Moje dieťa je jedináčik. To, koľko detí pár má, je len a len jeho vec
Navyše, jedna vec je počať, druhá donosiť a tretia vychovať...
Zamýšľame sa niekedy nad svojimi otázkami či poznámkami? Uvedomujeme si, čo môže zanechať náš ,,obyčajný“ názor v hlavách či srdciach iných? Koľko empatie a porozumenia dokážeme vnímať a vyslať pri bežných debatách?
Tieto otázky si mnohé z nás kladieme najmä vtedy, keď sú rôzne rady, názory a poučovania iných smerované na adresu nášho materstva a rodičovstva. Napríklad v prípade, že pár má jedno dieťa. Aktuálne. Ale ani do budúcna neuvažuje nad ďalšími potomkami... Niekedy je to rozhodnutie rodičov, inokedy k tomu smerujú okolnosti a občas to takto vyskladá sám život. Rešpekt a porozumenie. O to jediné je vhodné sa v týchto témach podeliť...
Máš LEN jedno dieťa?
No šup, potrebuje súrodenca.
Máš dve dievčatká?
To by sa pridal ešte chlapček.
Si bezdetná?
Dokedy chceš čakať?
Tento typ reakcií rodiny, priateľov, známych, či dokonca bežných okoloidúcich je veľmi nevhodný a dokáže byť aj mimoriadne zraňujúci. V prvom rade je akákoľvek táto téma výsostne intímna a v druhom rade nepatrí na ulicu, keď sa od ceny lístka na MHD jedným dychom debata zvrtne na počet plánujúcich tehotenstiev, detí a ich výchovu.
To, koľko detí pár má, je len a len jeho vec. Navyše, jedna vec je počať, druhá donosiť a tretia vychovať... Je v poriadku myslieť aj na ekonomický či sociálny rozmer, prípadne brať do úvahy ich doterajší štandard. Vždy je to o danom páre.
Máme doma JEDINÁČIKA
Máme jedináčika: Jedno dieťa nám stačí
Nikoleta (30) s manželom Ľubomírom (43) a dcérkou Elinkou (3)
„Vždy som chcela mať rodinu, ale nechcela som jej obetovať svoj život. A myslím si, že pri väčšom počte detí by som to čiastočne spraviť musela. S jedináčikom mám čas aj na seba, aj na manžela, na prácu i domácnosť, a tak mi to vyhovuje. Počet detí je každého osobná vec. Otázky ´kedy bude druhé´, mi neprekážajú, skôr mi vadia otázky ´prečo´, a to hlavne z toho dôvodu, že keď to aj vysvetľujem, stále sa dočkám len odpovede: ´ach, toto budeš ľutovať´. Ja obdivujem všetky matky, ktoré majú viac ako jedno dieťa. Na mňa je však jedno tak akurát. Možno i preto, že som prísna puntičkárka, ktorá nemá rada chaos, a neporiadok. Neviem si svoje fungovanie pri dvoch deťoch ani predstaviť, skôr ma pri tej predstave chytá, doslova, strach a panika. Jednoducho, asi nie som ´stavaná´ na viac ako jedno dieťa. A popravde ? Čo si myslí okolie, mi je viac-menej jedno.“
Janka (30) so synom Tobiasom (3,5)
„My máme len jedno dieťatko a chceme zostať pri ňom. Jednoducho sa na dve určite necítime. Jednak je to kvôli času a tiež vo svojom vnútri cítim, že by som sa nevedela rozdeliť medzi dve deti, manžela a psa. Radšej dám svojmu synovi zo seba všetko a maximum svojho času, aby som si neskôr mohla povedať, že som odviedla tú najlepšiu ´prácu´. A v neposlednom rade chcem mať čas aj pre seba.“
Vierka (43)
„Ja osobne som po deťoch nijak extra nikdy netúžila. Vydala som sa za rozvedeného muža, ktorý už deti mal a do vzťahu so mnou nešiel s cieľom založiť si ďalšiu rodinu. Ale naša láska bola silnejšia a pošťastilo sa nám. Máme krásnu dcérku, školáčku, ktorá je samostatná a rastie z nej naša parťáčka. Nemám dôvod spovedať sa nikomu, prečo začo načo. Jednoducho máme jedno dieťa a chceme jej dopriať celú našu pozornosť, našu lásku a peknú budúcnosť. Pociťujem úľavu, že tehotenské nevoľnosti a bábätkovské obdobie preplakaných a prebdených nocí je za nami a vôbec sa necítim na to si to zopakovať. Ak to ženy cítia, nech majú viac detí. Ale nech ich model šťastia nevnucujú iným.“
Maryna (35) so synom Alexim (3)
„Ja sama som jedináčik a som presvedčená, že mi súrodenec nikdy nechýbal, takže od začiatku som bola nastavená na maximálne jedno dieťa. Aj to nemalo byť, kvôli zdravotným ťažkostiam a po tehotenstve som sa v tom uistila. Manžel je z viacpočetnej rodiny, ale ani on nechcel viac ako jedno dieťa. Sme presvedčení, že mať akýkoľvek počet detí (od 0 po ....) je v poriadku, a jedináčik o nič nepríde v porovnaní s inými. Aj ja ako jedináčik, ktorý vyrastal v rodine jedináčikov, som s tým úplne stotožnená. Z okolia nedostávame nejaké veľmi nepekné názory, ak sa niekto pýta, či plánujeme ďalšie – len povieme, že je to naše jediné dieťa a plánujeme, aby to tak aj ostalo, ale dotyčnej osobe doprajem toľko, koľko si prosí.“
Dilema menom JEDINÁČIK: Mať či nemať druhé dieťa po 40-tke?
Máme jedináčika: Keď život rozdá karty...
Mať jedno dieťa nemusí byť vždy len rozhodnutím rodičov. Majme na mysli to, že nie každý má cestu k dieťatku bezproblémovú a vystlanú na ružiach. Bývajú páry, ktoré vo svojom náručí nesú bábätko až po rokoch snaženia, úsilia a možno aj bolestivých strát. Preto „miešať“ sa im do toho, kedy už bude dieťatko, vie mať mimoriadne trpkú príchuť.
Vera (37)
„Na naše dieťatko sme s manželom čakali dlhých desať rokov a dnes, keď sa medzi nami každé ráno prebúdza náš štvorročný poklad, sme najšťastnejšími rodičmi na svete. Nebolo to vôbec jednoduché zdolať cestu k tomu, že sme sa stali rodičmi, a preto od prvého momentu nechceme nič uponáhľať a užívame si každé obdobie, každú chvíľu s naším vytúženým dieťaťom. Pretože je pre nás to najcennejšie. Pretože to môžeme zažívať. A asi len raz. Áno, cítim, že byť mamou je tá najúžasnejšia (i najnáročnejšia) vec na svete a ak by to bolo na nás s manželom, rodím ako jablonka každý rok. Žiaľ, nie je to náš prípad, a preto ďakujeme za toto naše vymodlené dieťa. Na poznámky okolia sme sa naučili nereagovať, pretože každá otázka ´kedy bude ďalšie´, nám jatrí rany, pripomína, že naše dieťa je a zostane jedináčik. Ale je najviac ľúbené a milované. A to považujeme za najdôležitejšie.“
Alenka (32)
„Rozumiem tomu, ak sa niekto z rodiny úprimne zaujíma, no konverzácie typu – no ale už by ste mali, na čo čakáte – mi naozaj nie sú príjemné. Neodsudzujme, nevypytujme sa, nepozastavujme sa nad rozhodnutiami iných iba preto, lebo ´je to akosi spoločensky žiaduce, mať deti a mať ich viac´. My s manželom máme iba jedno dieťa, na viac sa, zatiaľ, necítime. Pôrod bol veľmi náročný, museli sme neskôr absolvovať s dcérkou rôzne vyšetrenia a x ďalších vecí a sme rady, že sme vôbec obe tu. Preto sa teraz chceme venovať hlavne našej rodine, dcérke, užívať si každú minútu s ňou a na otázky typu ´a prečo, a kedy´ od takmer cudzích ľudí, už ani nereagujeme.“
Máme jedináčika: Otázka zdravia
V neposlednom rade sa pod rozhodnutie páru o počte ich detí podpisuje aj zdravotné hľadisko. Najmä, ak ide doslova o život rodiča, dieťaťa či oboch. Nie každý o tom dokáže rozprávať, ale ruku na srdce, koľko z našich priateliek, dobrých kamarátok si prežilo doslova lavírovanie na tenkej čiare mimoriadne závažných zdravotných komplikácií? Nechcú pokúšať osud a mať jedno dieťa je pre nich splnený životný sen.
Kristína (40)
„S manželom sme prišli o dve dcérky. Narodili sa predčasne v dôsledku vrodenej chyby a po náročnom boji sme o ne prišli. Stalo sa to s odstupom dvoch rokov. Nič z toho by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo stalo, ak by to boli chlapci. Ide o genetický problém. Povedali sme si, že do tretice všetko dobré a skúsime to. Musí sa to podariť. A ak nie, budeme bezdetným párom. Ľúbime sa a zostaneme spolu. Ale prišlo to – čakáme chlapčeka. Tehotenstvo bolo náročné, pretože som mala za sebou dva cisárske rezy. Náš synček sa narodil tiež predčasne, ale vedela som, že tentoraz to bude v poriadku. Nemali sme to jednoduché, ale dnes máme úžasné dieťa, ktoré je pre nás celým svetom. Jedno jediné, už navždy. A sme najšťastnejšou rodinou v počte 3.“
Gabika (41) so synom Peťkom (5)
„Túžba byť mamou a zdieľať všetky radosti a starosti spojené s materstvom ma ´prepadli´ až po 33. narodeninách. Vtedy som spoznala svojho terajšieho manžela a pri ňom som pocítila, že ten čas je TU. Napriek veľkej snahe a túžbe sa nám roky nedarilo otehotnieť. Na rad teda prišla moderná medicína a podstúpili sme proces umelého oplodnenia, kde sa nám na druhý pokus ´pošťastili´ hneď dvojičky. Náš vymodlený a vysnívaný párik dievčatka a chlapčeka. Prvotný šok vystriedala veľká radosť a my sme sa tešili, že namiesto jedného dieťatka, budeme mať hneď dve... No osud to zariadil inak a ja som, žiaľ, porodila predčasne. No domov sme si po niekoľkých mesiacoch odnášali len jeden uzlíček šťastia v podobe nášho chlapčeka.
To, čo nás čakalo prvé roky (kolobeh vyšetrení u rôznych špecialistov, roky rehabilitácií), nám ani nedovolilo sa zamýšľať nad ďalším tehotenstvom. Otázky okolia, že prečo Peťkovi nedoprajeme súrodenca, ma veľmi zraňovali a len málokto vedel, že sme sa predsa len, aj v mojom už vyššom veku, a napriek všetkým rizikám o to päť pokúsili, no neúspešne. Je to pre mňa veľmi intímna a bolestivá téma, lebo pochopiť to dokáže len ten, kto si niečím podobným prešiel... Vždy budem mamkou dvoch detičiek, aj keď s nami ostal len nás synček. A aj keď s tým vnútorne nie som zmierená, že Peťko ostane jedináčik, realita je iná a my ďakujeme Bohu za to šťastie, že máme aspoň jeho. Lebo iní to šťastie nemali.“