Medzi nami mamami: Jedináčik? Prečo?!
Dnes je množstvo párov vďačných aspoň za jedno dieťa. Iní sa pre jedno dieťa rozhodnú z vlastnej vôle. Často sa pritom stretávajú s nepochopením a zvedavými otázkami. Čo vedie mamičky k takémuto kroku, a ako vnímajú tému jedináčika ony, sa môžete dozvedieť cez odpovede našich čitateliek, ktoré sa s nami podelili o svoje názory i pocity.
Mať doma jedno, dve, tri, či viac detí je samozrejme len na rozhodnutí rodičov, ale keďže okolie rado posudzuje, aj táto výsada býva často analyzovaná a hodnotená. Predovšetkým v súvislosti s výhodami a nevýhodami, či už pre samotné dieťa alebo pre rodiča.
Viete, že počet vašich detí ovplyvní ich osobnosť?
Výskumy vravia o probléme jedináčikov zaradiť sa do kolektívu, o ich prílišnej závislosti na rodičoch, či o sebeckosti a rozmaznanosti. Na druhej strane sa im prisudzuje väčšie sebavedomie, inteligencia a ambicióznosť. Rodičia jedináčika nemusia rozdeľovať pozornosť ani lásku medzi viac detí. Zároveň majú podstatne nižšie náklady a viac času na seba.
Prečo máte jedináčika?
Faktorov, ktoré dokážu ovplyvniť rozhodnutie o počte detí je však oveľa viac. Súvisia napríklad i s povahou a skúsenosťami, so zážitkami z vlastného detstva alebo so situáciou v rodine. Prečo sa niektoré matky rozhodnú pre jedináčika, nám povedali ony samy.
Beáta v sebe dlho hľadala odvahu mať druhé dieťa, ale jej strach rozhodol, že Sára bude jedináčik.
„Rozhodnutie mať jedináčika nikdy nebolo plánované. Vždy som chcela mať dve deti tak, ako väčšina párov. Bola to samozrejmosť. Navyše som mala mladšiu sestru, ktorú som bežne prebaľovala, kŕmila, takže som si myslela, že som na dieťa pripravená i prakticky. Môj názor sa začal prudko meniť už v pôrodnici, keď som prehlásila, že druhý pôrod nezvládnem.
Každý si však myslel, že ma to prejde a na to druhé sa predsa len dám. Ja som ale od svojho presvedčenia neupúšťala a na každú otázku: „Kedy bude druhé?“, som trpezlivo odpovedala, že druhé nebude. Nikto to nebral vážne. Navyše dcéra nebola práve bezproblémové bábätko a ja som sa stala úzkostlivou a hysterickou matkou. O to viac, keď začala zo škôlky nosiť rôzne detské choroby a vírusy, ktoré som ťažko znášala. Ona bola chorľavá a ja následne paranoidná. Vždy, keď bola nezdravá, nevedela som normálne fungovať a premáhal ma strach.
V takých chvíľach som sa len utvrdzovala v tom, že popri dcére, ktorá je stredobodom mojej pozornosti, by som sa nedokázala venovať ešte jednému dieťaťu. A myslím, že by to bol problém hlavne po psychickej stránke. Keď nastúpila do školy všetko sa utriaslo i ja som sa stala vyrovnanejšou a pokojnejšou.
Napriek tomu nedokážem svoj názor zmeniť a dať dcére súrodenca a manželovi druhé dieťa, čo ma veľmi mrzí, pretože ich ľúbim. Veľakrát som nad tým premýšľala, kým som tému druhé dieťa definitívne uzavrela. Žiaľ, nedokážem premôcť strach – z tehotenstva, z pôrodu, z možných komplikácií a rizík, z neschopnosti venovať sa dvom deťom tak, ako by som chcela, z mojej úzkosti, zlyhania...
Predsa len dve deti si vyžadujú viac času, trpezlivosti, pochopenia, pozornosti, starostlivosti... Neviem si svoje fungovanie pri dvoch deťoch ani predstaviť, skôr ma pri tej predstave chytá doslova panika. Jednoducho asi nie som „stavaná“ na viac ako jedno dieťa, len sa s tým musím vyrovnať, pretože mám pocit, že budem vždy ľutovať, že som svoj strach nedokázala prekonať.“
Keď jedináčik dostane súrodenca
Mať jedináčika má svoje výhody
Tatiana mala v počte detí vždy jasno. „Mať jedináčika má svoje výhody a tie ma presvedčili. Sama som jedináčikom, takže mi to vôbec nepríde čudné, ale skôr prirodzené. S manželom sme sa dohodli na jednom dieťati hneď na začiatku vzťahu, čiže v tomto sme mali jasno. Veľa sa hovorí o nevýhodách, či už pre dieťa alebo pre rodičov. Väčšinu však môžeme ovplyvniť výchovou a tým sa aj riadime. Nesúhlasím s tým, že z jedináčika musí vyrásť rozmaznaný egocentrik.“
Oľga patrí medzi mamičky, ktoré mali vždy jasnú predstavu o počte detí. „Ja som nikdy nechcela byť takou tou strhanou uponáhľanou matkou, ktorá nemá na nič čas a svoje potreby má kdesi na konci zoznamu všetkých úloh a povinností, ktoré musí zvládať. Vždy som chcela mať rodinu, ale nechcela som jej obetovať svoj život. A myslím si, že pri väčšom počte detí by som to čiastočne spraviť musela. S jedináčikom mám čas aj na seba aj na manžela, na prácu i domácnosť, a tak mi to vyhovuje.“
Jana nás upozornila na aspekt, s ktorým sa stretáva veľa mono-rodičov, a nie vždy je to príjemná situácia. „Mám jedno dieťa, pretože mi zdravotný stav nedovoľuje mať viac. Veľmi ma však bolí, keď ľudia riešia, prečo ešte nemáme druhé, ako je už najvyšší čas, treba dať Laurinke súrodenca... Niekedy mlčím, nekomentujem, ignorujem to a inokedy stratím nervy a poviem, že bude len jedno. To máte vidieť tie prekvapené, šokované a nesúhlasné ksichty... Je to hrozné v tejto spoločnosti – jedno je málo – to šokujete, že jedináčikovi nechcete dať súrodenca. A keď máte tri, ako moja kamarátka, tak už prevracajú očami, ako to len zvládnu... To je vážne normálne mať len dve deti? Nie je to trochu „uniforma“?“
Na druhé dieťa som už pristará
Katka je zase jednou z matiek, ktoré druhé dieťa jednoducho nestihli. „Najskôr som čakala na pána Dokonalého, potom bola svadba, zariaďovanie domácnosti a až potom snaha mať dieťa. Všetko bolo ideálne, ale bábätko nie a nie prísť. Počkali sme si dlho – do mojich 38 narodenín. Spočiatku som chcela „zabojovať“ aj o druhé, ale to sa už nepodarilo. Takže som prešťastná, že sa nám „zadaril“ aspoň Maxík. Je úžasný a ja viem, čo je to za nádheru byť mamou.“
„Bolo nás veľa a nie vždy sme mali všetkého dostatok, a to nehovorím o malichernostiach. Preto som sa rozhodla, že svojmu dieťaťu dám všetko, čo budem môcť, aby nepociťovalo nedostatok. Samozrejme v takej miere, aby sme nerozmaznávali.
Aký bude, záleží od výchovy, nie od toho, či má alebo nemá súrodenca. Navyše ja som zo štyroch detí, ale bližší vzťah mám skôr s kamarátkami ako so sestrami, prezradila Zuzana, ktorá nechce, aby jej syn niekedy zažil, aké to je, ak sa vám kamaráti vysmievajú za oblečenie.
S názorom Barbory plne súhlasíme:
„My sme sa rozhodli pre jedináčka, pretože nám to tak vyhovuje. Má to svoje výhody a dobre vieme, že aj nevýhody, ale takto sme sa rozhodli. Je to len a len na zvážení páru, ich situácie, možností a spoločných predstáv o živote. Nie je za čo sa ospravedlňovať a robiť si výčitky.
Je pravda, že spoločnosť nastoľuje ideál dvoch detí v rodine, najlepšie pár v kombinácii chlapec, dievča (viď reklamy). V podstate neexistuje najlepšia voľba, pretože za a proti má nielen život s jedným dieťaťom, ale aj život s dvoma, troma, či štyrmi deťmi.... Všetko si žiada individuálny prístup. Aj rozhodnutie, koľko detí priviesť na svet.“
Štatistiky hovoria, že model trojčlennej rodiny je stále častejší. Jedináčikov pribúda i napriek ideálu rodiny s dvoma deťmi. Často je za tým i odkladanie rodičovstva, kedy páry jednoducho nestihnú mať viac detí... Nech je to akokoľvek najdôležitejšie je, aby boli malé či veľké rodinky šťastné!
