Katka Koščová: O (ne)dojčení

Katarína Koščová | 24. Jun 2020
Katka Koščová o nedojčení
foto: Vlastimil Slávik

Bola som ako nepoužiteľná matka – poškodený tovar.

Ľahla som si do postele. Anička sa ku mne hneď otočila a zo spánku ma chytila za ruku. Vždy mi to príde nesmierne dojímavé. Tá bezbrannosť, potreba dotknúť sa rodiča, istota, že tam bude, keď natiahneš rúčku...  

Spávame spolu (ako som už raz písala) v jednej posteli. Aj s Adamkom to tak bolo. Možno je to moja potreba kompenzovať si to, že mi nevyšli tie základné veci, tie prvé, tie o ktorých sa toľko píše, hovorí...

Obe moje deti sa narodili sekciou. Druhá facka: Žiadne mlieko

Prvé sklamanie. Bola som nastavená na prirodzený pôrod, ani som sa nebála, lebo moja mamka aj sestra rodili ľahko, tak som si vsugerovala, že to pôjde ľahko aj mne. Dobrá príprava. Pôrodný plán v kabelke a potom bum. Cisár. Z ničoho nič. Na toto som pripravená nebola.

Strašne dlho som trpela pocitom, že som svoje deti nepriviedla na svet ja, že som si tou skúsenosťou neprešla, že nemôžem povedať, že som ich porodila, že to nebola moja zásluha...  

A potom ďalšia facka. Žiadne mlieko. Mala som načítanú celú príručku, jedna moja dobrá kamarátka je skvelá laktačná poradkyňa, absolútne všetky kamošky v partii dojčili a pomerne dlho, a mne to zrazu nešlo. Jedinej široko-ďaleko! Dva mesiace sme skúšali všeličo možné. Prikladala som si deti, aby stimulovali tvorbu mlieka, cievkovali sme, čo znamenalo, že môj muž bol pri každom jednom kŕmení.

Pchala som do seba senovky, benedikty, aj homeopatiká, pila som denne cez tri litre tekutín, jedla som vtáčie mlieko, zapraženú polievku, pila som čaje na podporu dojčenia, odbublinkovanú vineu, bola u nás laktačná poradkyňa, kúpila som si elektrickú odsávačku, aby som skúšala odsať aspoň trošku mlieka a kým mali deti tak do dvoch-troch  týždňov, tak som im vedela za celý deň dohromady odsať jednu dávku. Vždy len pár mililitrov. Úplný výsmech. 

Umelé mlieko? Chcela som seba "opraviť"

Pri Adamkovi som z toho mala celkom slušnú depku. Stavy úzkosti, pocit, že som najhoršia matka na svete, stres zakaždým, keď sa zobudil a bol hladný... Vôbec som si prvé dva mesiace nevedela užívať bábätko a ten pocit, že sme rodina, lebo som celý čas riešila to, čo mi nešlo, čo nefungovalo.  Bola som nepoužiteľná matka – poškodený tovar. Do toho hormóny. Chcela som sa opraviť.  

Až v jeden deň môj muž povedal DOSŤ. Povedal, že sa musíme zmieriť s tým, že bude Adamko piť umelé mlieko, že už takto ďalej nemôžeme pokračovať. Že je pre bábätko omnoho horšie byť v neustálom strese z vystrašenej matky ako to, že nebude dojčené. 

Neviem, aké sú reálne dáta, čo je skutočne horšie, ale potrebovala som, aby ma niekto zastavil. Za tie dva mesiace nebol žiadne progres, práve naopak, už mi nevychádzala ani jedna celá dávka mlieka na deň, aj keď som ho posadnuto zberala po kvapkách. Nemali sme sa dobre. 

Vlastne som si vydýchla, potrebovala som, aby to niekto rozhodol za mňa. Niekto, kto nás ľúbi, niekto, komu na tom záležalo rovnako ako mne, ale mal trošku čistejšiu hlavu.

Pri Aničke som pristupovala k dojčeniu bez stresu, už som nemala očakávania. Povedala som si, že keď sa to podarí, bude to fantastické a keď nie, svet sa nezrúti. A aj tak sa zopakoval predchádzajúci scenár. Akurát bez tej depky. Nastavenia už boli iné.

Povedali sme si, že to budeme skúšať dva mesiace rovnako ako pri Adamkovi, ale už som sa neobviňovala z toho, že som nanič, že nemám čo ponúknuť, že by si moje deti zaslúžili lepšiu mamu, keď som ich nevedela ani porodiť a nakŕmiť...

Nedojčí len ten, kto nechce?

Jedna moja známa sa tiež snažila dojčiť a nešlo jej to podobne ako mne. Kamarátka jej na to povedala, že nedojčí len ten, kto nechce. Neviete si predstaviť, ako taká veta dokáže zatnúť, ako zabolí vo chvíľach, keď si pripadáte, že ste úplne nanič, že nemáte čo ponúknuť, že ste zlyhali v najpodstatnejších veciach.

Pamätám si, akú potrebu vysvetľovať som mala zakaždým, keď sa ma niekto spýtal na dojčenie. Aby nemali pocit, že som nechcela, aby vedeli, že sme sa fakt snažili, aby o mne nehovorili to, čo som si o sebe sama myslela...

A tak mám za sebou dva neúspešné pokusy o dojčenie a tíško závidím všetkým, ktorým to vyšlo, ktorým vyšlo všetko, čo si v súvislosti s pôrodom a bábätkom naplánovali, a nemuseli sa nikdy dostať do pocitu, že sú nepotrební a nehodní lásky. 

S odstupom rokov sa na to obdobie pozerám inak, ale občas sa mi ten pocit vynorí a mňa nepríjemne zamrazí a rozmýšľam, koľko mamičiek prežíva podobné stavy... 

A potom sa ku mne Adamko pritúli, keď si čítame a Aňa ma chytí v spánku za ruku a ja sa roztopím z ich lásky. A všetko je v poriadku. 

Vaša Katka

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: