Dilema menom JEDINÁČIK: Mať či nemať druhé dieťa po 40-tke?

Alexandra Okálová | 19. apríl 2021
Jedináčik

„Maminka, a prečo som sám? Prečo si už po mne nemala druhé bábätko?“

Pýta sa ma snáď už po stýkrát môj 6-ročný syn... A ja sa po stýkrát opäť strhávam zo sna, úplne spotená, so slzami v očiach. Po precitnutí sa mi na chvíľu uľaví. V skutočnosti má moje dieťa len dva roky a ešte nevie rozprávať. Ale tá otázka jedného dňa príde a ja si budem musieť veľmi dobre premyslieť, čo mu odpoviem. A takmer som zabudla – mám štyridsať. 

Jedno dieťa - stačí?

Denne sa zamýšľam nad tým, či je správne mať iba jedno dieťa. Či je možné z jedináčika vychovať jedinca, ktorý bude empatický, schopný deliť sa s druhými bez pocitu krivdy, či sa nebude cítiť na svete sám, keď tu ja a môj muž raz nebudeme. Či nám to v budúcnosti nebude vyčítať... Momentálne je to pre mňa, skrátka, téma číslo jeden a čuduj sa svete, pri pátraní po odpovedi na moju otázku som našla množstvo spriaznených duší.

Zistila som, že nie som jediná vo svojom trápení. Že nás je veľmi veľa. A ticho trpíme. 

Pocity viny

Áno, začala som neskoro, a ako povedal môj lekár, môžem byť rada, že sa to napokon podarilo. Mám nádherného syna. Je môj, tak musí byť nádherný.  Ale aj keď je materstvo skvelé, na konci dňa padám do postele ako handra. A keď sedím poobede na lavičke pri pieskovisku a vidím tie mladé „laňky“ ovešané troma deťmi, vysmiate od ucha k uchu, aj sa veru zahanbím. Energia moja, kam si sa podela?

Kde sú tie časy, keď sme do rána žúrovali na diskotéke a potom išli odtiaľ rovno na skúšku? Akoby to bolo včera... No a k týmto pocitom pridajte pocit viny, že ochudobníte svoje dieťa o „parťáka“ len preto, lebo už chcete mať svätý pokoj.

Moje rovesníčky s takmer dospelými deťmi už chodia s manželmi aj do divadla a do kina. A ja? Nikdy... Môj pohľad opäť zamieri do pieskoviska, kde asi 4-ročný chlapček stavia hrad a nežne pomáha s vedierkom svojej dvojročnej sestričke. V tom momente sa roztápam a som ochotná prebdieť každú noc už do konca svojho života, len aby moje dieťa mohlo zažiť, čo je to súrodenecká láska.  

Nie je súrodenec ako súrodenec

 „Mať súrodenca je veľmi dvojsečná zbraň. Ak sa súrodenec vydarí, tak je to úžasné, ale ak nie, tak si nikto viac neublíži, ako dvaja, ktorí sa tak dobre poznajú,“ tvrdí moja priateľka Lucia a vytrháva ma z môjho sna o dokonalej rodinke. Vážne, veď sama poznám kopec prípadov, kedy to jednoducho medzi súrodencami nezafungovalo. Ako vraví môj muž „Nikde nie je napísané, že naše deti sa budú bezhranične milovať a pri dedičskom konaní sa nerozhašteria na život a na smrť.“

Trocha sa mi uľaví, kým sa neozve ďalšia kamarátka Petra s podobným osudom: „Všetky, ktoré váhame, robíme chybu. Deti treba mať a treba ich mať čím viac. Aj pre to, že sa tým našim jedináčikom niečo môže stať, aj preto, aby sa mal kto o nás postarať, keď budeme starí, aj preto, aby tu boli jeden pre druhého, ako najbližší ľudia... Ale my na to stále ideme len s rozumom a nie inštinktívne, ako iné, povedzme jednoduchšie národy či populácie. Všetko pre tie deti chceme a špekulujeme a to je zle.“ Hm, som opäť tam, kde som bola na začiatku.

Pretože áno, my staršie prvorodičky neuveriteľne všetko riešime. Racio nás valcuje agresívnym spôsobom a udupáva v nás prapodstatu nášho poslania – rodiť deti. Pritom si stačí len uvedomiť, že pre deti je dôležitá IBA rovnováha v rodine. Takže, ak sa deti vzájomne neznášajú, pravdepodobne sme niekde urobili chybu my, rodičia.

dieťa po 40

Babka na rodičovskom

Opäť mám zasa svoju „chvíľku“ a projektujem si v predstavách, ako sa starám o dve deti. A hneď prichádza ďalšia pochybnosť, ktorá mi celé rozhodovanie vždy parádne sťaží. No čo sa mne, paranoidnej, asi tak môže vybavovať pred očami? Čo bude o desať rokov, keď prídem na rodičovské združenie či besiedku? No čo asi? Spýtajú, sa ma, či som Lukáškova babička. (Dúfam, že budem v tom čase ešte stále aspoň troška štýlová!)

A potom pôjdem o poschodie nižšie na druhé rodičko a zažijem to po druhýkrát. Ďakujem pekne. Toto je však ešte stále znesiteľná predstava oproti obave, či o pár rokov budeme s mužom ešte vládať toľko pracovať (je o desať rokov starší odo mňa). Nikdy neviete, či nás neparalyzuje nejaká choroba. Kto sa potom o naše deti postará?

A vôbec, budeme im vedieť dať všetko, čo potrebujú? Prvé roky stačí láska, trocha jedla a zadoček v suchu, ale čo neskôr, keď bude treba platiť školy, krúžky, dovolenky? Neverím, že to niekedy nenapadlo aj vám...

