Počujete ma? Tu som! Prečo deti plačú?

PhDr. Andrea Baranovská PhD. | 25. Jun 2020
Prečo deti plačú

Vedeli ste, že medzi 2. – 6. týždňom života plače dieťa najviac?

Keď niekde počujeme detský plač, zaručene to upúta pozornosť okolia. Ľudia sa otáčajú a rodičia sa snažia za každú cenu dieťa utíšiť, prípadne sa tvária, akoby to bolo normálne. A pravda je taká, že to  normálne skutočne je.

Plač dieťaťa nahrádza reč:

  • je to prostriedok jeho komunikácie s vlastným okolím
  • pomáha dieťaťu prežiť

Od narodenia je dieťatko schopné plakať a kričať, aby mama prišla a postarala sa oň – aby ho prebalila, nakŕmila – v preklade to znamená, aby mu poskytla lásku a teplo. Plačom dieťa hovorí o tom, že sa necíti celkom v pohode, cíti napätie a nárekom ho uvoľňuje. 

Prostredníctvom plaču – jeho intenzity, frekvencie i dĺžky – sa dozvedáme o temperamente dieťaťa. Každé je iné – aj temperament má rôzny. Niektoré plače dlho a žalostne, iné zase vôbec. 

Plačom dieťa uvoľňuje svoje napätie – z toho vyplýva, že ide o „normálny“ prejav

Je to stav fyziologickej stimulácie, ktorý je spojený s hlbokým uvoľnením. Deti bývajú pri záchvatoch hnevu i plači fyzicky aktívne. Často doň zapájajú celé telo – kopú, mávajú rukami, trú si oči ap. Keď plač odznie, v tele sa zníži tlak aj tep, rovnako i teplota – je to vlastne stav relaxácie. 

Na začiatku života je plač u dieťaťa nediferencovaným prejavom. To znamená, že takto reaguje na nepohodlie, vyjadruje ním napätie, ale je veľmi ťažké rozpoznať, čo touto potrebou skutočne je. Preto nie je možné, aby matka na základe plaču poznala, čo dieťaťu je. Neskôr dochádza k diferenciácii – dieťa pozmeňuje vydávané zvuky v závislosti od toho, či je hladné, niečo ho bolí ap. Čím je rodič s dieťaťom dlhšie, tým dokáže lepšie vnímať tieto odtiene a reagovať na ne. To znamená, že plač sa počas vývinu dieťaťa vyvíja a postupne sa stáva zámerným prostriedkom komunikácie. 

Kedy plačú deti najviac?

Nie, nie je to v prvých dňoch po narodení, ale až o pár týždňov neskôr. Dochádza k tzv. kulminácii doby plaču, a potom k jeho poklesu. Doba, ktorú dieťa počas dňa preplače najviac a tak dáva najviac vo veľkej miere najavo svoj nepokoj a nepohodu, je medzi 2. – 6. týždňom jeho života. Vrchol plačlivosti je obvykle v 6. týždni. Niektoré výskumy dokázali, že deti, ktoré neboli dojčené, vykazovali túto kulmináciu už v 2. týždni. 

Čo je možno pre rodičov ešte dôležitejšie, je dĺžka plaču počas dňa. Aj keď sa to niekedy zdá ako celý život, priemerne dieťatko plače:

  • v dobe najvyššej miery plaču – 1 hodinu a trištvrte až tri a pol hodiny;
  • na konci 3. mesiaca je už slzičiek menej – niečo medzi 20 minútami až hodinou počas dňa;
  • počas prvých 9 mesiacov života nie je medzi chlapcami a dievčatami v intenzite plakania veľký rozdiel. 

Som unavený a hladný!

Je to tiež spôsob, akým sa dieťa socializuje – zaraďuje sa do spoločnosti. Pozor však, ak po 3.  mesiaci namiesto poklesu stúpne frekvencia plaču, môže ísť o zdravotné problémy dieťaťa, prípadne treba vziať do úvahy aj rodinné prostredie. Rodičia by si mali všímať, v akých situáciách dieťa plače najčastejšie a tiež, akú rolu to zohráva v každodennom fungovaní rodiny. 

Ak máte podozrenie, že ide o nejaký zdravotný problém, navštívte detského lekára a poraďte sa s ním. Ak máte pocit, že plač svojho dieťaťa nezvládate, vyhľadajte pomoc, oddýchnite si. Rodiny detí, ktoré majú intenzívne a ťažko zvládnuteľné obdobia plaču, žijú vo väčšom strese, čo sa prejavuje na spolužití partnerov aj celkovom rodinnom živote. 

Všetky deti plačú, keď sú unavené, hladné, choré, niečo ich bolí, je im nepohodlne ap. Niekedy môžu plakať, lebo potrebujú, aby rodič prišiel a usmial sa, a niekedy, lebo sú frustrované, smutné či nahnevané. A niekedy si poplačú len tak – aby zistili, či rodič k nim príde.  

Občas je veľmi ťažké zistiť, prečo dieťa plače, čo potrebuje, a to najmä vtedy, ak ešte nehovorí alebo nevie presne vyjadriť, čo mu je – čo je približne do 3. – 4. roku života. 

3 základné typy plaču PODĽA INTENZITY: 

  • mierne prejavy rozladenia – tie môžeme pozorovať u dieťaťa, ktoré popisujeme ako nepokojné, podráždené, ale neplače nepretržite;
  • plač ako dlhšie trvajúce hlasné vyjadrenia stresu;
  • záchvat intenzívneho pretrvávajúceho plaču, ktorý sa odborne nazýva i excesívny a býva sprevádzaný ďalšími prejavmi.

    Prvé dva typy – mierne prejavy a dlhší plač – sú pre rodiča relatívne ľahko zvládnuteľné. Najproblematickejším je tretí typ. 

Excesívny plač

Záchvaty intenzívneho plaču, pri ktorom nie je možné dieťa utíšiť, rodičia môžu poznať aj pod pojmom kolika alebo trojmesačná kolika. Rovnako sa v staršej literatúre vyskytuje pojem nevysvetliteľný, pretrvávajúci plač, v súčasnosti odborníkmi nazývaný ako excesívny.

Môžeme ho popísať ako stav, keď sa počas dňa u relatívne zdravého dieťatka opakovane vyskytujú dlhodobé obdobia ťažko utíšiteľného plaču. Poznávacím znakom je aj to, že bežne používané postupy na utíšenie dieťaťa zlyhávajú. 

Kedy ide o tento typ plaču? Existuje jednoduché pravidlo trojok: ak sa plač vyskytuje u zdravého dieťatka viac ako 3 hodiny denne, viac ako 3 dni v týždni a viac ako 3 týždne za sebou. Dieťa má dlhé epizódy plaču počas dňa a nie je možné ho počas nich utíšiť. 

Tento typ plaču nie je ťažké identifikovať. Je však ťažké sa s ním vysporiadať.
Kedysi sa predpokladalo, že súvisí s bolesťou, ktorú dieťa pociťuje. Nie je to však vždy príčina. Ďalšou môže byť tzv. psychosociálna súvislosť.

Niektoré výskumy potvrdili spojitosť medzi  vyššou mierou prežívaného manželského konfliktu pred pôrodom a zhoršeným emocionálnym a fyziologickým stavom dieťaťa. Teda konfliktnosť prostredia a stres ovplyvňuje matku a dieťa nielen po psychickej stránke, ale aj po fyziologickej, pretože sa spája s produkciou hormónu kortizolu. A práve ten súvisí s intenzitou plaču.

Platí, že vyššia hladina kortizolu u matky na konci tehotenstva priamo súvisí s vyššou mierou plačlivosti a tiež aj s prežívaním negatívnych emócií dieťaťa v prvých týždňoch jeho života. 

Ďalšia dôležitá vec, ktorú si rodičia musia uvedomiť, je, že detičky, ktoré sú plačlivejšie, bývajú zvyčajne vo vyššej miere citlivé na vonkajšie podnety a neskôr môžu mať tiež problém so sebaovládaním, ale i spánkom. 

Čo NIKDY nerobiť pri plači dieťaťa?

Plač v sebe obsahuje situačný a vzťahový aspekt. Je tiež prejavom solidarity. Nie je neobvyklé, že sa deti rozplačú, ak počujú nariekať iné deti. Čo však robiť, ak dieťa plače? Nikdy ním netraste, nestláčajte ho, ani nevyhadzujte. Môže sa stať, že prestane plakať, ale nemusí to byť daným pohybom, ale skôr úľakom alebo bolesťou, ktorú mu tým spôsobujeme. 

Keď dieťa plače, najskôr kontrolujeme základné veci, či nie je mokré, hladné, choré, zranené ap. Ak nie sú žiadne viditeľné príčiny, pokračujeme ďalej. Niekedy pomáha dať dieťa do kočíka a ísť na prechádzku. Niektorí rodičia zistili, že pomáha voziť dieťa v aute – táto stratégia je však nebezpečná, pretože ak si dieťa na to zvykne, rodičia sa nevyspia. 

Ak vaše bábätko plače viac, ako je to únosné, poproste o pomoc. Neznamená to, že ste neschopní alebo zlí rodičia. V období najintenzívnejšie plaču poproste príbuzných alebo priateľov, aby vám občas pomohli. Má to dva pozitívne aspekty – vy si trochu oddýchnete a zníži to mieru stresu, ktorý prežívate, a dieťa sa možno utíši u niekoho, kto je pokojný a oddýchnutý. 

Príliš veľa stimulov

  • Deti často plačú večer pred spaním. Môže to byť reakcia na celý deň, potreba odreagovať sa, preto dieťa za každú cenu nechcite upokojiť. Dajte mu čas, aby sa upokojilo samo, prípadne mu len položte ruku na bruško, hlavičku, aby ju cítilo a ticho mu hmkajte.
  • Deti plačú, keď sú unavené – keď potrebujú chvíľu oddychu. Preto je dobré mu vtedy poskytnúť tichý a pokojný priestor s čo najmenším počtom rušivých podnetov. Znovu pomáha telesná blízkosť rodiča a jeho tichý hlas a upokojujúci tón.
  • Dieťa môže plačom reagovať aj na presýtenie podnetmi a frustráciu. Pri presýtení je potrebné stiahnuť sa zo stresujúceho prostredia niekde inde. V prípade frustrovaného dieťaťa – ak sa mu niečo nedarí, alebo nedostane, čo chce – netreba brániť plaču, v žiadnom prípade mu netreba dať to, čo chce, len aby neplakalo. 
Pretože dieťa sa naučí, že plač je dobrým prostriedkom, aby dostalo to, čo chce a bude to neskôr využívať. Je tiež veľmi dobré pomenovať emócie, ktoré dieťa prežíva, aby si ich postupne uvedomovalo a vedelo ich rozpoznať. Pomáha mu to tiež v sebaovládaní. 

Plač nie je niečo, čomu sa treba za každú cenu vyhnúť. Je to prostriedok, ktorým dieťa a rodič spolu komunikujú. Prostredníctvom neho sa dieťa učí, že mu ostatní rozumejú a tiež prináša aj upokojenie. Nesnažme sa zabrániť dieťaťu, aby plakalo. Pomáhame mu tak uvedomovať si, prečo vlastne plače, čo chce dosiahnuť a kedy ho nemá používať. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: