Prešľapy vo výchove: Syna som kŕmila do štyroch rokov

Redakcia | 3. júl 2021
Kŕmim štvorročného syna

Keď začnete tému o stravovaní, mamičky vám povedia, že ich dieťa vôbec nič neje, alebo, naopak, papá príliš. Priemer akoby neexistoval. Rodičia v snahe donútiť deti jesť dokážu urobiť čokoľvek. Opačným extrémom sú deti, ktoré si stále pýtajú jesť a rodičia ich nevedia zastaviť. A zdravá strava? Ako tvrdí moja obľúbená autorka Jill Smoklerová, „moje deti sú ochotné zjesť zo zeleniny len kečup“.

Čo všetko ste v snahe o správne stravovanie vašich drobcov dokázali podstúpiť? Prečítajte si o chybách, ktoré urobili mnohé z nás.

Najlepšie rady sú totiž od mamičiek, ktoré si to vyskúšali na vlastnej koži... 

Chýbala mi trpezlivosť

Keď mala Simonka pol roka, prišiel čas na prvé príkrmy. Bola „veľká závisláčka“ na materskom mlieku a príkrmy sa jej ani trošku nepáčili. Začali sme zemiakom, pokračovali mrkvičkou, potom prišiel na rad karfiol, kaleráb, brokolica, tekvica...

Snažila som sa, čo mi sily stačili, len aby aspoň niečo zjedla. No ona ani poriadne neotvorila ústa, všetko odmietala, nezjedla ani jednu lyžičku a trvalo to dva mesiace. Koľko jedla, čo som pre ňu navarila, skončilo inde než v jej ústach, ani nerátam. Teraz už viem, že som robila chybu v tom, že som sa dcérke snažila vždy ponúknuť niečo iné a hľadala som tak aspoň niečo, čo jej zachutí. Mala som jej tú istú zeleninu ponúkať viac dní a na chuť by si privykla, no ako prvorodička som nemala skúsenosti. Bola som netrpezlivá, pretože detičky v mojom okolí s príkrmami nemali problém, a tak som silou-mocou chcela dieťa naštartovať na nové stravovanie.

Malo to opačný účinok, vyžadovala si viac mojej pozornosti, stále si pýtala môj prsník s mliečkom, keďže bola hladná a v ňom mala istotu. Po dvoch mesiacoch začala jesť aspoň trošku príkrmov, ale dodnes nie je veľká jedáčka.

Lucia K., Kremnica

Kŕmila som syna do štyroch rokov

Na začiatku bol môj strach z toho, že mi syn Jurko zašpiní celú izbu. Keď som ho ako jedenapolročného nechala jesť samého, jedlo skončilo všade naokolo, len nie v jeho ústach. Tak som ho kŕmila. Bolo to pre mňa jednoduchšie, trvalo to kratšie a v kuchyni som nemala neporiadok. Na to, že som mu vlastne nedopriala samostatnosť, som vtedy nepomyslela. Jurko bol na to celkom zvyknutý, len otváral ústa a čakal na sústa.

Problém však vznikol, keď pred pol rokom ako štvorročný začal chodiť do škôlky. Všetko zvládal – okrem jedenia. Myslela som si, že keď bude vidieť jesť samostatne iné deti, prispôsobí sa. Omyl. Môj Jurko sa jediný z celej triedy nedotkol jedla, kým sa nad ním nezľutovala nejaká učiteľka a nenakŕmila ho. To, že som jeho kŕmenie brala ako samozrejmosť, mu veľmi uškodilo, zvykol si na to, spohodlnel a ani náhodou sa nechcel v škôlke prispôsobiť, ako som očakávala.

Po sťažnostiach v škôlke som ho doma prestala kŕmiť a dookola mu vysvetľujem, že musí papať sám. Stále s tým bojujeme, vždy zje pár lyžičiek a potom plače, aby som ho „napapala“. Teraz vidím, že som urobila chybu.

Z. Poláková, Zvolen

Naháňala som deti s jedlom

Moje deti Andrejko s Jankou odmalička jedli málo, vždy boli veľmi chudučkí. Keď som im ponúkala jedlo, svoje miniporcie len prehrabali, zjedli lyžičku či dve a už bežali do izbičky za hračkami. Pretože som mala pocit, že to málo, čo zjedia, ich detským telíčkam nebude stačiť, snažila som sa do nich dostať jedlo za každú cenu.

Keď som ich volala na obed a odmietli, prišla som za nimi do detskej izby a doniesla im jedlo tam. Ak sa hrali na dvore, urobila som z obložených chlebíkov „koníky“ – chuťovky a doniesla som im ich von. Občas som ich s jedlom doslova prenasledovala, kam sa pohli a popri hre si niekedy ani nevšimli, že im niečo dávam do úst.

Deti takto síce niečo zjedli, no veľmi rýchlo si zvykli, že sa vlastne ani nemusia namáhať a jedlo „príde“ za nimi. Keď však odmietli prísť na obed k stolu (vedeli, že ak sa nenajedia, jedlo im donesiem), naštvala som sa a povedala som si, že hlad ich prinúti. Tak aj bolo. Deti boli prekvapené, že ich odrazu nenaháňam s jedlom.

Vydržali do večera, no len čo v dome začali rozvoniavať ich obľúbené cestoviny, zjavili sa v kuchyni. Keď pochopili, že ich musia zjesť za stolom, inak ich nedostanú, neboli nadšené. Našťastie som neustúpila, a tak teraz už fungujeme „normálne“ pri raňajkách, obedoch a večerách pri stole, už za nimi nebehám a neprosím ich, nech zjedia aspoň kúsoček. Pochopila som, že keď budú hladné, jedlo si vypýtajú.

Julka Macáková, Humenné

Cukríky za odmenu

Môj manžel to myslel dobre, ale malo to na dcéru opačný účinok. Keď som musela služobne na týždeň odcestovať a oni zostali sami doma, dcérka, ktorá za normálnych okolností nerobila problémy,  začala vymýšľať s jedlom.

Manžel si na to vymyslel zlepšovák. Dcére vždy sľúbil, že keď všetko pekne popapá, dostane cukríky za odmenu. Dcérka je odmalička bacuľka a samozrejme, že po takomto vykrmovaní ešte pribrala. Dokonca si cukríky pýtala aj po tom, čo zjedla na olovrant sladký jogurt. Kvôli cukríkom bola ochotná zjesť čokoľvek (aj jedlá, ktoré nemala rada), no musela som s tým skoncovať pre jej dobro. Je neuveriteľné, ako si deti dokážu zapamätať niektoré veci. Občas, hoci už od mojej služobky uplynul skoro rok, sa ma pri jedle opýta: „A keď toto popapám, dostanem cukríky?“

Teraz už aj manžel pochopil, že pred ním hrala divadlo, lebo vedela, že od neho vyláka sladkú odmenu. Ešteže to trvalo iba týždeň, inak by sme už doma mali bacuľku s pokazenými zúbkami. 

Petra, Malacky

Varila som niekoľko variantov jedál, len aby si vybrali

Aj ja som sa vytrápila s mojimi dvojičkami. Keď sme skončili s dojčením, začali na truc odmietať jedlo. Pretože som cítila pocit viny, že už nedostávajú moje mliečko, chcela som im to vynahradiť chutným jedlom. V podstate som im vyvárala od rána do večera, keď nechceli jedno jedlo, ponúkla som im druhé v nádeji, že to im zachutí. Nadrela som sa ako kôň a radšej ani nepriznám, koľko jedla skončilo v záchode po tom, čo ho moje detičky rozbrblali alebo vypľuli.

Bola som unavená a smutná, že moja snaha vychádza nazmar. Nakoniec som dala na rady kamarátok – mamičiek, ktoré mi odporučili, nech dvojičkám ponúknem jedlo, a keď ho odmietnu, nenúkať im iné. Zo začiatku to bolo ťažké, deti všetko odmietli, a keď nedostali iné, plakali. No nevzdala som sa. Po pár dňoch konečne pochopili, že sa musia rozhodnúť medzi hladom alebo zjedením toho, čo im dávam na výber, a zlepšilo sa to.

Samozrejme, občas nejaké jedlo odmietnu, no už im nemusím vyvárať niekoľko variantov, väčšinou zjedia to, čo im dám na taniere.

Marcela H., Bratislava

kŕmim svoje deti aj keď sú veľké

Hlad zahnali keksíky a čokoládky

Myslím si, že riadny prešľap pri papaní svojho drobca urobila moja kamarátka. Keď synček nechcel jesť, tak mu jedlo ďalej neponúkala. Lenže malý bol hladný, a tak svoj hlad upokojoval jedením rôznych keksov, čokolád, pochúťok... nakoniec sa dopracoval do štádia, že papá viac „hlúpostí“, ako normálneho jedla. Tak takúto chybu pri jedení môjho ročného chlapčeka rozhodne nechcem urobiť!  

Slávka P.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: