Ako vychovať dieťa k samostatnosti: Učí sa rýchlo, ak mu to dovolíte
„Ja sám!“ kričí vaše batoľa a vytrvalo odmieta nechať sa nakŕmiť. Vzdorovito krúti hlavou, protestuje. Sú to prvé kroky k jeho samostatnosti.
“ Nakoniec to vzdáte a dáte mu lyžicu do ruky. Dieťa sa spokojne babre v kaši, jedna lyžička skončí v ústach, tri vedľa. Zakrátko je dieťa, stôl, stolička, ale i vy, od kaše...
Dieťa sa učí rýchlo
„No super, teraz začne objavovať svoju vôľu a bude rozvíjať samostatnosť. Naučí sa sám jesť.“ Tak toto rodičom pravdepodobne pri takejto scéne pri stole nenapadne. Ale práve o to ide. Asi od 18. mesiaca začne vaše dieťa objavovať svoje „ja“ a urobí prvé kroky k samostatnosti. Vycíti totiž, že má svoju vlastnú vôľu, ktorú môže ukázať druhým ľuďom a potom sa udeje, čo ono bude chcieť. Že si môže niečo vymyslieť, žiadať to od ocinka a on to potom urobí. Že môže povedať nie, keď od neho niečo chcú. A zisťuje, že chce samo robiť všetko ako dospelí: jesť, obliekať sa, tlačiť kočík, priniesť veci, odniesť ich...
Dovoľte dieťaťu robiť veci samostatne
Pre rodičov to môže byť namáhavé, pre rozvoj osobnosti dieťaťa je však rozhodujúce, aby si mohlo „cvičiť“ svoju vôľu. Tieto vývinové kroky sú prinajmenšom takými výkonmi, ako je chodenie či učenie sa hovoriť. A zaslúžili by si rovnakú pochvalu – ale ako ťažko nám to padne! Pretože z „dobrého“ dieťaťa, ktoré viac či menej nechalo so sebou robiť, čo sme potrebovali, sa zrazu stáva vzdorovitý človiečik so svojím neustálym „nie“, ktorý si chce presadiť svoju vôľu – čo vedie ku konfliktom, hnevu a prvým skúškam sily.
Nielen preto, že prirodzene veľa z toho, čo chce robiť samo, ešte nevie – a tým vám len sťažuje prácu. Ale aj preto, lebo so svojou vôľou ešte nevie narábať. Cíti len „ja to ale chcem“ – a vyskúša to. A skúša to stále znova a znova, rovnako ako neúnavne chodí hore a dole schodmi. Pritom však dieťa musí prísť na to, že aj iní ľudia majú vôľu. My dospelí to už vieme, dieťa však ešte nie. Ak sa mu nepodarí presadiť si svoje, cíti sa porazene – ako neúspešný človek. Potom protestuje krikom, plačom, vzdorom – ale nie voči vám, ale voči tomuto sklamaniu.
Rovnako málo vie dieťa o nepríjemných pocitoch, ktoré sprevádzajú toto obdobie. Váhanie, či niečo dokáže, hanba, ak sa mu niečo nepodarí. Tieto pocity majú svoj zmysel, varujú a chránia dieťa pred ťažkosťami. Ale dieťa samo si s nimi ešte nevie poradiť, potrebuje vašu pomoc. Pri váhaní mu môžete pomôcť dodaním odvahy, pri pocitoch hanby poskytnutím možnosti skryť sa za vaše nohavice. Vo všeobecnosti platí, že aj v tejto fáze musí mať dieťa pocit, že „mama a otec ma stále ľúbia“.
Montessori doma: 6 spôsobov, ako pripraviť svoje dieťa na škôlku
Výchova detí k samostatnosti – ťažký oriešok pre rodičov
Pre rodičov môže byť táto etapa života dieťaťa skutočne vyčerpávajúca. Stretávajú sa s celou spleťou nových pocitov, ktoré ich dieťa zažíva. Stávajú sa cieľom skutočných „skúšok odvahy“: „Vydrží mama, ak budem takýto zúrivý? Neprestane ma náhodou ocko ľúbiť, ak chcem ja niečo iné ako on?“ A vy ako rodičia sa musíte s touto spŕškou striedavých pocitov vysporiadať. Len teraz ste sa vrele a maznavo poláskali a už vzápätí vás dieťa odstrkuje nabok. Alebo naopak: dieťa sa chce vrátiť z roly „samostatného veľkého“ späť do roly „malého bezradného bábätka“.
Chce to veľa trpezlivosti, flexibility a citlivosti. Rovnako ako keď ste učili dieťa chodiť, aj teraz musíte zvažovať: Koľko voľnosti môžem poskytnúť svojmu dieťaťu, čo môže urobiť samo a v čom potrebuje pomôcť – a kde musím stanoviť hranice?
Avšak námaha sa vyplatí. Tak ako sa dieťa po nespočetných pokusoch o chôdzu nakoniec postavilo a kráčalo si po svete na oboch nôžkach, tak mu i už raz získaná samostatnosť bude tvoriť po celý život dôležitý základ, na ktorom bude môcť ďalej budovať svoju osobnosť.
Obliekanie – najlepší nácvik samostatnosti
Dieťa od dvoch rokov začína prejavovať veľký záujem o obliekanie a vyzliekanie. To je dobrá príležitosť, ako rozvíjať samostatnosť dieťaťa a podporovať jeho sebadôveru a sebavedomie. Aby ste deťom uľahčili tieto činnosti, kupujte oblečenie voľné, také, ktoré sa ľahko oblieka i vyzlieka. To znamená nohavice na gumu alebo so zipsom, s ktorým aj dieťa vie ľahko manipulovať (dobre viditeľný musí byť najmä bežec na zipse – pomôcť si môžeme tým, že cez jeho očko prevlečieme šnúrku a urobíme uzol).
Príliš veľa gombíkov dieťa mätie a nevie si s nimi poradiť. Potom mu trvá obliekanie i vyzliekanie príliš dlho. Na topánkach deťom skráti čas obúvania i vyzúvania suchý zips.
V každom prípade sa snažte, aby dieťa urobilo pri obliekaní i vyzliekaní čo najviac činností samo. Pomôžte mu len vtedy, ak vidíte, že si už neporadí bez vás. Dajte dieťaťu príležitosť učiť sa pokusom a omylom. Ak sa mu niečo nepodarí na prvýkrát, nechajte ho vyskúšať to znova. Doprajte mu dostatok času a priestoru. Začnite s obliekaním štvrť – až polhodinu predtým, ako máte odísť z domu. Ak ste však v časovej tiesni, dohodnite sa s dieťaťom na rozdelení úloh: „Ty si obuješ topánky, ja ti ich zaviažem.“
Ak sa dieťa zaoberá nejakou činnosťou (napríklad zapínaním gombíkov) bez toho, aby začalo plakať, verí, že sa mu túto úlohu podarí zvládnuť. Nepriskočte teda k nemu hneď, ako začnete strácať trpezlivosť a neurobte to rýchlo zaňho. Tým by ste mohli zraniť krehké sebavedomie vášho dieťaťa. Pomôžte dieťaťu len vtedy, ak vás o pomoc prosí alebo vyzerá frustrovane.
12 tipov, ako dieťa naučíte obliekať sa
Záchvaty hnevu a plaču
Záchvaty hnevu a plaču vyplývajú v tomto veku nezriedka z frustrácie detí. Dieťa chce dosiahnuť viac, ako je vo svojom veku schopné. Aby ste lepšie pochopili svoje dieťa, skúste sa vžiť do jeho situácie. Frustrácia je pravdepodobne výsledkom rozporu medzi želaním a skutočnosťou: Predstavte si, že by ste mali obe ruky zviazané a nemohli by ste si zo skrinky vybrať čokoládu, rozbaliť ju a zjesť, keby ste mali na ňu obrovskú chuť.
Zopár pravidiel, ako pomôcť plačúcemu dieťaťu
V prvom rade musíme dieťaťu dovoliť vyjadriť sklamanie, zlosť alebo iné pocity tak, aby svoju bolesť nemuselo potláčať (v opačnom prípade to môže viesť k rôznym chorobám a poruchám, súvisiacim so stresom). Na druhej strane sa ale dieťa musí naučiť, že nie je v poriadku, ak pri tom spôsobuje druhým ľuďom bolesť alebo ich zraňuje.
Nazlostenému dieťaťu by sme teda nemali dovoliť ťahať nás za vlasy, hrýzť, biť nás, alebo po nás stúpať. Niekedy sa teda musí dieťa telesne zdržať, zároveň však potrebuje pri výbuchoch zlosti voľnosť pohybu. Ak teda chcete dieťa držať, chyťte ho okolo pása, chrbtom k vášmu telu, aby mohlo okolo seba biť a plakať, ale aby vám neublížilo. Ak dieťa leží na zemi, musíte dať pozor, aby nebolo v blízkosti nič, na čom by sa mohlo poraniť.
Kým dieťa nevyjadrí tieto pocity, teda nevypŕchne zlosť a hnev, nemá význam dieťaťu dohovárať, pretože ho úplne premohol jeho vnútorný konflikt.
Ak dieťa prestalo plakať, pravdepodobne už do istej miery svoje sklamanie spracovalo. Teraz sa môžeme spoločne pozrieť späť na udalosť a môžeme dieťaťu povedať, že chápeme, ako sa cíti. Môžeme mu povedať asi toto: „Marek sa teda veľmi nahneval. Chcel dózu so sladkosťami, ale mama povedala Nie.“
Najlepšie je v tomto momente neposkytovať žiadne zdôvodnenia „prečo“, pretože by dieťa len zmiatli. Po záchvate plaču a odoznení všetkých nepríjemných pocitov sa často stáva, že dieťa príde k vám a objíme vás, alebo sa chce s vami pomaznať, aby našlo bezpečie.
5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok
Obdobie objavovania samostatnosti je skúškou trpezlivosti rodičov
V období objavovania svojho „ja“ u vášho dieťaťa ste možno nejedenkrát zatúžili po harmónií prvých mesiacov života bábätka. Možno ste i smútili za obdobím veku novorodenca a dojčaťa. Prerušovaný nočný spánok a neistota, ktorá sa vás zmocnila v prvých chvíľach spoločného života s bábätkom sa zdajú v porovnaní s touto etapou života len „slabým odvarom“.
Láskyplné hry pri prebaľovaní a kúpaní, spoločné túlenie sa pri dojčení alebo spokojné zaspávanie vo vašom náručí sú neodmysliteľne preč. Ale „výbavou“, ktorú ste mu poskytli v tomto ranom období formou dôvery, pochopenia a náklonnosti, ste ho veľmi dobre vyzbrojili do budúcich rokov. A nadšenie, s ktorým teraz dieťa spoznáva a dobíja svet, vám môže byť dobrým zadosťučinením.
Vzdor: Nehrajme hru, kto z koho
Tipy pre rodičov k výchove dieťaťa k samostatnosti
- Ak vás pokusy, pri ktorých si vaše deti chcú presadiť svoju vôľu, privádzajú do šialenstva, majte na mysli, že dieťa nemá úmysel nahnevať vás, ale trénuje, ako sa stať samostatným, sebavedomým človekom.
- Doprajte dieťaťu potrebnú voľnosť – ale určte aj hranice. Vaše dieťa sa musí naučiť akceptovať aj vôľu iných. Zopár dobre vysvetlených pravidiel a jasné konzekventné „Nie“ mu pomôžu tieto hranice dodržiavať.
- Podporujte samostatnosť vášho dieťaťa primerane jeho možnostiam: Dajte mu napríklad na výber, ktorú z dvoch čiapok si chce dnes dať, ale nepýtajte sa ho, čo si chce dnes obliecť.
- Od cca 1,5 roka môže dieťa so všeličím pomáhať. Ak mu pri pečení dáte kúsok cesta, v tej chvíli zabudne aj na najobľúbenejšiu hračku. Vťahujte dieťa čo možno najviac do činností všedných dní. Nechajte ho pomáhať pri všetkom, čo už zvládne (napr. odniesť malú tašku z obchodu, niečo priniesť...). Nenúťte ho ale robiť to, čo ešte nevie.
- Ak sa dieťaťu niečo podarí, chváľte ho. Ak sa mu niečo nepodarí, dodajte mu odvahu, utešte ho. Ukážte mu, ako sa vysporiadať s neúspechom (napr. ak niečo vysypalo, spoločne to pozbierajte).