. Treba ho vziať na ruky a nechať jeho žiaľ plynúť. Mnohé deti sa pritom bránia a akoby odmietali takúto bezpečnú náruč. V skutočnosti to tak ale nie je. Držte preto dieťa tak, aby sa neporanilo. Nesmie však nadobudnúť pocit, že ho väzníte. Prihovárajte sa mu a povedzte mu, že ste tu preňho.
2. Nepreháňajte pokusy utešiť dieťa, ale nereagujte ani príliš vlažne
Len vtedy, ak je váš súcit a prostriedky, ako dieťaťu pomôcť pri boliestke alebo probléme primerané, bude cítiť, že ho beriete vážne. Inak vznikne atmosféra, kde nie sú jeho pocity pripúšťané. To môže u dieťaťa viesť k blokáde alebo neistote.
3. Dovoľte dieťaťu, aby samo zhodnotilo svoje pocity
Len vaše dieťa môže rozhodnúť, aké zlé alebo nedôležité sú preňho udalosti v danom momente. Nechláchoľte ho preto slovami „Neplač, veď si si až tak neublížil“, ale ukážte, že ho chápete, napr. takto: „Zdá sa mi, že si sa poriadne buchol.“
Tip MAMA a ja:
Pomocou vety „Teraz ťa to určite veľmi bolí. Ale neboj sa, o chvíľu už bude dobre!“ vyjadríte, že bolesť dieťaťa i jeho pocity beriete vážne, ale zároveň mu ukážete, že to prejde. Takéto sprevádzajúce a podporujúce povzbudenie má účinok nielen na deti.
4. Dovoľte dieťaťu vyplakať sa
Uvidíte, ako rýchlo sa uvoľní. Je to dôležité najmä u chlapcov, lebo zaužívaným výrokom „Chlapci neplačú“ môže dôjsť k tomu, že nebudú chcieť navonok ukazovať to, čo cítia. Poskytnite pritom dieťaťu telesný kontakt, držte ho alebo ho hladkajte, kým sa neupokojí.
5. Zdržte sa prehnanej ľútosti
Mnohým deťom stačí už to, že ich niekto chápe. Nepotrebujú k tomu ešte aj ľútosť. Väčšinou sa už čoskoro nechajú počuť: „To nič nebolo, idem sa zasa hrať!“ Je však ale obrovský rozdiel, či takto zhodnotí situáciu dieťa samo, alebo mu to nanútite vy.
6. Opýtajte sa dieťaťa, ako mu môžete pomôcť
Môžete mu poskytnúť nejaké návrhy. Tak sa naučí zhodnotiť a aj vyjadriť svoje potreby. Nevnucujte ale dieťaťu vašu pomoc za každých okolností, lebo dieťa sa možno s danou situáciou vyrovná aj samo. Ak bude potrebovať ďalšiu útechu a pomoc, určite vás o nich poprosí, prípadne vyhľadá vašu blízkosť.
Psychosomatika: Potláčané emócie vedú k ochoreniam - aj u detí
Nikdy dieťa neutešujte vopred!
Často dieťa dostane strach práve v tom momente, ako ho začnete utešovať. To platí pre návštevy lekára, pri ktorých to „určite bude trochu bolieť“ (dieťa by možno ani neprišlo na myšlienku, že by ho niečo mohlo bolieť), alebo pre rozlúčky v škôlke „Neboj sa, popoludní pre teba určite prídem“ (dieťa doteraz o tom nepochybovalo).