Máme doma JEDINÁČIKA
Počty rodín s jedináčikmi neustále stúpajú, vo vyspelých krajinách predstavujú 20 až 30 % z celkového počtu rodín.
Viac detí už mať nebudem, preto si ťa hýčkam
Diagnóza jedináčik?
Samozrejme, vyššie spomenuté vlastnosti nesedia na každého a sú to skôr akési mýty, ktoré vznikli v časoch, keď boli v móde početné rodiny a mať len jedno dieťa bolo považované skôr za niečo hanebné a neúplné. Matky s jedným dieťaťom ani dnes podľa mnohých nemajú nárok sťažovať sa, lebo jedno dieťa sa považuje za „žiadne dieťa“ a kto pri tomto počte ostane, je často považovaný za egoistu.
A potom sú takí, ktorí sú vďační aj za to jedno, pretože im možno viac nebolo dopriatych. Aj preto si myslím, že byť jedináčikom nie je vôbec žiadna diagnóza. Aj z nich môžu vyrásť spoločensky založení ľudia, ktorí sa vedia podeliť a nemusia byť stredobodom vesmíru za každú cenu.
Dilema menom JEDINÁČIK: Mať či nemať druhé dieťa po 40-tke?
Čo na jedináčikov hovorí veda?
Mať súrodenca vôbec nie je zárukou zdatnosti po sociálnej stránke. Svoje správanie si jedináčikovia neosvojujú len v rodine, ale aj mimo nej, a to v jasliach, škôlke, na krúžkoch, ihrisku. Podľa prieskumu sú jedináčikovia rovnako vnímaví a ochotní pomôcť ako deti so súrodencami.
Psychologické štúdie o jedináčikoch
Na druhej strane trávia so svojimi deťmi viac času a majú pre nich k dispozícii viac zaujímavých podnetov a aktivít. Môže sa však stať, že v súvislosti s kontaktom s vrstovníkmi sa jedináčikovia snažia vychádzať s ostatnými za každú cenu, deliť sa a žiť skromne, aj keď je to často istá forma ospravedlnenia sa za to, že pochádzajú z rodiny s jedným dieťaťom.
Akoby potrebovali dokázať, že aj oni sú schopní empatie a deliť sa. Psychológovia sa týmto fenoménom zaoberajú v mnohých štúdiách a dostal aj svoje meno „syndróm jedného dieťaťa“.
„V rodinách je len toľko detí, do ktorých môžeme intenzívne investovať. Štúdie jedináčikov môžeme porovnať so štúdiami prvorodených detí vo viacpočetných rodinách. V oboch prípadoch sa objavuje mierna výhoda väčšieho času stráveného s dospelými. No spoločensky zaužívané stereotypy, že sú jedináčikovia sebeckí, rozmaznaní, nespoločenskí a nároční – nič z toho výskumy nepotvrdzujú,“ konštatovala Halpern-Meekinová.
Medzi nami mamami: Jedináčik? Prečo?!
Nie je dôležitý počet, ale KVALITA VZŤAHOV
Zo života autorky: Som jedináčik a jedného aj mám
„Ako malá som nijak negatívne nevnímala fakt, že som jedináčik. Mala som okolo seba sesternice a bratrancov, s ktorými bola zábava. A keď som bola doma, tak sa celý svet točil okolo mňa. Samozrejme, vtedy to bolo úplne iné, moji rodičia pracovali alebo mali povinnosti, a tak som sa často musela hrať sama. Prvé negatívne pocity s tým, že som jedináčik som začala pociťovať až potom, keď som sa sama stala mamou. Lebo zatiaľ, čo ja som mala v detstve bratrancov a sestrenice, moje dieťa toto nezažije.
Ja súrodencov nemám, a môj muž má o 10 rokov mladšieho brata, ktorý na zakladanie rodiny ani zďaleka nemyslí. Bolo by fajn mať teraz sestry či bratov s rodinami, s ktorými by sme sa mohli stretávať a naše deti by sa spolu hrali. A nielen to.
Všetci starneme a ja si občas pomyslím na to, že keby sa niečo stalo, tak sa o mojich rodičov chcem postarať ja. Súrodenci si to môžu podeliť, ale jedináčik má starnúcich rodičov na svojich pleciach. Aj keď, dobre viem, že nie vo všetkých súrodeneckých vzťahoch vládne idylka.
Píše Veronika: Dieťa neochránite pred všetkým
A prečo mám teda len jedného syna? Keď bol malý, tak som sa o neho chcela starať naplno. Keď začal rásť a skúmať okolie, bola som tiež nablízku. A zrazu má 7 rokov, a ja si už neviem a ani nechcem predstaviť, že by som sa mala zasa starať o bábätko. Niekedy ma prepadne slabá chvíľka, ale potom k nám príde nejaký kamarát či kamarátka, kde skôr či neskôr k nejakej nezhode dôjde a ja musím robiť rozhodcu, a tá chuť na ďalšie dieťa ma hneď prejde.
Teraz počas diaľkového vyučovania som tu mala na týždeň aj synovu spolužiačku, tiež jedináčika, a to bolo samé: „Ja to viem lepšie, ja bežím rýchlejšie, moja jahoda je sladšia.“ Vždy obdivujem početné rodiny s mnohými deťmi a veľmi fandím mamám, ktoré majú viac ako jedno dieťa. Ja som si však zvykla na to, že s jedným je aká-taká pohoda a ide to ľahšie.
A tiež fakt, že by som mala zas odznovu absolvovať systém od škôlky po školu, kvôli čomu je človek fixovaný k jednému miestu, ma od ďalšieho dieťaťa odrádza. Ale kto vie, človek mieni... Veď my sme v podstate neplánovali ani to prvé.“