Nechcem mať dieťa – egoistu!

Sama som jedináčik, tak trocha viem, o čom hovorím. Nie som zlý človek, ale keď sa musím deliť, mám s tým trošku problém. Pre ilustráciu musím na seba bonznúť príhodu z predškolského obdobia, kedy som bola natoľko hanebná, že radšej ako ponúknuť kamarátku cukríkmi, som si ich všetky napchala do úst, len aby sa jej neušlo. Strašné! A toto môže vyrásť aj z môjho syna! Ale aj nemusí. Ak to správne uchopím.

Presne, ako píše moja spolužiačka zo základnej školy – Zuzka. „Myslím si, že život človeka veľa naučí. Ako dieťa s egoizmom môže mať problém, aj ja som mala, ale neskôr som pochopila, že ak sa nepodelím, nepodelia sa so mnou. Ak sa „podarí“ súrodenec, pochopí skôr niektoré veci, ak nie, treba robiť všetko pre to, aby sa z neho stal chalan do pohody...“

Napríklad ponechávať dieťa čo najviac v kolektíve, nebáť sa škôlky či jasličiek alebo prihlásiť ratolesť neskôr na kolektívny šport. Byť súčasťou tímu nedáva dieťaťu na sebectvo príliš veľa priestoru. Všetci musia ťahať za jeden koniec. A treba pripustiť aj alternatívu, že syndróm jedináčika sa u toho vášho nemusí naplno prejaviť.

Mám známu, ktorej dieťa sa síce nedokáže deliť o rodičov s nikým iným, ale inak je to úžasný a empatický tvor, ktorý má výchovu lepšiu ako ktorékoľvek dieťa pochádzajúce z mnohodetnej rodiny. 

Súrodenec nie je hračka pre prvorodeného

Ukazuje sa, že výchova jedináčika môže dopadnúť naozaj rôznorodo. V hre je mnoho faktorov, ale najdôležitejšiu rolu zohráva aj tak to, ako povahu svojho jedináčika a celú situáciu uchopia rodičia. A tí by mali pri takom nepochybne veľkom rozhodnutí, akým je mať druhé dieťa, myslieť aj na seba. Pretože mať druhé dieťa len preto, aby sa mal váš prvorodený či prvorodená s kým hrať, je trocha málo.

Argument, že ten, kto má súrodenca, je bohatší na skúsenosti, už obstojí lepšie. Nič iné vám však nemôže nik garantovať. 

Počúvajte hlas svojho srdca 

Ako sa teda rozhodnúť? Najlepšie to vystihla Simona, ktorá je matkou dvoch detí, ale sama pred pár rokmi riešila podobnú dilemu ako ja.

„Raz mi lekár povedal, že matka musí svoju situáciu prijať, musí svoje dieťa bezpodmienečne milovať a tešiť sa naň, aj keby to bola bezdomovkyňa, ktorá ho porodí pod mostom. Skrátka, keď po dieťati veľmi túžite a ste zdravotne v poriadku, aj tak vás nič nezastaví. Ak pochybujete, pocíti to aj vaše dieťa. Pokiaľ samy cítite strach, postavte sa mu tvárou v tvár a spýtajte sa, čo vám má povedať. Kariéra, ekonomická situácia či vek, v porovnaní s materinskou láskou, nič neznamenajú. Často sú to iba prejavy strachu, ktorý môže mať pôvod niekde úplne inde.“

Súhlasím na plnej čiare, srdce vás nikdy neoklame. A hoci to moje je riadne zmätené, predsa verím, že mi vo finále vždy ukáže, ktorým smerom sa treba uberať. Nateraz som už rozhodnutá. Čo bude o týždeň, to netuším... Jedno je však isté – súrodenec mi bude chýbať už navždy a nemôžem to zmeniť. Čo však môžem zmeniť, je budúcnosť môjho dieťaťa. Ale musím to urobiť hneď.

Preto, ak vám môžem poradiť, tak ako poradili šťastné matky „dvoch“ mne, nečakajte príliš dlho, lebo môže prísť čas, keď vám bude ľúto, že ste to neskúsili. Napokon, osud aj tak rozhodne za vás. 

Očami psychoterapeuta: Nechať dieťa ako jedináčika alebo mu „spraviť“ súrodenca?

Odpovedá psychoterapeutka a koučka Marcela Hrapková.

Marcela Hrapková

„Žiaľ, takto položená otázka berie do úvahy iba potreby dieťaťa. Pritom rozhodnutie, či priviesť na svet ďalšieho potomka, má vzísť z celkových potrieb rodiny ako takej, hlavne rodičov. Oni sú vodcovia svorky, oni cítia a rozhodujú, aký je ďalší správny krok a kedy ho treba urobiť.

Pokiaľ by zaťaženie rodiny, vzťahová situácia alebo iné dôležité okolnosti neboli priaznivé, rozšírenie rodiny vôbec nemusí byť dobrý nápad. Ak však rodičia túžia po prírastku a vedia si ďalšie dieťatko v pohode predstaviť, a teda ich spoločná radosť by narástla, treba do toho ísť. A čo sa týka potrieb detí, ony sú v pohode, pokiaľ sú v pohode rodičia.

Naopak, pokiaľ rodičia nebudú s príchodom ďalších detí vyrovnaní, tak ich deti nebudú šťastné, aj napriek väčšiemu počtu súrodencov. Na túto otázku neexistuje univerzálna odpoveď. Pravda je, že pre každú rodinu platí iná pravda. Ich vlastná.“ 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: